Dekorovaním jedného z najúspešnejších športovcov Slovenskej republiky vyvrcholil 16. mája 2018 slávnostný ceremoniál udeľovania Ceny Gabriela Zelenaya najvýraznejším osobnostiam slovenskej žurnalistiky. Ocenenie získalo dvanásť novinárov, publicistov, spisovateľov a komentátorov za dlhoročnú všestrannú vynikajúcu tvorbu a jeden športovec – za obdivuhodné výkony a úspešnú reprezentáciu slovenského aj československého futbalu na domácej aj zahraničnej scéne.

Vo veľkej zasadacej sieni Konfederácie odborových zväzov v Bratislave zaujalo miesta takmer sto popredných slovenských žurnalistov, osobností vedy, školstva, ekonómie, kultúry a športu, Dr. h. c. doc. Ing. Július Binder, CSc., vodohospodár, slovenský projektant a riaditeľ výstavby Gabčíkovo, vysokoškolský pedagóg, prof. Ing. Dr. Ivan Haluška, DrSc., vysokoškolský pedagóg a súdny znalec, Mgr. Dušan Jarjabek, predseda Výboru pre kultúru a médiá NR SR, Ing. Edita Dürrerová, predsedníčka Združenia slovanskej vzájomnosti, Mgr. Štefan Nižňanský, generálny riaditeľ Slovenskej televízie v rokoch 2008-2010, Mgr. Milan Blaha, publicista, člen Rady pre vysielanie a retransmisiu Slovenskej republiky, doc. Ing. Ladislav Lysák, DrSc., vysokoškolský pedagóg, Ing. arch. Pavel Benko, autorizovaný architekt, Ing. Michal Čorný, čestný predseda Slovensko-ukrajinskej spoločnosti, PhDr. Zdenko Kríž, generálny sekretár Konfederácie športových zväzov v Bratislave, PaedDr. Dušan Gabáni, športový komentátor TA3, Mgr. Jozef Kšiňan, publicista, spisovateľ a tajomník Klubu športových redaktorov ÚSN, Dr. Vladimír Mikunda, šéfredaktor novín Bojovník, PhDr. Dušan D. Kerný, redaktor Slovenských národných novín, JUDr. Viliam Apfel, spisovateľ, publicista, nositeľ medzinárodnej Ceny Egona Kissa, Dr. Vladimír Dobrovič, člen Výboru sekcie pre žurnalistiku a novinársku fotografiu Literárneho fondu Slovenskej republiky, medzi ktorými počtom dominovali zakladatelia Únie slovenských novinárov.

Ceremoniál sa konal pod patronátom prof. Mgr. art. Juraja Sarvaša, vysokoškolského pedagóga, herca, režiséra, scenáristu a predstaviteľa umeleckého prednesu.

V úvode svojho podnetného vystúpenia zdôraznil, že Cenu Gabriela Zelenaya ÚSN začala udeľovať v roku 2017 pri príležitosti nedožitých 95. narodenín legendy slovenskej rozhlasovej žurnalistiky. Gabo Zelenay bol a ostáva vynikajúcim novinárom, reportérom, spisovateľom a komentátorom. Hovoril a písal nielen o športe, ako sa mnohí domnievajú, ale aj o rôznych oblastiach a problémoch života a práce v našej spoločnosti.

Predstavuje nesmiernu hodnotu pre celú slovenskú žurnalistiku, ktorú dokázal za pochodu doslova skultúrňovať a tvoriť. Jeho slová mali a stále majú vysokú cenu, ako prameň čistej vody. Stal sa legendárnou postavou s vrodeným darom slova a veľkej výrečnosti. Všestranný talent, ktorý sa okrem žurnalistiky dokázal presadiť aj ako recitátor, herec, moderátor, ľudový rozprávač, úspešný fotograf a výnimočný aktívny športovec, tréner aj funkcionár. V mnohých športových a spoločensko-zábavných reláciách, pozornosť poslucháčov upútal nielen príslovečným, jemu vlastným humorom, ale dokonca aj spevom prispieval k spestreniu programu. Spieval populárne slovenské melódie, avšak s vlastným textom, ktorý si v jednom prípade počas priameho vysielania sám vymyslel s týmto textom:

Keď sa do diaľky dívam, vidím tam mocný hrad a pod ním staré lásky a všetko, čo mal som a čo mám stále rád. Hoc aj po dlhých rokoch mám konto plné núl, ja chcel som strieľať góly za Miláno, Real a slávny Liverpool.

