Pred pár dňami bolo sto rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny, pozeral som niektoré filmy, kde vojaci išli do tejto vojny s dobrou náladou, ako keby to mala byť prechádzka ružovou záhradou. Nakoniec z toho bola strašná vojna, so strašným utrpením a čo o nej skutočne vieme alebo sme mohli vidieť, tak sú to len torzá toho, čo sa na frontoch dialo. Tú druhú svetovú máme zmapovanú lepšie, rovnako krutú a nemilosrdnú. To, čo sa však deje dnes svedčí o tom, že svet sa vôbec nepoučil. Znova sa rinčí zbraňami, sankcie, hrozby sú na dennom poriadku. Propagandistická mašinéria pracuje na plné obrátky. Dobový výrok, že vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami platí rovnako dnes ako pred sto rokmi. Z druhej svetovej sme videli obrázky, kde sa fotografovali vojaci nad svojimi obeťami. Teraz sú sociálne siete plné podobných obrázkov, toľko krutosti nebolo ani v obidvoch predchádzajúcich vojnách, pozerám sa na fotografiu mladej mamičky so sotva ročným dieťaťom v ukrajinskom mestečku. Obidve šťastné na fotografii, matka Kristínka a dcéra Kira a potom ležia na dvore upálené zaživa po bombardovaní, pričom matka ani v momente smrti nepustila dcérku z náručia. Strašné svedectvo, barbarstvo 21. storočia.

Zločiny proti ľudskosti podporované politikou, zločiny, ktoré by nemali byť nepotrestané. Doslova genocída, humanitárna katastrofa, za našimi hranicami, všetci cudne mlčíme, ako keby sa nás to netýkalo. Človek sa sám seba musí spýtať, sme to ešte ľudia? Alebo vlci, či hyeny? Čo spôsobilo, že sme tak hlboko klesli? Nie je predsa možné, aby vojny vyvolávali boje o zdroje, tu sa predsa rozumné bytosti dokážu dohodnúť, vyjsť si v ústrety. Je to boj o akúsi svetovládu, ale načo to je dobré, veď všetci sme len ľudia, ktorí sa potrebujú v takýchto momentoch zastaviť a uvažovať ako ľudské bytosti. Vyzerá to tak, že to asi nechceme, opakujeme rovnaké hlúposti, ktorých sme sa dopúšťali pred predchádzajúcimi vojnami. Z toho, čo sa deje to vyplýva dosť jasne, ako keby sme sa poniektorí na ďalšiu vojnu tešili a chceli ju. V mene akejsi politiky, ktorá nie je vyjadrením názoru väčšiny ľudí sveta, ale len úzkej skupiny. Hovoriť pri tom o demokracii je stupídnosť, bezcharakternosť, úbohosť. Naozaj Boh stvoril človeka k obrazu svojmu? Vonkajšími znakmi, to určite. Nie však vedomím a svedomím. Človeka nedokonalého. A túto nedokonalosť Boha človek využíva a zneužíva.