Únia slovenských novinárov a redakcia internetových novín Slovenský rozhľad pripravili seminár O živote a diele Ing. Jaroslava Hlinického, najúspešnejšieho riaditeľa Slovenskej televízie v celej jej doterajšej histórii. Uskutočnil sa 11. septembra 2019 v zasadacej sieni Domu športu v Bratislave za účasti Mgr. Marty Hlinickej a jej rodiny. Prítomní boli poslanci NR Slovenskej republiky Dušan Jarjabek, Stanislav Kubánek, Dušan Galis ale aj bývalá podpredsedníčka vlády SR prof. JUDr. Katarína Tóthová, DrSc.

Kondolenčný list poslal pani Hlinickej Dr. h. c. Ing. Rudolf Schuster, CSc., prezident Slovenskej republiky v rokoch 1999 – 2004:

„Vážená pani Mgr. Marta Hlinická,

je mi veľmi ľúto, že také významné osobnosti, akou bol náš priateľ Ing. Jaroslav Hlinický, odchádzajú do večnosti nenápadným a tichým spôsobom. Túto smutnú skutočnosť som sa dozvedel v nedávnych dňoch, práve vtedy, keď som mu chcel venovať knihu spomienok pod názvom Schody návratov. Pokúšal som sa o kontakt s ním na mne známe telefónne číslo. Žiaľ, nepodarilo sa mi to. Nakoniec som sa dozvedel zarmucujúcu správu, že môj dlhoročný priateľ, ústredný riaditeľ Slovenskej televízie, už nie je medzi živými.

Odišiel z tohto sveta celkom nenápadne, bez veľkej rozlúčky, ktorú by si určite zaslúžil. Žiaľ, dnešná spoločnosť, a najmä niektorí politickí činitelia tohto štátu, aj médiá, by jeho celoživotný prínos pre našu vlasť patrične a objektívne neohodnotili. O to viac mi je ľúto, že ani my, ktorí sme ho dôverne poznali a s ním mnoho rokov spolupracovali, sme sa s ním nemohli dôstojne rozlúčiť.

Česť jeho pamiatke!“

Na pietnej spomienke nechýbali ani známe tváre, čo pečaťou televíznej tvorby a obrazovky sa stali, lebo svoju prácu milovali.

V úvodnej časti si prítomní minútou ticha uctili pamiatku vzácneho človeka so šľachetným srdcom, ktorému Rada Únie slovenských novinárov a jej porota udelila in memoriam Cenu Gabriela Zelenaya za dlhoročnú tvorivú profesionálnu prácu na prospech zvyšovania úrovne slovenskej televíznej a filmovej tvorby, za šírenie objektívnych informácií a posilňovanie postavenia Slovenskej republiky doma i v zahraničí. Cenu prevzala jeho manželka Mgr. Marta Hlinická.

Potrvá ešte mnoho dní, mesiacov aj rokov, než si zvykneme, že nás 24. júna 2019 navždy opustil výnimočný človek, skutočný profesionál, vo veku 88 rokov.

Veď celá jeho organizátorská, riadiaca aj tvorivá činnosť v každom čase sa pretavila do úcty k človeku, k hodnote povedaného aj napísaného slova. Takého, ktoré pomáha tvoriť, zveľaďovať a napredovať v rôznych oblastiach kultúrneho, umeleckého ale aj technického rozvoja. Všetci, čo mali príležitosť s ním, alebo pod jeho vedením pracovať, veľmi dobre vedia, že aj v tých najzložitejších a najhorších situáciách dokázal oprávnenú kritiku problému a krutú pravdu o jednotlivcovi, o jeho chybách, povedať mimoriadne citlivo, bez najmenšieho spoločenského či etického vybočenia.

Dokázal to preto, lebo veľmi veľa vedel, bol vzdelaný, talentovaný a organizačne zdatný.

Usiloval sa robiť svoju prácu na všetkých významných postoch tak, aby bol aj jeho pričinením život vôkol neho krajší ako v skutočnosti bol. V časoch dobrých aj zlých vedel, kde je jeho miesto, na ktorej strane je pravda.

Všetci prítomní si viac, než kedykoľvek predtým uvedomili, akú užitočnú prácu v časoch rôznych turbulentných období, spoločenských, a žiaľ i ľudských či kamarátskych premenách vykonal.

