Všetkých svojich bývalých spoluhráčov, členov Olympijského klubu Košice i blízkych priateľov včas informoval, že oslavy jeho životného jubilea budú až v januári. Či chcel, či nie, Anton Švajlen musel plánované stretnutia a posedenia na počesť svojej osemdesiatky odložiť o mesiac neskôr. Vyžaduje si to jeho zdravotný stav a práve teraz absolvuje kúpeľný pobyt na Sliači. Okrem toho niekoľko hodín pred odchodom na liečenie ho zastihla preňho mimoriadne smutná správa o náhlom úmrtí jeho dlhoročného spoluhráča v mužstve VSS Košice, priateľa a zároveň suseda v košickej mestskej časti Podhradová Jána Strausza /16.11.1942 -29.11.2017/. Veď obaja spolu si už naplánovali aj oslavy svojich jubilejných narodenín, pričom účasť jedného na sviatku druhého sa považovala za úplnú samozrejmosť...

POČETNÁ PRISILNÁ KONKURENCIA

Švajlen sa 3.decembra zaradil medzi kvinteto žijúcich košických futbalistov, ktorí pôsobili v najvyššej čs.súťaži a majú aspoň 80 rokov. Je z nich najmladší – pred ním sú Ján Polgár, Gejza Csakváry, Ján Gajdoš a Július Kánássy. Pri takýchto významných životných medzníkoch sa tradične bilancuje a čerstvý osemdesiatnik má toho za sebou dosť. Má byť na čo aj patrične hrdý, veď minimálne desaťročie patril medzi brankársky výkvet Československa. Na druhej strane napriek tomu mu zostavovatelia reprezentačných výberov nevenovali toľko pozornosti, koľko si z ich strany zaslúžil. Ako sám aj dnes s odstupom času hovorí, v časoch jeho brankárskeho zenitu každý prvoligový tím mal medzi tromi žrďami muža, na ktorého sa mohol plne spoliehať. Či však, napríklad, ostravský Schmucker bol lepší než Švajlen, to je nezodpovedaná otázka aj dnes, teda po celých desaťročiach. Brankár Baníka Ostrava však možnosť chytať v reprezentačných tímoch dostával oveľa viac. Náš jubilant síce trikrát nastúpil za B-mužstvo ČSSR, i keď z pohľadu nominovaných hráčov to žiadne béčko nebolo. Stačí spomenúť takých jeho spoluhráčov ako Cvetler, Pivarník, Milan Urban, Levický, V.Masný, J.Zlocha, Štrunc, Migas... Mená všetkých týchto spomenutých sú navždy zapísané na svetlých stránkach kroniky čs.futbalových dejín.

DOMOV IBA S DIPLOMOM

Predsa sa len dostal na olympijské hry, a to už samo o sebe predstavovalo uznanie hráčskych kvalít. Švajlen ich potvrdil v jedinom stretnutí v Tókiu, v ktorom nastúpil. Bolo to proti Brazílii, nad ktorou ČSSR vyhrala 1:0, teda si udržal čisté konto. Napriek tomu už ďalšie príležitosti nedostal. Teda zo šiestich stretnutí, v ktorých viedla cesta našej olympijskej reprezentácie v Tókiu od skupiny až do finále dostal príležitosť iba v tomto jedinom. Čs.olympionici vo finále podľahli Maďarsku 1:2 /v bráne bol Schmucker/, Švajlenovi sa však strieborná medaila neušla. V tých časoch medaily dostávali iba hráči, ktorí nastúpili vo finále, resp. v zápase o 3.miesto. Švajlen teda prišiel domov iba s diplomom. Našťastie, Slovenská olympijská akadémia jemu a ďalším spoluhráčom dala vyrobiť podobnú medailu v 90.rokoch. Nebol to síce vzácny originál, ale rozhodne akt satisfakcie.

