Aj pre Slovenské národné noviny je nevyhnutná pocta pripomenúť si deväťdesiatiny svojho nielen autora, ale aj vytrvalého a neúnavného predplatiteľa (!) a matičiara a jeho neprestajnú publikačnú činnosť. V ústrety svojej deväťdesiatke vydal knihu Dubček. Tá je a bude čoraz viac heslárom faktografie o kľúčových dátumoch a postojoch Alexandra Dubčeka.

Profesor Ivan Laluha sa narodil 20. novembra 1932 tak ako jeho starší brat Milan, akademický maliar, v Tekovských Lužanoch (predtým Tekovské Šarluhy) v okrese Levice. Obec po Viedenskej arbitráži v roku 1938 zabralo Maďarské kráľovstvo, a tak v noci počas pálenia zástav a rozbíjania okien musela rodina v náhlosti obec opustiť. Profesor Laluha na to spomína v nedávno vydanej knihe O ceste k slovenskej štátnosti v rokoch 1990 — 1992 z poslaneckých lavíc vo federálnom, ako aj slovenskom parlamente. Osobná životná skúsenosť s Viedenskou arbitrážou mu poslúžila ako pádny argument, keď na medzinárodnej pôde čelil jednostranným pokusom tendenčne posudzovať pomery na južnom Slovensku. 

V predvečer profesorových deväťdesiatin, keď som mu želal veľa trpezlivosti s neľahkými ťažkosťami veku, sústredil pozornosť na problémy dneška. Tento dlhoročný neúnavný autor staté, kníh o Dubčekovi sa neubránil porovnávaniu niekdajších a terajších politických predstaviteľov, ich programov a profesionality politického remesla.

KVALITA ŽIVOTA

A v rámci toho aj návratu k habilitačnej práci na Národohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity pri udeľovaní profesúry. Niesla názov Kvalita života – fenomén 21. storočia.

Pri príprave tohto textu mi povedal, že pohľad na dnešné usporiadanie sveta nie je len drastický nepomer medzi tým, koľko vlastní jedno percento najbohatšej vrstvy obyvateľstva oproti 99 percentám zvyšného obyvateľstva zemegule a jej už 8 miliárd obyvateľov. 

„Najviac ohrozuje životné prostredie životný štýl bohatých ľudí. Pokiaľ je kvalita života stále pod dominantným tlakom spotreby, je reálne nebezpečenstvo, že ekonomika a spotreba si vytvorili alebo vytvárajú virtuálnu kvalitu života. Toto zdanie vnucujú ako žiaduci model spotreby, túto predstavu vnucujú zmanipulovanému občanovi. Pritom zatiaľ je skôr nutné, nevyhnutné usilovať sa o relatívnu svojprávnosť sociálne zodpovedného občana v oblasti kvality života, sociálne zodpovedného občana, jedinca, človeka, ktorý si sám vyberá z mnohých alternatív a individuálnych možností svoje riešenia. Nová ekonomika musí byť návratom k únosnej miere, návratom od superkonzumu k únosnej spotrebe. 

TRADIČNÉ HODNOTY 

Práve na základe skúseností dlhých slovenských desaťročí horlí tento sociológ za návrat skromnosti, uskromneniu sa, čo bolo v značnej miere typické, tradičné pre normy slovenského života, normy o. i. dvoch najväčších cirkví, ako aj sociálnym programom Alexandra Dubčeka. Je to volanie po nenaplnených civilizačných a kresťanských hodnotách sveta bez vojen a násilia. 

Preto jubilant hovorí o nevyhnutnosti návratu, o návrate novej ekonomiky, návrate k únosnej spotrebe uvedomelého, svojprávneho jedinca, občana. Pokiaľ ide o tému habilitačnej práce Kvalita života – fenomén 21. storočia, ide o prácu spred dvoch desaťročí, čo je odrazom výraznej blízkosti k Alexandrovi Dubčekovi a jeho programu. Nie je to návrat do minulosti, ale, naopak, v novej geopolitickej a geoekonomickej situácii, v ktorej sa ocitlo aj Slovensko – návrat k stále nosným hodnotám aj pre budúcnosť. 

ZAČALO SA TO FEDERÁCIOU 

Krátko pred vypuknutím covidu uviedli v protestantskom chráme v Limbachu do života publikáciu Osobnosť Slovenska — Ivan Laluha a v nej je spomienka na vzájomnú spoluprácu a priateľstvo od prof. Jaroslava Chovanca. Išlo o obdobie prípravy federácie v roku 1968: federalizácia sa na Slovensku chápala ako priorita. A ako poukazuje prof. Chovanec, vtedy jeden z desiatich spolupracovníkov vedúceho prof. Laluhu, akčný program z mája 1968 bol o. i. východiskom pre vznik federácie na národnom princípe rovného s rovným. Normalizácia to všetko zmrazila, ale po roku 1989 to bol základ aj pokojného zániku federácie a vzniku nástupníckeho štátu — Slovenskej republiky. 

Bolo prirodzené, že Ivan Laluha sa stal v slovenskom parlamente prvým – predsedom – zahraničného výboru, v ňom pripravil text uznesenia o vzťahu k Rade Európy a K OSN. Išlo o vyhlásenie ústavných orgánov, mali čeliť nepravdivým článkom a celkovej atmosfére ohovárania Slovenskej republiky. Cieľ – zabrániť pokusom izolovať nástup Slovenska na medzinárodnú pôdu. Išlo o to, že SR ako nástupnícky štát si želá byť riadnym členom Rady Európy, a pokiaľ ide o OSN, že preberá všetky doterajšie medzinárodné zmluvy zanikajúcej federácie a SR sa považuje za jedného z právnych nástupcov zakladajúceho člena OSN – teda Československa. Tieto vyhlásenia prišli v hodine dvanástej –  schválené boli 3. decembra 1992 a 14. decembra prezentované v Štrasburgu. Zabránilo to obštrukciám susedných štátov. 

TRADÍCIA HUMANIZMU 

Dokumenty sa schválili na mimoriadnom zasadaní parlamentu, v návrhu predseda zahraničného výboru argumentoval vtedy slovenskými dejinami: „Pred 1125 rokmi knieža Rastislav z Veľkej Moravy vyslal Cyrila a Metoda do Ríma, aby zvestovali, že v tejto oblasti vzniklo spoločenstvo, ktoré sa hlási k civilizovaným európskym spoločenstvám. Dnes sa znovu blíži takýto deň, keď vzniká štátny útvar, ktorý sa hlási tak ako naši predkovia k európskej kultúre i k demokratickým hodnotám, k odkazu humanizmu Európy a sveta.“ 

Zo všetkej záľahy spomienok na politické súboje, intrigy, zložitosti oných čias, obsiahnutých v spomínaných posledných knihách, som na záver vybral práve onen text jubilanta ako príklad, ako dejinami napokon celý parlament rámcoval naliehavé kľúčové slovenské ciele.