Napriek mnohým problémom, ktoré v živote prekonával, všetky zvládol dôstojne, nie lamentovaním a už vôbec nie plačom. Úsmev mu takmer nikdy nechýbal a ani v tých najzložitejších chvíľach sa z jeho tváre nevytratil. Niektorí ho vraj nazývali „taká veselá kopa“.

Bližšie sme sa spoznali na letisku v Prahe. Lietadlo meškalo a aj Jaroslav Hlinický čakal. Zrazu ma oslovil: „A ty čo tak často chodíš do Prahy?“ Odpovedal som mu, že pracujem aj v oblasti športu a navyše v októbri 1982 ma predsedníctvo Ústredného výboru Československého zväzu novinárov menovalo za člena komisie pre okresnú tlač. Odznelo pár ďalších slov o živote a práci a tento kontakt sa už nestratil. V roku 1984 som sa stal členom Komisie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky za regionálne noviny pre udeľovanie rôznych novinárskych cien. Samozrejme, jej členom bol aj Jaroslav Hlinický, aj šéfredaktori rôznych denníkov, riaditeľ Slovenského rozhlasu, zástupca krajských novín aj pedagóg z katedry žurnalistiky Komenského univerzity.

Charakteristickou črtou v jeho plodnom živote bola dôslednosť, široký rozhľad, koncepčnosť a optimizmus i odhodlanie čo najviac dokázať na prospech inštitúcie a ľudí, ktorých viedol. Taký bol aj ako člen spomínanej komisie, ktorá rokovala o rôznych otázkach v oblasti žurnalistiky. Viedli sa rôzne diskusie, ale Hlinického slová, ktoré na pôde ministerstva často zaznievali, potom až príliš dlho rezonovali. Po oficiálnej časti nastala chvíľa na rôzne debaty, šéfredaktori denníkov, vtedajší predseda Rady STV aj človek z akademickej pôdy diskutovali razantne, avšak dominoval Hlinický, vtedajší riaditeľ Slovenskej filmovej tvorby Koliba. Na roky budúce pozeral s perspektívnym pohľadom a zároveň dôslednou argumentáciou faktov. Mal som dosť príležitostí spolupracovať s ním, najmä v rokoch 1986 – 1990, keď vykonával funkciu poslanca Slovenskej národnej rady, práve za okres Prešov.

Vo všetkom, čo robil, riešil a rozhodoval o tých dôležitých a zložitých problémoch, bolo cítiť úctu k človeku, k tvorivej práci a jej výsledkom i žurnalistickému remeslu vôbec.

V roku 1994 som dostal ponuku od PhDr. Jozefa Darma, CSc., aby som prijal miesto v STV. Vôbec ma to nelákalo, a navyše, pracovné povinnosti vo vydavateľstve a vydávanie novín Politika i ďalšie aktivity zaberali množstvo času. Nové pracovné miesto mi určite nechýbalo. Nakoniec o všetkom rozhodlo stretnutie s Jaroslavom Hlinickým v hoteli Kyjev v Bratislave. Po piatich hodinách hodnotnej debaty a množstva rôznych informácií zaznela záverečná veta: „Choď tam, ale pamätaj, že dlho to nebude trvať, je tam až príliš veľa vlkov, ktorí rôznymi spôsobmi bojujú o hodnotnú korisť.“ Mal pravdu! Netrvalo to dlho, iba – alebo až – dva roky a sedemnásť dní.

Slovenská televízia oslavovala v roku 1996 štyridsiate výročie svojho vzniku. Uskutočnili sa rôzne podujatia. Ústredný riaditeľ na všetky pozval aj niektorých bývalých ústredných riaditeľov. Pozvanie dostal aj Jaroslav Hlinický. V tom čase pracoval vo vydavateľstve na Jakubovom námestí v Bratislave. Požiadal som ho o stretnutie. Samozrejme že ma prijal a ja som mu odovzdal šesť pozvánok na rôzne podujatia, aby si vybral, na ktoré príde. Razantne a jednoznačne odmietol. Presvedčovať Hlinického o niečom, čo nechcel, bolo celkom zbytočné. Po oslavách sme sa opäť stretli a ja som mu odovzdal striebornú plaketu a diplom k štyridsiatemu výročiu STV s obavami, ako to prijme. Mal som šťastie, plaketu som nemusel odniesť späť. Aj potom sme sa stretávali, no boli to iba náhodné stretnutia, väčšinou pred Poštou na Sibírskej ulici, kde mal svoje pracovisko a ja vedľa na Šuňavcovej bývam.