NESTRIEDANÝ REKORDÉR

Ani jeden z čs.prvoligových brankárov sa nemôže popýšiť takou šnúrou nepretržitých zápasov ako on. Je v tomto neprekonateľný rekordér. Mal stále dobrú výkonnosť, zranenia sa mu vyhýbali – a tak stál v bráne a chytal. Fanúšikovia o ňom hovorievali, že by nastúpil aj s polámanou nohou. Nuž... Zároveň mu niektorí vytýkali, že mnohí nádejní a talentovaní brankári museli z VSS Košice odísť iba preto, lebo Švajlen ich nepustil do brány. Samozrejme, nie je to pravda. Švajlen predsa nerobil zostavu mužstva na ligové stretnutia, teda nerozhodoval, kto sa postaví medzi tri žrde. Nemôže ani za to, že mladí brankári nemali trpezlivosť čakať na svoju príležitosť, tak ako musel čakať on pokiaľ nadíde čas aby nahradil Matysa. Alebo tak, ako na susednej Lokomotíve mladý Stano Seman musel trpezlivo čakať než vystrieda v bráne svoj idol Antona Flešára. Okrem toho, pokiaľ je niekto v mužstve brankárskou jednotkou a darí sa mu, tak sa v tejto pozícii i chce udržať čo najdlhšie. To bol aj Švajlenov prípad. Tradične sa vo futbale hovorí, že brankár je ako víno. Čím starší, tým lepší. O každej nominácii však rozhoduje presvedčenie trénera o pripravenosti, teda o forme brankára. Bez ohľadu na jeho odchytané roky, úspechy a skúseností.

Švajlen vždy vedel o svojich prednostiach, ale i nedostatkoch a slabinách. „Vždy som mal to správne sebavedomie a to bez ohľadu na to, ktorý útočník sa s loptou rútil na mňa. Predsa však z jedného som mal vždy obavy, a to z Václava Mašeka z pražskej Sparty. Ten ma svojími nechytateľnými strelami dokázal vždy poriadne vytočiť. Neviem, čím to bolo, ale kopal do lopty tak, že v priebehu letu niekoľkokrát zmenila smer. Dokázal vystreliť aj z rohovej čiary tak, že lopta nakoniec skončila v sieti“, spomína aj po rokoch na útočníka, pred ktorým mal vždy rešpekt a obavy z jeho striel.

Mašek bol Mašekom, ale na pražských trávnikoch sa Švajlenovi zvyklo dariť. Na Bohemianse raz zlikvidoval 37 striel a udržal si tak čisté konto. VSS vtedy vyhrali 1:0 a domáci fanúšikovia ho po skončení stretnutia vyprevádzali z trávnika potleskom. Podobná situácia nastala aj na susednej Slavii kde pre domácich v existenčnom stretnutí si udržal čisté konto a súboj skončil 0:0.

Švajlen bol aj sám pre svojich kolegov – brankárov obávaným strelcom. Pokutové kopy úspešne realizoval už ako dorastenec v Topoľčanoch a najviac si ich užil v pohárových stretnutiach. Tie sa pôvodne hrávali na jeden zápas a pokiaľ skončil nerozhodne tak sa nepredlžovalo, ale o postupujúcom rozhodovali pokutové kopy. Neskôr sa stal ich aktérom aj v prvoligových zápasoch. Dal ich 11, nepremenil iba jeden, jeho strelu vyrazil brankár Dukly Praha a čs.reprezentácie Ivo Viktor. Čo sa týka tých 11-tiek tie dokázal nielen dobre strieľať, ale i chytať. V priemere si poradil so štyrmi z desiatich, takže úspešnosť na 40%.

VIAC DRŽAL BIČ

Je to síce len symbolické prirovnanie, ale futbaloví tréneri tiež musia často držať bič a zároveň osladzovať život svojim zverencom medom. Často sa tajomstvo úspechu skrýva v tom správnom pomere používania týchto dvoch nástrojov. Anton Švajlen začal svoju trénerskú kariéru v Brezne, pokračoval v Humennom a v Sp.N.Vsi, potom sa vrátil k žlto-modrým a mohol pracovať spolu so starým skúseným lišiakom Jozefom Karelom, ovenčeným mnohými trénerskými úspechmi aj za oceánom. „Prichádzal som do mužstiev, ktoré boli v kríze, chýbalo najmä funkcionárske zázemie a všetci očakávali, že urobím poriadky nielen na trávniku, ale i v kabíne či klubových kuloároch. Všade som sa teda musel spoliehať iba na seba a preto bol v mojich rukách častejšie ten symbolický bič. Pri všetkej skromnosti všade som mužstvo vytiahol z najhoršieho, vo VSS, potom už po nútenej zmene názvu na ZŤS, často odchádzali prví tréneri z hodiny na hodinu a na určitý čas riešenia takýchto nečakaných situácií zostávali iba na mojich pleciach. Bez podpory funkcionárskeho zázemia“, hovorí s odstupom času A.Švajlen.