Tak nekonečne krásna je moja lásky, od detstva som si prial, aby futbal bol môj osud i kráľ. Že na rýchlosť mal vlohy skôr jazyk môj, než nohy, stal som sa celkom fér športový reportér.

• • •

Pýtajú sa mama, tato, deti, čože je nad zlato? Soľ, soľ, soľ. Pýtajú sa na ihrisku, čo pridáva hre na zisku? Gól, gól, gól. Lenže ten gól, kto ho dá, kto ho dá, kto ho dá? Iba ten, čo dobre hrá, dobre hrá, dobre hrá.

Pýtajú sa chlapci dievky, čo že patrí do polievky? Soľ, soľ, soľ. Pýtajú sa na zápase, čo pridáva hre na kráse? Gól, gól, gól. Lenže ten gól, kto ho dá, kto ho dá, kto ho dá? Iba ten, čo dobre hrá, dobre hrá, dobre hrá.

Reportovanie bolo jeho vášňou, ani nie zamestnaním, ani povolaním. Možnosť komunikácie s poslucháčmi mu dávala celkom zabudnúť na všetky starosti a trápenia, ktoré ho sprevádzali po celý tvorivý život. Všetko podriaďoval túžbe byť dobrým hostiteľom tých, ktorí prijali pozvanie do rozhlasu a jeho prostredníctvom pozvanie osobné. Reportovanie bolo jeho láskou, láskou najväčšou. Vyše jednej hodiny dokázal reportovať aj medzinárodný turnaj v šachu. Často zdôrazňoval, že vynikajúci reportér musí vedieť reportovať aj kvitnutie ruží.

Potom sa slova ujal predseda poroty udeľovania CENY Dr. h. c. prof. JUDr. Jaroslav Chovanec, CSc., vysokoškolský pedagóg pôsobiaci na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave, ktorý konštatoval, že oceňovanie novinárskej, rozhlasovej a spisovateľskej tvorby sa dostalo do centra pozornosti širšej verejnosti. Už prvý ročník v júni 2017 potvrdil, že na Slovensku je mnoho tých, čo si toto ocenenie zaslúžia. Žijú a pracujú nielen v Bratislave, ale aj v Košiciach, Žiline, Banskej Bystrici, Trenčíne, Trnave a v ďalších mestách. Svojou objektívnou a kvalitnou tvorbou sa podieľajú na skvalitňovaní a zvyšovaní účinnosti našej žurnalistiky. Prvými nositeľmi Ceny Gabriela Zelenaya sa stali:

Karol Polák in memoriam, výrazná osobnosť, vynikajúci televízny komentátor, publicista a spisovateľ. PhDr. Dušan D. Kerný, redaktor, publicista, popredný komentátor a moderátor, podpredseda Únie slovenských novinárov.

Mgr. Milan Blaha, publicista, redaktor, spisovateľ a moderátor. Je jednou z najvýraznejších osobností slovenskej publicistiky.

Mgr. Michal Záleta, CSc., na novinárskej pole razantne vstúpil v roku 1965 ako redaktor  Východoslovenských novín. Potom pracoval v Československej televízii, štúdio Košice, neskôr v týždenníku Nové slovo, v denníku Smena aj v Nedeľnej Pravde.

Mgr. Boris Latta, vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave a začal pracovať ako redaktor v denníku Pravda, kde pôsobí doteraz.

Mgr. Štefan Nižňanský, redaktor, komentátor a publicista do Československej televízie v Bratislave nastúpil v roku 1977. Pôsobil v Pražskej i Bratislavskej redakcii. V roku 2008 až 2010 bol generálnym riaditeľom Slovenskej televízie. Patrí k popredným režisérom a scenáristom.

