Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Bolestné odchody – Štefan Nižňanský

Smútok v pere hustý atrament... Slová stekajú pomalšie než slza. No ako vravel Cicero: „Ťažké je mlčať, keď cítiš bolesť.“ Po skone svokry začiatkom decembra som pred manželkou v predtuche utrúsil čosi o troch najbližších menách vo večnom ruženci smútku a bolesti. Na trojuholník smrti tu po stáročia verili už naši predkovia. A osud len kruto a neomylne potvrdil toto dávne pravidlo. Udrel tvrdo aj blízko. Žijeme v prečudesnej dobe, keď z rôznych dôvodov nemôžeme našim blízkym zašeptať zbohom ani na poslednej rozlúčke.

    

Najskôr – už 5.decembra - sa na krídlach múz vzniesla do hereckého neba jedinečná divadelná diva, prvá slovenská televízna herečka: Mária Kráľovičová (95 r.). Volal som ju „krstná mama“, hoci pred oltár v Jezuitskom kostole v Skalici nepriniesla na rukách mňa, no „pokrstila obe moje literárne deti. Pôvodné rozprávky zo Záhoria: „O dvanástich trpaslíkoch“ i „Záhorácki permoníci“ prečítala jedným dychom, o čom na slávnostných promóciách knižiek v kráľovskom meste červeného Rubína i trdelníka, no aj v Malackách, presvedčila úžasnými postrehmi a myšlienkami stovky prítomných hostí. Ako pravá emeritná richtárka šeckých Záhorákú prežiarila bezprostrednosťou, humorom a ľudskosťou každé stretnutie dobrých ľudí. Všade bola v sprievode svojej dcéry Jany a syna Mira vítaná, očakávaná, obdivovaná, aj právom uctievaná. Mrzelo preto, že na veľkolepo pripravenú scénickú rozlúčku s Marínou z Čárú sa hľadisko Národného divadla v Bratislave, na ktorom účinkovala nepretržite 74 rokov(!) úplne nezaplnilo... Napriek masívnej, nákladnej a bezchybnej mediálnej prezentácii.     

 

   Naši mŕtvi pre nás nikdy nie sú mŕtvi, kým na nich nezabudneme.“ – George Eliot.

 

***

 

To náš velikán slovenskej historickej vedy Prof. Matúš Kučera (90r.), opustil milované Slovensko 15.decembra takmer v utajení. Mainstream nepovažoval za náležité splniť si ani len základnú informačnú povinnosť. Za svoju odbornosť, úžasnú zanietenosť a vlastenectvo dostal sa v liberálnom mediálnom močiari na čiernu listinu. Ešte aj verejnoprávna televízia  venovala úmrtiu amerických spevákov, hviezdičiek, tanečníkov či hudobníkov, ako napr. rockovému gitaristovi Jack Beckovi (Správy RTVS 12.1.2023) aj dvojminútovú reportáž... (úbohosť, vlastizrada či mediálny trestný čin?).

Nezabudnem na dlhé inšpiratívne a poučné debaty s Matúšom vo Federálnom zhromaždení pred hlasovaním o ústavnom rozdelení nefunkčnej Česko-Slovenskej federácie. No spomínam si, ako ústretovo otvoril náruč a priestory Slovenského národného múzea na Bratislavskom hrade, keď som mu začiatkom roka 2002 predstavil svoj projekt zriadenia Siene slávy slovenského hokeja. Ešte v novembri toho roka sme s ním vo funkcii generálneho riaditeľa SNM - už ako hokejoví Majstri sveta - otvárali úžasnú expozíciu, prezentujúcu bohatú históriu i najväčšie osobnosti tohto najrýchlejšieho kolektívneho športu na ľade. Dzurindovci ho odstavili , no nemohli umlčať. Vyučoval, písal, besedoval. V televíznych debatách, keď sa ešte „Čudo medzi ZOO a cintorínom“ volalo Slovenská televízia, nemal nikdy rovnocenného spolubesedníka. Posledným politickým bojom, ktorý prof. Kučera už vo vysokom veku zvádzal s nepriateľmi slovenskosti, bola obrana jazdeckej sochy kráľa Svätopluka pred jej umiestnením na nádvorí bratislavského hradu. Áno, spomínam si aj na naše ostatné osobné stretnutie v Revúcej, na podujatí Klubu slovenských spisovateľov faktu, kde sme mu - ako plodnému autorovi – žičlivo zatlieskali pri prevzatí Ceny Vojtecha Zamarovského za celoživotné dielo.     