Spomienka na Jaroslava Hlinického nie je zo sprostredkovaných informácií, ale z osobného poznania a z rôznych stretnutí s ním. Raz odznela aj veta: „Stále platí, že človek má dve ruky, jednu aby stisol dlaň tým, s ktorými kráča za každodennými povinnosťami a tú druhú aby dvíhal tých, ktorí pod ťarchou náročnej práce či zloby padli.“ V jeho prípade to platí dvojnásobne. Takého som ho poznal a preto je mi cťou, že o ňom je seminár, ktorým si uctíme jeho pamiatku.

Dr. h. c. PhDr. Peter Ševčovič, dlhoročný hlavný dramaturg Slovenskej televízie, najvýraznejšia osobnosť v celej jej histórii, ktorý za tridsaťjeden rokov napísal osemdesiat pôvodných televíznych a rozhlasových hier, v jednom z mojich rozhovorov s ním pre denník Nový deň (8. 8. 2000) na jednu z 12 položených otázok, ktorá znela Koľko riaditeľov podľa Tvojho názoru zvládlo svoje náročné funkcie? odpovedal: „Žiaden z tých dvanástich, čo si pamätám nenastúpil do funkcie s dokonalou prípravou okrem Ing. Jaroslava Hlinického. Všetci ostatní boli laici, nepoznajúci úskalia televíznej práce a ani jeden z nich nebol vyškoleným manažérom, a mnohí ani nemali čas potvrdiť svoje schopnosti...“

V minulých dňoch, presne 28. augusta 2019, som sa v súvislosti s prípravou dnešného seminára stretol s J. E. Dr. h. c.
Ing. Rudolfom Schusterom, CSc. v jeho Prezidentskej knižnici v Košiciach. Hovorili sme o rôznych problémoch, ktoré v našej spoločnosti pretrvávajú. Samozrejme, že dominantnou témou bol život a práca Jaroslava Hlinického, nielen v pozícii Ústredného riaditeľa Slovenskej televízie, ale aj poslanca Slovenskej národnej rady v rokoch 1986 – 1990 za prešovský okres. V decembri 1989 sa uskutočnilo rokovanie Slovenskej národnej rady. Prebiehalo v turbulentnej, miestami nekultúrnej atmosfére a odznievalo mnoho rôznych návrhov. „Vieš, nezvládol ju ani nebohý Vladimír Mináč. Musim ti povedať, keby nebolo razantného, nebojácneho a profesionálne zdatného prístupu Jara Hlinického, nikdy by som sa nestal predsedom Slovenskej národnej rady.“ Veľavravné konštatovanie.

Hlavný prejav predniesol Mgr. Štefan Nižňanský, podpredseda Únie slovenských novinárov a predseda Poroty pre udeľovanie Ceny Gabriela Zelenaya. V obsiahlom vystúpení spestrenom fotoprezentáciou okrem iného povedal: „Toto nie je ani panychída ani tryzna. Isto, mnohých z nás zaskočila správa o odchode Ing. Jaroslava Hlinického z tohto sveta v tichosti a bez okázalého veľkého pohrebu, na ktorý by isto prišlo množstvo ľudí, v srdciach ktorých zanechal stopu obetavého, dobrého a chápavého človeka. Hovorím mnohých z nás, no isto nie všetkých.

My, jeho najbližší priatelia sme spolu s rodinou vedeli, že takto to chcel sám Jaro. Rešpektujeme to, preto sme koncom augusta u mňa na záhorskej chalupe splnili odkaz, ktorý mi za posledné dva roky – pri našich stretnutiach – opakoval: „Nechcem, aby ste sa so mnou lúčili na pohrebe. Radšej si pri najbližšom stretnutí v priateľskom kruhu na mňa vypite a zaspievajte nejakú slovenskú pesničku. Budem ju počuť!“

Preto by sme si dnes chceli zaspomínať na vzácneho človeka, ktorý zanechal vo verejnom a mediálnom priestore Slovenska výraznú stopu. A nielen preto, že ho v profesijných kruhoch dobromyseľne nazývali „veľkým tvorivým medveďom“...