Mgr. Jozef Kšiňan, redaktor, komentátor, publicista a spisovateľ. Patrí k k najvýraznejším osobnostiam slovenskej športovej žurnalistiky. Začínal v denníku Pravda a potom nasledovali denníky Práca a Čas. Štvrťstoročie strávil v denníku Smena.

PaedDr. Dušan Gabáni, redaktor, komentátor, reportér a moderátor. V rokoch 1972 – 1995 bol redaktorom a moderátorom v Slovenskej televízii. Komentoval takmer všetky športy. Od roku 2001 doteraz pracuje v TA3 ako športový redaktor.

Mgr. Stanislav Dutka, redaktor, publicista, komentátor. Od roku 1967 pracuje v Slovenskom rozhlase.

PhDr. Jozef Jarkovský, za rozhlasový mikrofón sa posadil v roku 1980 v Slovenskom rozhlase v Košiciach a pracuje tam dodnes. Charakteristickou črtou jeho osobnosti je profesionalita, presnosť a dôslednosť.

Ladislav Šidelský, kameraman a režisér Slovenskej televízie. Začínal v Bratislave a od roku 1962 pôsobil až do odchodu dôchodku v Košiciach.

Ing. Mgr. Jozef Golonka sa stal prvým laureátom Ceny Gabriela Zelenaya ako najúspešnejší športovec hokejista. Úspešný hokejový reprezentant československej republiky, ktorý  obliekal dres Slovana Bratislava, Dukly Jihlava, Lokomotívy Zvolen a pôsobil aj v Nemecku. Cenu dostáva za vynikajúce výkony a úspešnú reprezentáciu slovenského športu na domácej a svetovej scéne.

K nim dnes pribudnú ďalší. Porota mala opäť mimoriadne náročnú úlohu. Dostala desiatky rôznych nominácií. Nakoniec rozhodla Cenu udeliť dvanástim osobnostiam ekonomického, kultúrneho a športového života. Okrem toho prerokovala desiatky návrhov na udelenie CENY najlepšiemu športovcovi za vynikajúce výkony a úspešnú reprezentáciu doma i vo svete. Medzi nominovanými boli mnohí futbalisti, hokejisti, atléti, vodáci aj basketbalisti. Možno že aj tento raz sa určite objavia mnohí, ktorí budú mať iné názory ako členovia poroty. Vždy tak bolo, je aj bude.

Nositeľmi CENY v roku 2018 sa stali:

prof. Ing. Peter Staněk, CSc., vysokoškolský pedagóg, slovenský ekonóm a prognostik. Už mnoho rokov pôsobí v Slovenskej akadémii vied. Je autorom rôznych hodnotných diel a ekonomickej literatúry. Osobitnú pozornosť venuje oblasti výskumu. Okrem iného je autorom publikácií  Svetová ekonomika, Znalostná ekonomika, Globalizácia svetovej ekonomike, Globálne zdroje. Pravidelne sa aktívne zúčastňuje na rôznych seminároch, konferenciách a organizuje besedy s rôznymi odborníkmi aj s mladými ľuďmi, ktorých zaujíma problematika vedy a slovenskej i zahraničnej ekonomiky. Je jedným z mála ekonómov, ktorí vo svojich vystúpeniach konštatujú, že za hospodárskym vývojom nevidia len suché čísla, ale aj širšie súvislosti.

PhDr. Ján Tužinský, PhD., je popredným prozaikom a vynikajúcim esejistom s medzinárodným renomé. Popri štylistickom majstrovstve prináša obdivuhodné podnety v rovine poznania, demonštruje unikátne možnosti, emotívno-intuitívneho uchopenia a prenikavého racionálneho pochopenia protirečivých štruktúr súčasného sveta. V doterajšej tvorivej činnosti vytvoril mnoho umelecky pôsobivých, sociálne vnímavých a tvarovo pozoruhodných diel reflektujúcich kľúčové pohyby v slovenskej spoločnosti. Absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a v uplynulých rokoch bol niekoľko volených období predsedom Spolku slovenských spisovateľov, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a ústredným riaditeľom Slovenského rozhlasu.