 

Tí, ktorých milujeme, neodchádzajú, kráčajú vedľa nás každý deň. Neviditeľní, nepočuteľní, ale vždy nablízku, stále milovaní, stále chýbajúci a veľmi drahí.“ (neznámy) 

 

***

 

A kto do tretice?

Tesne pred Vianocami - 22.decembra 2022 - na oválnu dráhu večnosti vyšpurtoval slovenský „Zlatý expres“. Olympijskému víťazovi z roku 1976 a trojnásobnému Majstrovi sveta v dráhovom cyklistickom šprinte Antonovi Tkáčovi odmietlo poslušnosť srdce. Dovtedy mocný zvon, ktorý od detstva už na diaľku ohlasoval jeho silu, výbušnosť, odhodlanosť prekonať na bicykli všetky prekážky, vzdor pred nepriaznivými okolnosťami, nezlomnú túžbu víťaziť. Čestne. Vždy športovo a gentlemansky pokorne. V našej rodine trenčianskych Duklákov nebol iba vzorom skromného reprezentačného športovca alebo len príkladom pre mládež. Bol kamarátom, ktorý vedel poradiť, no ktorý dokázal aj zavolať - ak potreboval radu on. Tóno pôsobil na verejnosti až príliš seriózne, no k humoru nemal nikdy ďaleko. Spomínam si, ako sa s nadšením dal odo mňa „ukecať“ na hereckú javiskovú etudu v uniforme pred plným hľadiskom Domu armády v Trenčíne (2004) pri oslave 35.výročia ASVŠ Dukla Trenčín. Anton Tkáč pôsobil v cyklistickej rodine desiatky rokov aktívne i po pretekárskej kariére, bol trénerom a stal sa i prezidentom zväzu. Chodieval na besedy so športovou verejnosťou a obdivovateľov cyklistiky nadchýnali jeho aktuálne fotografie s fenomenálnym Petrom Saganom. Veď boli symbolom  odovzdania generačnej štafety ozajstných jagavých hviezd zo Slovenska, ktoré poznal a obdivoval celý svet.

 

7.decembra sme mu na pôde Únie slovenských novinárov mali odovzdať pamätnú medailu k storočnici Gaba Zelenaya. Ospravedlnil sa, že medzi serióznych novinárov - žiaľ - nepríde, lebo leží v nemocnici... Sľúbil som, že medailu legendárneho komentátora aj s diplomom mu odovzdám v januári,  po jeho rehabilitácii. Medailu aj s fotografiami z albumu si prezerám a je mi smutno. Sľub už nedodržím. Tóno sa rozhodol pre samostatný únik... Pelotón jeho športových kamarátov to stihne napraviť vari len na pripravovanom spomienkovom podujatí  Múzea telesnej kultúry a športu pri Slovenskom olympijskom  a športovom výbore SR v Dome športu v Bratislave. Lebo Antona Tkáča pochovali 30.decembra 2022 v tichosti a len v najužšom rodinnom kruhu...  Žijeme zvláštnu dobu, v ktorej sa spomienky a fotografie  blízkych stávajú cennejšou menou ako inflačné euro bankovky. Všetci jedného dňa zažijeme smrť a staneme sa zastaranými ako mŕtvy list padajúci zo stromu, rozdrvený okoloidúcimi na popol, pod ktorým leží zem.“ – Kim Elizabeth. Dovtedy bolestivý smútok s každou minútou bytia...