Je pre mňa veľkou cťou, že ma moji starší a skúsenejší kolegovia a priatelia poverili úlohou vystúpiť tu dnes pred vami s hlavným referátom. Takže sa o to pokúsim, hoci nie som životopisec.“

V druhej časti hlavného referátu Mgr. Štefan Nižňanský otvoril aj 13-tu komnatu „najlepšieho riaditeľa“ televízie s príkoriami, ktoré mu spôsobil po Nežnej revolúcii zväzák a komunista Pavol Rusko, prezlečený za aktivistu VPN.

Na absurditu tej doby nadviazal vtipne PhDr. Dušan Kerný, ktorý svojou spomienkou potvrdil príslovie o Božích mlynoch... Celé leto mal možnosť z balkóna pred známym komplexom Five Star Residence v Bratislave, okolo ktorého sa objavujú mená Mariána Kočnera, Ladislava Bašternáka i viacerých známych politikov a umelcov, vídať chlapíka sediaceho na terase malej kaviarničky. Nazval ho „biela ponožka“, keďže onomu kaviarenskému povaľačovi sa v papučiach beleli fusakle, hoci už dávno vyšli z módy. Až po pár dňoch pochopil jeho maskovací zámer, ktorým zakrýval biely obojok elektronického monitoringu osôb na členku. Ten holohlavý chlapík „biela ponožka“ bol exminister hospodárstva SR a bývalý majiteľ i riaditeľ súkromnej televízie Markíza. Ten Pavol Rusko, ktorý je stíhaný za falšovanie miliónových zmeniek a podozrivý z objednávky vraždy...

Ing. František Rác, dlhoročný technický riaditeľ ČST na Slovensku, ocenil nezvyklý záujem J. Hlinického o každé jedno pracovisko v rozľahlom areáli v Mlynskej doline a o podmienky pre prácu kolegov. Lebo Hlinický, či už vo funkcii 1. námestníka pre program v rokoch (1974 – 1980) alebo i neskôr, už ako ústredný riaditeľ (1984 – 1991) v nich nevidel iba podriadených alebo len čísla... Televízia bola v ére jeho pôsobenia veľkou výrobnou „fabrikou“ zamestnávajúcou takmer 4 tisíc ľudí. Vedel za nich vždy zabojovať, no bol aj prísny a nekompromisný. Vždy, keď odhalil lajdáckosť či podlosť na pracoviskách. Zaujímal sa živo a úprimne o všetky technické novinky, o vývojové tendencie v televíznom zobrazení aj vo vysielaní. Vďaka tomu bola ČST na Slovensku európskou televíziou tak technickým vybavením ako i programovou ponukou.

Rozhlasová hlásateľská legenda, televízny režisér Ladislav Pilz sa podelil so svojou životnou skúsenosťou. Porozprával, ako ho jeho ústredný riaditeľ pri lapsuse počas volebného vysielania ešte pred rokom 1989, zachránil pred istým vyhadzovom z televízie na naliehanie námestníka ČST Vladimíra Diviša z Prahy.

Výraznú stopu však Ing. Hlinický zanechal aj v slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe. Ako generálny riaditeľ jej šéfoval v rokoch 1980 až 1984. Bol to čas umeleckej i tvorivej akceptácie, no aj experimentovania. Hlinickému sa podarilo v ateliéroch na Západe presvedčiť partnerov v Kirchovom holdingu, aby vstúpili do projektov troch začatých rozkrútených rozprávok. Boli to tituly „Plavčík a Vratko“, „Popolvár“ a „Soľ nad zlato“. Vďaka tomu dokázala Koliba splatiť mnohomiliónový devízový úver a súčasne vybudovať najmodernejší Dom zvuku, ktorý Slovensku závideli filmové kruhy v celej Európe. Generálny riaditeľ Slovenskej filmovej tvorby prekvapil vtedajšiu „verchušku“ odomknutím trezorov a na svetlo sveta vytiahol odložené, zakázané filmové diela, ktoré po roku 1969 nesmeli byť sprístupnené verejnosti. Umožnil po 10-tich rokoch i návrat odstaveného režiséra Juraja Jakubiska, otvoril dvere Dušanovi Trančíkovi, Dušanovi Hanákovi a ďalším. Vďaka tomu sa v slovenskej kinematografii zrodili filmy: „Postav dom, zasaď strom“, trojdielna komédia „Nevera po slovensky“ a rodinná sága Pichandovcov „Tisícročná včela“. Filmová Koliba ožila za Hlinického výrobou hodnotných celovečerných filmov zo súčasnosti, ale aj náročných dobových diel. Darilo sa filmovať rozprávky, večerníčky, odrazu boli slovenskí tvorcovia dobrí tiež v animovanom filme.