JABLKO NEPADLO ĎALEKO

Pri hodnotení doteraz prežitých 80 rokov Antona Švajlena nemožno nespomenúť jeho syna Ľubomíra. Stal sa tiež úspešným brankárom, ale hádzanárskym. Otcovi sa to spočiatku veľmi nepáčilo, veď futbal je predsa len futbal, svetový šport č.1, ale našťastie syn išiel svojou vlastnou cestou. Tá ho z materského oddielu VSŽ Košice doviedla až na dve olympiády /1988 Soul 6.miesto a 1992 Barcelona 9.miesto/, s maďarským Veszprémom sa stal víťazom PVP, finalistom PEM, s ČH Bratislava v roku 1989 držiteľom Čs.pohára. Štartoval na dvoch svetových šampionátoch /1990, 1993 – zhodne 7.miesto/. Za mužstvo Československa odchytal 149 oficiálnych stretnutí a od roku 1993 aj 26 za reprezentáciu SR. Pred štvrťstoročím patril medzi najlepších brankárov na starom kontinente i vo svete, na svojom konte má čs. i maďarské tituly, v Československu sa stal Hádzanárom roka a dvakrát aj najlepším hádzanárom Slovenska. Od roku 1992 žije vo Švajčiarsku, kde pôsobil ako jeden z trénerov štátnej reprezentácie.

Teda ďalší dôvod k radostnému bilancovaniu svojho doterajšieho života, ktorý jubilant A.Švajlen v podstate zasvätil športu, konkrétne futbalu a olympijskému hnutiu. Napriek obmedzeným možnostiam pohybu patrí stále medzi najaktívnejších členov Olympijského klubu Košice a i keď mu zdravotný stav už nedovoľuje postaviť sa do brány, nechýba na žiadnom podujatí bývalých spoluhráčov.

KTO JE ANTON ŠVAJLEN

Narodil sa 3.decembra 1937 v Solčanoch, neďaleko Topoľčian. V tomto okresnom meste začala aj jeho sľubná brankárska kariéra, ktorá potom pokračovala v Trenčíne, Prievidzi a Brezne /v tamojšej Dukle počas vojenskej služby/. V roku 1959 prišiel do prvoligovej Jednoty /neskôr VSS/ Košice v pozícii až tretieho brankára. Napriek tomu ešte v tom istom istom roku absolvoval premiéru v najvyššej čs. súťaži. Za žlto-modrých chytal až do jesene 1974. Celkom v I.čs.lige odchytal 334 stretnutí a dal v nich 11 gólov. Ďalšie štyri pridal v Pohári UEFA. Bez prerušenia odchytal 214 ligových stretnutí za sebou, čo predstavuje brankársky rekord v celých česko-slovenských spoločných futbalových dejinách. Je členom Klubu ligových brankárov /podmienkou na prijatie bolo odchytať aspoň 100 stretnutí s čistým kontom – takých má 125/. Patrí mu v ňom 5.miesto, za ním však skončili i také brankárske osobnosti ako Viliam Schrojf a Ivo Viktor. Zúčastnil sa na OH 1964 v Tókiu a podieľal sa na zisku striebornej medaily pre mužstvo ČSSR. Trikrát nastúpil za B-družstvo Československa, päťkrát za čs. olympionikov. S mužstvom VSS Košice bol v roku 1971 vicemajstrom I.ligy, o dva roky neskôr víťazom Slovenského pohára. Po skončení aktívnej činnosti sa stal trénerom mužstiev, ktoré boli účastníkmi národnej ligy – Brezna, Humenného, Spišskej Novej Vsi. V 70.tych rokoch minulého storočia sa začal podieľať na práci Čs. olympijského výboru, po rozdelení ČSFR bol členom SOV. Dlhé roky stál na čele Olympijského klubu Košice, ktorý v tom čase dvakrát vyhodnotili ako najlepší olympijský klub na Slovensku. V súčasnosti je jeho čestným predsedom. V roku 1997 mu Slovenský olympijský výbor udelil Cenu Fair play za dlhodobé pôsobenie v duchu fair play. Pri príležitosti 100.výročia organizovaného futbalu v Košiciach ho na základe výsledkov ankety odborníkov zaradili do Košickej jedenástky storočia /1903-2003/, v ktorej brankársku jednotku obhájil aj pred takými osobnosťami ako Anton Flešár a Stanislav Seman.