Keď prišiel Leopold Podstupka za šéfredaktora Nového slova (od januára 1976), v redakcii som bol už (najprv ako študent piateho ročníka žurnalistiky) trištvrte roka. Šéfredaktor ako šéfredaktor, pre obyčajného redaktora sa nič nemení. A predsa. Šéfredaktor Anton Štulrajter akoby vždy zamračený, takmer nahnevaný a Leopold Podstupka prívetivý, usmiaty, nikdy nie nafučaný a zamračený. Pritom vecný a presný v pracovných veciach, keď obdivuhodne vedel prejsť z témy na tému, zasvätene hovoriť o ekonomikeči kultúre, ale aj o športe... Jeho základnou tézou v každej oblasti bolo, že nás nezaujímajú čísla, štatistiky, popis nejakej udalosti či vonkajšie problémy, ale vzťahy, vzťahová súvzťažnosť, ktorá je za javovým prejavom problémov. Cez vzťahy treba prísť na koreň veci... 

Keď prišiel, vôbec som si vtedy nespomenul, že som sa s ním už vlastne raz stretol: ako študent druhého či tretieho ročníka žurnalistiky som písal seminárnu prácu o SÚTI (Slovenský úrad pre tlač a informácie). Bol tam vtedy zase jeden raz „odložený“, ale nie zatrpknutý, a tak to bol pre moju školskú prácu úžitok. Venoval sa mi ochotne, všetko vľúdne vysvetlil. 

Šéfredaktor ako šéfredaktor, práca ako práca... A predsa. V Malackách bol nejaký novinársky seminár, na ktorom mal náš šéfredaktor Podstupka asi hlavný podiel: vymyslel tému, zabezpečil miesto, aj prednášajúcich, nadchol prítomných. Seminár sa končil v piatok neskoro popoludní, my s mojou manželkou Gabikou Rothmayerovou sme si hľadali autobusový spoj k nám domov, do Jablonice. Poldo, ktorému som vtedy ešte netykal a trvalo mi dlho, kým ma k tomu dokopal, to nedovolil. Sám nás odviezol svojím červeným žigulíkom do Jablonice. Zašli sme rovno do bufetu v Záhorane, kde vo výčape robila moja mama, žiaľ, poldeci som mu ako šoférovi rozkázať nemohol. 

To svoje červené žiguli šoféroval aj na redakčnom (pracovnom) výlete do Kremnice. Kremnicu sme si obhliadli, popočúvali sme o jej problémoch, obdivovali sme mincovňu a večer sme pri nejakom potoku opekali špekáčiky.. Prvý takýto pracovný výlet sme už rok predtým absolvovali do Banskej Štiavnice, na ten sme išli autobusom. Po prijatí na mestskom národnom výbore, ďalších stretnutiach a obhliadke mesta sme večer trávili pri jazere na Počúvadle. Cítil som sa ako na čundri svojich stredoškolských rokov: prajní ľudia okolo, večer pri vode, nejaké pivo či víno, táborák, gitara a spev. Sólo mal najmä Drahoš Machala, ktorý, zrejme ešte pod vplyvom svojej vojenčiny v Prahe, spustil Ježka, Voskovca a Wericha„Život je jen náhoda, jednou si dole jednou nahoře...“ a, samozrejme, mnohé šlitrovky, utkvela mi v pamäti najmä „Sedla si stará žlůva na vykotlanej dub...“.

Poldo dbal o to, aby si jeho redaktori stále „dobíjali“ batérie, posielal nás do rôznych kurzov, aj na Vysokú školu politickú do Prahy, aj na Akadémiu spoločenských vied pri ÚV KSSZ v Moskve (bol som tam veľmi krátko po vymenovaní za hlavného sekretára redakcie), aj na stáž do Tvorby, ale zaujímavé - nikoho nenútil ísť na Večernú univerzitu marxizmu-leninizmu. To sme si v redakcii radšej urobili svoje vlastné stranícke vzdelávanie, kde sme tiež pozývali „múdre hlavy“ — a obhajovali si ho pred straníckou vrchnosťou.

Editora-sekretára som robil dva alebo tri roky, keď Poldo prišiel s návrhom, či by som nemal záujem o prácu na Ministerstve zahraničných vecí ČSSR. V Chňoupkovom sekretariáte pracoval bývalý novinár a diplomat ĽubomírMoncoľ (jeden z tvorcov rozhlasovej mládežníckej relácie Modrá vlna), ktorý mal za úlohu vyhľadávať na Slovensku mladých ľudí, čo by posilnili slovenský živel v československej diplomacii. Po niekoľkých častiach jazykového kurzu francúzštiny som absolvoval na „zamini“ pohovor a moja diplomatická misia sa mala rozbehnúť. Osud všetko zariadil inak: Poldo utrpel úraz, vlastne bol celý rok 1984 mimo redakcie, no a po dlhom schvaľovaní som bol 1. 2. 1985 uvedený do funkcie šéfredaktora Nového slova. Bol to Poldov návrh, s ktorým sa stotožnil aj Viliam Plevza, predseda redakčnej rady Nového slova, aby som bol šéfredaktorom práve ja. Dodnes si myslím, že Poldov ukazovák mohol mieriť na viacerých redakčných kolegov. Prečo sa nakoniec rozhodol pre mňa, neviem a už sa nedozviem. Pre vrchnosť som možno bol prijateľný ako jeden z najmladších, ktorý ešte nemal žiaden „šrám“ – a ako mladý, „tvarovateľný“, s ktorým nebude toľko problémov ako s Leopoldom Podstupkom.