PhDr. Dušan Mikolaj, patrí do plejády vynikajúcich osobností v oblasti literatúry faktu. Napísal diela Také korene, Kone, Stanem sa básnikom, Tlejúce srdce, Medovú babu, Majstrov štetca, Odrôtovaný svet Karola Guleju či Belu Kapolku, Citlivú tatranskú žulu. Pôsobil v novinách Smena, Smer, Slovensko, Dotyky, Národná osveta, Učiteľské noviny, Nový deň či najnovšie Literárny týždenník. Pôsobil na ministerstve kultúry Slovenskej republiky, kde potvrdil svoje organizačné schopnosti. Dušan Mikolaj je typ autora, ktorý svoje publicistické i prozaistické hľadačstvo smeruje predovšetkým do vrstiev, v ktorých človek nebiologicky nadprírodný síce zložito, ale zato úspešne a vytrvalo prekonáva v sebe človeka – živočícha, uvzato hľadá a nachádza človeka zodpovedného voči iným i voči vlastnej dôstojnosti.

prof. Mgr. Art. Juraj Sarvaš,

herec, scenárista, režisér, pedagóg, predstaviteľ umeleckého prednesu. Ako mladý herec nastúpil do DJGT vo Zvolene. V divadle vytvoril desiatky charakterových typologických postáv. Hereckým naturelom, impozantným mužným zjavom a príjemne zafarbeným, melodickým hlasom bol výrazným predstaviteľom rozmanitých typov mladých mužov v súčasnom i klasickom repertoári zvolenskej činohry – Dr. Habura (Pacient stotrinásť, 1955); Braňo (Nepokojná mladosť, 1957); Rohoň (Dobrodružstvo pri obžinkoch, 1959); Eben (Túžba pod brestami, 1959) a iné. Po siedmich rokoch na divadelných doskách vo Zvolene prijal v roku 1962 angažmán do Slovenského národného divadla v Bratislave, kde pôsobil do roku 1996. Sklon k heroickému pátosu a expresívnemu hereckému prejavu zúročil v podaní viacerých shakespearovských postavách. V hrách modernej svetovej dramatiky stvárňoval charakterové typologické portréty: Dubois (Svätá Jana, 1961); Phyleus (Herkules a Augiášov chliev, 1963); Jevtušenko (Človek s puškou, 1977); Hermann (Bockerer, 1986) a iné.
Svoju činnosť orientoval aj na sólovú recitáciu. V mysliach sa nám vybaví nezabudnuteľná „Chvíľka poézie“ v nedeľu večer, ktorá navodzovala kľud a harmóniu. Dnes je dušou Poetického štúdia, je jeho organizátor, scenárista i režisér. Publikačná činnosť popri recitácii je písanie jeho druhým koníčkom.
Svoje majstrovské umenie odovzdával študentom na svojej alma mater v Bratislave a od roku 1997 aj na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.

PhDr. Ivan Paška,

v bývalej Československej televízii pôsobil 29 rokov. Najskôr ako asistent kamery, potom bol kameramanom v Štúdiu Košice. Úspešne si počínal aj na poste zahraničného spravodajcu v Bulharsku. Veľký kus práce odviedol ako redaktor a vedúci redaktor ekonomickej redakcie Televíznych novín v Bratislave. Potom pôsobil aj v Národnej banke Slovenska ako hovorca a neskôr v pozícii vedúceho komunikačného odboru. Ani na dôchodku neodpočíva a medzi jeho aktivity v posledných rokoch môžeme zaradiť nakrúcanie krátkych dokumentárnych filmov a profilov zaujímavých slovenských osobností pre Maticu slovenskú. Je vášnivým fotografom.