Jeden z najlepších filmových i obrazových strihačov, televízny producent Prof. Patrik Pašš spomenul v koreferáte niekoľko silných zážitkov zo stretnutí s Ing. Hlinickým. V úsmevných príhodách priblížil schopnosť Jaroslava Hlinického presviedčať alebo inteligentne prekabátiť či „uondať“ vtedajších dogmatických papalášov. Kameramani Laco Kraus i Rudolf Ferko doplnili vhodne prítomným profil veľkej mediálnej osobnosti. Slova uznania a vďaky na adresu Jara Hlinického za podiel na rozvoji slovenskej kultúry vyslovil aj Dušan Jarjabek, poslanec NR SR.

Bývalý televízny korešpondent v Bulharsku Ing. Ivan Paška priblížil atmosféru priateľských stretnutí televízakov v Lamači v uplynulej dekáde i posledné chvíle Jaroslava Hlinického: „O Jaroslavovi Hlinickom tu už dnes zaznelo veľa pekných slov a hodnotných myšlienok. Dovoľte mi aby som ich o pár viet ešte doplnil. Začnem citátom z nekrológu spisovateľa a publicistu Jána Čomaja, ktorý bol uverejnený v poslednom augustovom čísle Slovenských národných novín. Tých novín, ktoré ja rád čítam, aj ich kupujem a doručujem viacerým mojim priateľom. Medzi nimi bol donedávna aj Jaroslav Hlinický. Nosil som mu ich spolu s Literárnym týždenníkom a on ich vždy veľmi rád čítal. Po ich dôkladnom – ako on hovoril „preštudovaní“ – bolo potom pri našich stretnutiach o čom diskutovať. Ten spomínaný nekrológ má titulok: „Odišla výnimočná osobnosť“. Pripomínajú sa v ňom aj udalosti z roku 1968. Dovoľte krátky citát: „Ako obchodný námestník Jaroslav Hlinický prispel k tomu, že vydavateľstvo i samotný denník Smena sa stali pojmom. V okupačných dňoch osobne – nocou nakladal do svojej embéčky noviny a prepravoval ich na trase Bratislava – Trnava – Trenčín.“ Toľko citát, ktorý výrečne hovorí o statočnosti, o jeho morálnych kvalitách a osobnej angažovanosti aj v rokoch obrodzovania socializmu. Ten nekrológ končí výstižným hodnotením, že Jaroslav Hlinický bol veľkou osobnosťou kultúry a do našich dejín sa zapísal naveky ako výnimočná osobnosť.

Takto je Jaroslav Hlinický zapísaný v našich srdciach i v pamäti mnohých pracovníkov vtedajšej Slovenskej televízie. Niekoľkí z nich ešte i dnes pracujú vo verejnoprávnej STV, iní v komerčných televíziách a tak dokážu posúdiť, aké podmienky pre prácu boli vtedy, aké vzťahy boli medzi ľuďmi na pracoviskách a aké sú dnes.