Zrejme preto, že som sa dostal do kádrových rezerv pre federálne ministerstvo zahraničných vecí, sa začala o mňa zaujímať nejaká zložka ŠtB. Dvaja tajní si dali so mnou rande v Kryme, jeden z nich sa predstavil ako Balon, druhého – iste tiež krycie meno – si nepamätám. No a išlo o to, či by som nechcel podpísať spoluprácu. Rozišli sme sa bez výsledku. Čo najskôr som zašiel za Poldom, hoci som bol prísne upovedomený, že o tom nikomu nesmiem hovoriť, aby mi poradil, čo s tým. „Povedz im, že si nomenklatúrny káder, na tých oni nemajú právo siahať, a budeš mať pokoj,“ povedal mi Poldo. Na druhom stretnutí som ich teda odbil a viac za mnou neprišli. Predsa len som po prevrate bol zvedavý, či naše dve stretnutia nezneužili a neuviedli ma ako „mŕtvu dušu“, a tak som si pozrel zoznam na stránke Ústavu pamäti národa, boli voči mne čestní, nezneužili to. Ak, pravda, neexistuje ešte nejaký iný archív... 

Okrem práce sme žili aj obyčajnými ľudskými či občianskymi problémami. Taká drobnosť: v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bol boom výstavby bytov. Jadrá s inštalačným zariadením v nich boli rôzne, aj umakartové, ale byty boli, a v nich boli vodovodné batérie, ktoré často prestali slúžiť. Neboli totiž ako dnes, jednopákové – vydrali sa v nich sedlá. Nové sedlá dostať nebolo – a čo teraz? Stačilo to spomenúť pred šéfredaktorom – a ten nielen že poradil, ale doniesol frézku, ktorou sa dalo vydraté sedlo vybrúsiť. No, bol to iba šéfredaktor? 

A teraz ešte sprostredkované pohľady na to, ako Leopold Podstupka – bez toho, že by sa vzdal svojho presvedčenia – so svojím nadhľadom videl a riešil „závažné“ úlohy. Na jednom zo stretnutí Klubu Nového slova Ivan Okáli spomínal, ako bol asi v tridsať-štyridsaťčlennej skupine, ktorej členovia mali pred nejakým zjazdom napísať, čo si myslia, že by mal zjazd priniesť. Teraz citujem I. Okáliho: „Vedľa mňa sedel v jednej lavici vtedajší šéfredaktor Nového slova Podstupka a ja aj v dôsledku toho, čo som z mojich skúseností vedel, spýtal som sa ho: Leopold, Poldo, čo si myslíš, máme tuná napísať, čo si myslíme a čo by bolo treba robiť? A on hovorí, nie, netreba, tu sa ide kulmovať voda.“ 

Takmer v konečnom štádiu prípravy tejto publikácie som stretol Mariána Pauera, tak som sa ho spýtal na Polda. Marián bol redaktorom okresných novín v Trenčíne. Keď išiel šéfredaktor Podstupka s Mariánom rokovať o tom, že by mal prejsť do Nového slova, vedúci tajomník OV KSS ich nechal čakať, kým sa naobeduje. Napokon prišiel a Poldo povedal, o čo mu ide. „Ale ja tiho nedám,“ povedal vedúci tajomník. „Ale ja som ho neprišiel pýtať, ja som ti to prišiel oznámiť.“ 

Pre mňa vtedy bola zaujímavá jeho hra o elévov. Hoci elévov mohla mať redakcia len dvoch – okrem systemizovaných miest redaktorov – a po roku musel každý elév odísť, on niektorých držal aj dva, tri roky, pričom sa asi dosť navadil o peniaze na ich platy... Hoci dobre poznal pravidlá, rozčuľoval sa, prečo ich nemôže nechať v redakcii... Túto hru hral, ako mnohé iné, rád. 

Tvrdohlavý Záhorák... a to aj vtedy, keď sa mu to často nevyplatilo. A nevyplatilo sa mu to často. Jemu to však stálo za to. Lebo – inak nemohol. 

Napokon – Leopold Podstupka nebol iba Záhorák, bol aj Slovák, vlastenec, husákovec (pritom sa nikdy jeho menom neoháňal, ani nezaštiťoval): išlo mu v spolužití s Čechmi o dosiahnutie rovnoprávneho postavenia – a o to sme sa mali pričiniť najmä my sami. Svojím úsilím o pozdvihnutie Slovenska vo všetkých oblastiach života a ukazovať to bratom Čechom pri každej príležitosti. Na to vymyslel aj užitočné a plodné stretnutia s Tvorbou... 

Napokon, zaujímavý oblúk života Leopolda Podstupku. Ako mladý chlapec začal pracovať na regulácii Moravy vo firme Ing. Wait. V roku 1965 bol ako vojak záložák pri záplavách na južnom Slovensku. A v závere života opäť skončil pri Dunaji, publicistickej obhajobe vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros... Na svojej poslednej štácii.

Z knihy Výnimočná osobnosť slovenskej žurnalistiky, s. 172 – 175. Vydalo občianske združenie Klub Nového slova vo vydavateľstve CCW Bratislava 2020.