Rudolf Ferko,

kameraman, režisér, scenárista a spisovateľ toť nedávno, presne 17. apríla oslávil 85. narodeniny bohatého a plnohodnotného života. Stále je mimoriadne aktívny vo svojej profesii, ale aj v rámci iných rôznych činností. Po absolvovaní základnej a strednej školy začal študovať na vyššej filmovej škole v Prahe, ktorú úspešne ukončil v roku 1954. Svoju profesionálnu činnosť začal v Spravodajskom filme v Bratislave. Nakrútil takmer 1000 krátkych reportáží. Filmovému týždenníku ostal verný až do jeho zániku v roku 1990. Profesionálna práca s kamerou sa vyznačovala výtvarným akcentom. Vidieť, objavovať a divákom približovať to, čo oni nevideli, nevnímali a necítili, bolo mu celoživotným imperatívom. V rokoch 1995-96 bol šéfredaktorom Hlavnej redakcie dokumentu v STV.

Nápaditá a objavná kreativita mu vydržala dodnes. Či už v jeho poviedkach a príbehoch, alebo v počítačovej grafike a kolážach. Svoje pôsobenie vo filmovom týždenníku opísal v memoárovej literatúre – Takmer desať ba aj viac miliónov a v hodnotnej knihe Čo kamery nevideli.

Objektív jeho profesionálnej filmovej kamery zachytával pracovné úspechy jednotlivcov i kolektívov, politické, spoločenské, športové a kultúrne dianie nielen na domácej, ale aj zahraničnej scéne. Popri tom nezabúdal na propagáciu východného Slovenska a mesta Prešov zvlášť. V uplynulom období jeho širokospektrálnu činnosť ocenili rôzne novinárske, filmové, štátne a spoločenské organizácie. Mnoho rokov úspešne spolupracuje s bývalým prezidentom Slovenskej republiky Rudolfom Schusterom, s ktorým precestoval mnoho krajín sveta.

PhDr. Igor Mráz, in memoriam, ktorý nás navždy opustil 7. apríla 2016 vo veku 87 rokov. Bol vynikajúcim športovým redaktorom, uznávaným a oceňovaným publicistom a spisovateľom. Za novinársky stôl si sadol v roku 1953 v redakcii Smena.

Aktívne hral futbal s vynikajúcimi hráčmi Popluhárom, Buberníkom, Vidom, Jajcajom, Beňom a ďalšími. Avšak hra zvaná futbal musela ustúpiť novinárskej a spisovateľskej robote. Začínal v denníku Smena, kde vydržal plných 20 rokov a v denníku Pravda ďalších 20. Potom až do dôchodku viedol ako šéfredaktor redakciu denníka Šport. neskôr úspešne pôsobil v časopise Tip, v novinách Ľud, Slovenská republiky, Nový deň, Slovenský rozhľad, aj v mesačníku Svet športu. Igor Mráz má aj rozsiahlu spisovateľskú tvorbu, na svojej vizitke má dvadsaťpäť kníh. Jednu venoval aj Jozefovi Adamcovi pod názvom Ako som strieľal góly.

Mgr. Ivor Lehoťan je športovej verejnosti veľmi dobre známe. Celý profesionálny doterajší život v novinárskej kariére prežíva v denníku Šport. Na jeho dvere zaklopal ako študent žurnalistiky v roku 1985. Dostal príležitosť a začal písať o mládežníckych centrách po celom Slovensku. Od roku 1989 začal pôsobiť vo filiálnej redakcii Športu v Banskej Bystrici. K najvýraznejším úspechom v jeho novinárskej práci určite patrí účasť na 3 olympijských hrách a to v Sydney v roku 2000, v Aténach 2004, v Pekingu 2008 ako redaktor Športu a športový diplomat. V súčasnosti pôsobí ako viceprezident medzinárodnej biatlonovej únie pre informácie. Svoju kariéru šéfa tlačových stredísk počas Majstrovstiev sveta 1997 v Brezne – Osrblí a počas svetových pohárov preniesol na  medzinárodnú športovú scénu. V roku 2011 napísal knihu Najmladší kapitán ako príbeh Mareka Hamšíka, vtedy kapitána slovenskej futbalovej reprezentácie a hviezdy SSC Neapol. Napísal tiež publikáciu 20 rokov slovenského biatlonu a podieľal sa na viacerých iných knižných dielach, ktoré mapovali účasť slovenskej reprezentácie na olympijských hrách.

