Nedávno sme mali možnosť vidieť dokument redakcie duchovného života RTVS o prvej návšteve pápeža na Slovensku. Uskutočnila sa pred troma desaťročiami v apríli 1990. Pod televíznym dokumentom nájdeme mená skúsených a rešpektovaných tvorcov – okrem iných Bernadetu Tokárovú,Kristiána Bezáka a Alana Bezáka; oživili tie chvíle veľkého očakávania...

Pobozká pápež slovenskú zem? To sa považovalo priamo za uznanie Slovenska. Dovtedy to bol výlučne akt vyhradený hlavným mestám štátov. Bývalí členovia komunistickej strany Dubček, Čalfa, Čič a Schuster – nemohli viesť uvítanie, a tak to musel urobiť ešte pred pármesiacmi väznený disident Ján Čarnogurský. 

Pripomenutie návštevy šalamúnsky vyriešila RTVS, v hlavných správach uverejnila šot, ako v Prahe víta pápeža prezident vtedajšieho čs. štátu Václav Havel. Bola to snaha o politickú korektnosť, pápeža vítal prezident, ktorý mal rovnako ako pápež svetovú popularitu, kým Bratislava bola len hlavným mestom jednej časti vtedajšieho štátu a na cele tu isteže nebol nijaký svetovo známy antikomunista. 

Dokument RTVS však ukázal, že napriek dôležitej výpovedi obrazov scény pápeža Jána Pavla II. a prezidenta Václava Havla v Prahe pre svet, pre nás Slovákov je prvoradé to, čo pápež urobil na slovenskej pôde. Netreba byť ani katolíkom, stačí byť Slovákom, ba stačí byť len vnímavým človekom, aby bola zrejmá sila posolstva toho, že pápež odslúžil omšu v slovenskom jazyku! 

Takmer za všetkých režimov sa tu potláčalo vedomie, že staroslovenčina bola jedným z prvých jazykov, do ktorých bola preložená Biblia a jej text schválil pápež v prvom tisícročí nášho letopočtu! A na sklonku 20. storočia znie pobožnosť v slovenčine, pápež sa dovoláva koreňov slovenských dejín spojených so sv. Cyrilom a Metodom. Oblúk cez tisícročia vygumoval tvrdenia, že začiatky našich dejín sú len mýtus. Pápež navštívil Slovensko trikrát, vždy pritom zdôraznil korene slovenskej kresťanskej tradície spojené s dielom sv. Cyrila a sv. Metoda. Pre pápeža je „prastará Nitrianska diecéza prvé biskupské sídlo v strednej Európe“! Prvé sídlo v strednej Európe – teda skôr dokonca ako pápežov priam rodný Krakov, skôr ako Praha, Olomouc, Viedeň, o Budapešti ani nehovoriac! Civilizačný odkaz koreňov slovenských dejín, ktoré spomínal pápež, vyvolalisilné emócie, aké na masovomzhromaždení veriacich na Slovensku azda nikdy neboli. 

Jedným zo svedkov v dokumente o prvej návšteve pápeža na Slovensku je aj legendárny prof. Ondrej Demo, okrem iného tvorca rozhlasovej Klenotnice ľudovej hudby, Vajnorčan. Spomenul, aká masa ľudí sa zišla na letisku, na ktorom na všetky strany rozvoniavali pochúťky, zvyčajné na dovtedajších verejných zhromaždeniach. Ondrej Demo podotkol, že tá masa veriacich všetky lahôdky a maškrty nechala nepovšimnuté. Ľudia prišli za duchovnou potravou, na pobožnosť celebrovanú pápežom, a nie za grogom, pivom, cigánskymi pečienkami či klobásami. Slováci na púti mali so sebou presvedčenie i proviant. Ondrej Demo v dokumente pripomenul silu veriacich, priam silu veriaceho Slovenska. 

Poznám to totiž aj z druhej strany. Dvaja vysokoškolsky vzdelaní a uznávaní odborníci, keď počuli, že pápeža sa chystajú uvítať azda až dva milióny Slovákov, horúčkovito sa pustili do obstarávania všetkého možného, vrazili do toho úspory, ale jeden z nich aj peniaze na zariadenie nového bytu. Bol to milý človek, v nedeľu varil vždy obed a predspieval počas rozhlasových prenosov pobožnosť nielen s veriacimi, ale aj časť s kňazom, slovom celú omšu. No vidina zárobku bola silná. Potom prišla ľadová sprcha. Nikto z tých stánkarov, čo sa tam nahrnuli, nič nepredal, náš človek hory chleba skladoval vo vani u seba a u susedov, mäso rozdávali, peniaze im zachránila napokon nejaká podniková jedáleň... 

Stala sa z toho sága o chamtivosti a o „krehkej“ slovenskej povahe pri vidine veľkých peňazí. No z dvojice sa jeden stal predsa len napokon v nových podmienkach milionárom. 

Je to tiež námet na dokument, lenže nie o pápežovi, ale o nás, našej národnej povahe. Vtedy i dnes.