Ja som nemal v časoch jeho riaditeľovania v televízii k nemu veľmi blízko. Nechodil som na programové gremiálky, nechodil na porady vedenia – skrátka bol pre mňa len vysoko postavený a všeobecne rešpektovaný šéf. Osobne som ho spoznal až keď bol na dôchodku. Keď žil v usporiadanom prostredí svojej rodiny v malebnom rodinnom dome v Lamači. Mal som to šťastie niekoľkokrát ho v tej oáze čistoty a pokoja navštíviť. Bol aj vo vysokom veku pokojný, uvážlivý a vysporiadaný so svojím životom. Hrdý na to, čo v živote dokázal. Zväčša som ho navštevoval sám ale niekedy aj s mojimi bývalými kolegami z Hlavnej redakcie televíznych novín. Jarko rád rozprával o svojej mladosti, o zväzáckych brigádach, o umení, o filme, ale najmä o ľuďoch, čo s ním tú krásnu dobu žili a vytvárali ju. I o rodine, najmä o svojom vnukovi Markusovi, ktorému odovzdával skúsenosti, polemizoval s ním a mal ho veľmi rád.

 Ale častejšie chodil Jarko do iného príjemného kúta Bratislavy, ktorý je tiež v Lamači. Do útulnej vinárničky u Martina Schellinga pod Klancom. Tam náš Jarko, ako sme ho dôverne oslovovali, chodil veľmi rád. Nebývalo nás na tých stretnutiach veľa. Schelling, Štefan Nižňanský, Juraj Paška, Anton Kubisch, Štefan Felix, Vojtech Baltay, Emil Preisach, Janko Borovička. Väčšina z nich je aj tu na tomto seminári. No a občas prišiel medzi nás aj prezident Rudolf Schuster. 

 Jarko nerád počúval slová o najlepšom riaditeľovi televízie, keďže sme mu tú jeho výnimočnosť občas pripomenuli. Radšej hovoril o svojom živote, o súčasnej politickej scéne, o neradostných problémoch súčasnosti.

Tešil sa, že sa z radov jeho spravodajských redaktorov stali spisovatelia, ktorí sú uznávaní i oceňovaní doma iv zahraničí. Tešil sa, že sa nestratili, že sú tu, že nečušia ale sa vyjadrujú k dobe. Hovorieval: „Po celý život som konal vždy tak, aby to prinášalo úžitok nám všetkým, nie mne samotnému.“

Taký bol Jaroslav Hlinický. A keď mu niekto pripomenul hektické novembrové dni a krivdy, ktoré na ňom napáchali televízni tzv. „revolucionári“, a spôsobili mu veľký bôľ, nevolal po pomste. Nikdy sa neznížil k nenávistným útokom, na adresu tých čo ho ponížili a siahli na jeho česť. Hoci naozaj mal prečo.

Je príznačné, že pri našom poslednom stretnutí, len pár dní pred jeho odchodom som nebol s ním len ja sám. Boli sme pri ňom opäť my, spravodajskí vytrvalci, jeho verní dlhoroční súputníci, spolupracovníci z televíznych novín.

My, bývalí kolegovia a priatelia sme hrdí na to, že sme mohli pracovať, tvoriť, rásť a aj sa priateliť s takou výnimočnou osobnosťou akou bol – náš – Jaroslav Hlinický. Ukončil svoje vystúpenie Ivan Paška.

Bola to dôstojná rozlúčka s človekom, ktorý si zaslúži veľkú úctu a uznanie za všetko, čo v bohatom a plodnom živote urobil a vykonal. Pravdepodobne všetci sme si uvedomili, že čím sme starší, tým viac sa našich príbuzných, priateľov a známych ocitá na druhej strane rieky. Pokúšame sa utešovať slovami psychológa a psychiatra Viktora E. Frankla: „Z mnohých hľadísk až smrť činí život vôbec zmysluplný. Predovšetkým ale pominuteľnosť nemôže ukončiť zmysel bytia, z toho prostého dôvodu, že z minulosti sa nemôže nič nenávratne stratiť. Skôr všetko zostáva trvale uchované... Čokoľvek sme vykonali a vytvorili, čokoľvek sme prežili a skúsili – to sme zachránili ako minulosť, a nič a nikto už to nemôže odstrániť zo sveta.“

Životné dielo Ing. Jaroslava Hlinického prekrýva čierny flór, ale v pamäti najbližších utkvie kvet, ktorým sa usiloval zdobiť život svojich najbližších, život statočných a žičlivých ľudí svojho času. Odišiel vzácny, tvorivý človek so širokým srdcom, plný elánu, nadšenia a mnohých predsavzatí, na ktorého nemožno zabudnúť.

Spomienky ostávajú a veľký smútok s nimi.