Mgr. Miroslav Michalech sa už dávnejšie zaradil medzi popredných športových redaktorov a televíznych komentátorov. Absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave v odbore žurnalistika. Mnoho rokov pôsobil v Slovenskej televízii. Získaval skúsenosti v oblasti dokumentaristiky, scenáristiky i publicistiky. Po roku 1989 začal pracovať ako televízny komentátor. Absolvoval desiatky prenosov z olympijských hier, svetových a európskych šampionátov, z ligy majstrov, ale aj z našej najvyššej futbalovej súťaže. Založil a moderoval relácie Šport, Tango, scenáristicky, dramaturgicky a redaktorsky sa podieľal na mnohých ďalších reláciách. V STV pôsobil 25 rokov. Bol zástupcom šéfredaktora, vedúcim oddelenia publicistiky a dokumentaristiky. Šesť krát sa zúčastnil olympijských hier, trikrát futbalových majstrovstiev sveta. Od novembra 2003 pôsobí v spravodajskej televízii TA3 ako športový komentátor, moderátor a spolutvorca relácie Šport.

Ing. Miroslav Tomášik sa narodil 20. júna 1955 v  Bánovciach nad Bebravou, kde v roku 1974 zmaturoval na Gymnáziu Janka Jesenského. V rodnom meste hral dorasteneckú futbalovú ligu a potom za mužov Rapidu Bratislava, Slávie Ekonóm a Matadoru Bratislava. Počas štvorročného štúdia na VŠE v Bratislave pracoval v Internátnom rozhlasovom štúdiu v Horskom parku, dva roky ako jeho vedúci. Po základnej vojenskej službe nastúpil na plánovacie oddelenie podniku zahraničného obchodu Omnia Bratislava. Prvého marca 1980 sa stal redaktorom spravodajstva v Československom a Slovenskom rozhlase, po dvoch rokoch postgraduálneho štúdia žurnalistiky na FFUK v Bratislave „prestúpil“ do športovej redakcie, ktorú v rokoch 1994 – 1997 viedol. Redaktorskú všestrannosť potvrdzoval v rokoch 1992 - 1993 a 1998-2003 v Hlavnej redakcii športu a motorizmu Slovenskej televízie a v rokoch 2003 - 2015 v denníku Šport. Ako rozhlasový reportér a televízny komentátor sa zúčastnil na troch futbalových MS a troch ME (1990-2000), OH ‚92 a 2000, ZOH ‚94. Od 1. júla 2015 je na predčasnom dôchodku. SOV a SFZ ocenili jeho prácu diplomom a čestným uznaním fair play. V roku 2017 sa stal po niekoľkoročnej prestávke opäť členom kolégia Klubu fair play SOV.

PhDr. Ján Súkup, patrí k popredným fotografom a fotoreportérom. Absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v odbore žurnalistika a v roku 1983 aj doktorandské štúdium na tej istej fakulte. Spolupracoval s denníkom Šport, s týždenníkom Auto Moto a v Roľníckych novinách. Šestnásť rokov pôsobil v športovom týždenníku Štart. Spolu s Petrom Pospíšilom založil agentúru Štartfoto. V roku 1976 získal ocenenie v súťaži World Press Photo Awards v kategórii šport, Bronzové kruhy Slovenského olympijského výboru a je nositeľom Ceny Miroslava Procházku. V roku 2015 mal výstavu v Kremnici, ktorá putovala po celom Slovensku.

Mgr. Marcel Merčiak na televíznu pôdu vstúpil ako vysokoškolák už v roku 1995. V STV napriek mnohým premenám a turbulenciám zotrval do dnešných dní. Po ukončení stredoškolského štúdia na gymnáziu v Prešove pokračoval na Filozofickej fakulte v Bratislave, ktorú ukončil v roku 1997 a hneď sa stal riadnym zamestnancom STV.  Je to už vyše 20 rokov. Komentuje predovšetkým futbal, hokej a biatlon. Nevyhýba sa ani ďalším športovým odvetviam. Získal si vysokú popularitu a uznanie mnohých odborníkov. Je nositeľom viacerých ocenení a víťazstiev v mnohých anketách. V terajšej etape patrí k popredným komentátorom a moderátorom. Je vzdelaný a principiálny muž, ktorý zvláda nielen športové, ale aj rôzne kultúrno-spoločenské témy a programy. Svoj príslovečný talent dáva pevne do služieb STV a jej divákom. Stal sa majstrom hovoreného slova.

Nositeľom CENY Gabriela Zelenaya sa stal Jozef Adamec. Vynikajúci a neopakovateľný futbalista, hráč tých najvyšších kvalít, reprezentant a tréner. Už ako sedemnásťročný nastúpil na prvý ligový zápas v drese Spartaka Trnava. Získal päťkrát titul majstra, štyrikrát bol v najvyššej súťaži kráľom strelcov, hral v semifinále Európskeho pohára majstrov, obliekal dres Dukly Praha aj Slovana Bratislava. V československej lige odohral 383 zápasov a dal 170 gólov. Na svojom konte má 44 reprezentačných štartov. Pamätné sú jeho tri góly v zápase proti Brazílii. Hral na Majstrovstvách sveta 1962 v Chile, Československo získalo striebornú medailu a takisto na Majstrovstvách sveta 1970 v Mexiku. Má za sebou aj bohatú trénerskú kariéru. Trénoval mužstvá Trnavy, Slovana Bratislava, Banskej Bystrice, Interu, Bohemians Praha, Dunajskú Stredu, Tatrana Prešov, Artmediu a pôsobil aj v Rakúsku. Navyše, bol reprezentačným trénerom Slovenska. V ankete futbalista storočia skončil ako druhý za Jánom Popluhárom.

Ocenení prevzali diplomy a reliéfne plakety s podobizňou Gabriela Zelenaya. Dôstojná a zároveň inšpirujúca slávnosť sa niesla v priateľskej, priam tvorivej atmosfére príťažlivého stretnutia dlhoročných kolegov, spolupracovníkov, ktorí v novinárskej profesii dosiahli vynikajúce výsledky na prospech rozvoja našej spoločnosti a aj dnes ostrým perom a hodnotným slovom bojujú za veci potrebné, užitočné a spravodlivé. V podnetnej debate dominovala vzájomná úcta, žičlivosť aj odhodlanie organizátorov pokračovať v tvorivej práci a zároveň oceňovať tých, čo si to zaslúžia.

Po oficiálnom programe nastala vzácna chvíľa pri čaši vína. Prítomní sa sustredili na rôzne spoločenské, ekonomické, kultúrne a športové témy. Do centra pozornosti sa celkom oprávnene dostali Peter Staněk, Július Binder, Juraj Sarvaš a Jozef Adamec,  ktorý bol aj tento raz pomerne stručný. Ako tréner často na tlačových besedách používal vetu - súper hral dobre, my zle. „Na Gaba Zelenaya si veľmi dobre pamätám. Bol azda jediným redaktorom a reportérom, ktorého takmer každý športovec poznal a obdivoval. Všetci sme si ho vážili ako skutočného športového odborníka ale aj nadšenca telovýchovy. Veď hral hokej, vynikajúce výsledky dosiahol aj v atletike. Nezabudnuteľné sú aj jeho mnohé rozhlasové reportáže. K tým určite patrí tá s futbalového zápasu medzi Slovanom Bratislava a FC Barcelona z Bazileja v roku 1969 ale aj zo zimných olympijských hier v Sappore, keď reportoval voľnú jazdu krasokorčuliara Andreja Nepelu v roku 1972. Veľmi si vážim túto cenu. Bude mi pripomínať pekné chvíle pri rádiu.“ 

Do debaty vstupovali aj ďalší novinári aj bývalí športovci. Všetko má svoj koniec. Na rad prišli posledné stisky rúk i slová vďaky so želaním o rok dovidenia.

Foto: Ing. Edita Dürrerová