Zabudnite na to, že ľudia, ktorých ste vo voľbách poslali do parlamentov, budú tam strážiť a presadzovať vaše záujmy, prehlásil svojho času jeden z najväčších anarchistov na svete - Michail Alexandtovič Bakunin. Títo ľudia, len čo prekročia prah tejto inštitúcie, okamžite sa zmenia a začnú si tam riešiť iba svoje vlastné existenčné problémy. Keď počúvam a pozorujem niektorých z nich, mám čoraz silnejší pocit , že tento bradatý ruský revolucionár, mal v tomto prípade pravdu. Najlepšie to možno vidieť na príklade "utečencov" z tábora SDKU, ktorému šéfuje poslanec Pavol Frešo. Len čo jeho bývalí stranícki kolegovia zacítili, že ich politická budúcnosť je ohrozená, rozpŕchli sa na všetky strany a vyhliadli si bezpečie u iných straníckych predsedov a v lukratívnych inštitúciách. Možno veria aj tomu, že sa tak rýchlejšie zabudne na ich účasť pri rozpredávaní strategických podnikov na Slovensku. To že opúšťajú v najťažších chvíľach svojho predsedu a svoju stranu, nepovažujú za hriech, cez ich hrošiu kožu sa to ich svedomia nedotkne. Najdlhšie odolával takémuto pokušeniu Ľudovít Kaník, ktorý si založil dokonca vlastnú stranu a kandiduje s ňou vo voľbách. Osobne si myslím, že on vlastne svojim zotrvávaním v SDKU, tejto strane najviac ubližoval. Len si spomeňme, ako po každom jeho vystúpení v televíznych debatách išli preferencie strany prudko dolu. Pán Frešo robil veľkú chybu, keď ho púšťal pred kamery. V týchto dňoch si Kanik, ako legendárny don Quijote, natiahol na seba plechové brnenie, nasadil si na hlavu deravý hrniec, sadol na mrcinu a s drevenou kopijou v ruke vyrazil do terénu oživiť a obhajovať politické a morálne hodnoty strany, ktoré vždy boli pýchou jej stanov a programových vyhlásení. Spomínam to iba preto, aby sme si v tomto predvolebnom období ,pripomenuli aj to, ako sa mnohí naši poslanci zubami nechtami snažia udržať vo vysokej politike.

Predvolebné obdobie je však príležitosťou aj na to, aby sme si všímali a posudzovali nielen "úprky" jednotlivcov, ale aj to, kto s kým sa všetko spája do všelijakých koalícii, ktoré by mali byť alternatívou jedno farebnej vlády Roberta Fica. Ešte sme nezabudli na to, ako vyzeralo vládnutie jednej takejto koalície z ktorej bol napokon "zlepenec" a už je tu zasa obdobie, keď sa na politickej mape Slovenska,  môže niečo podobného zopakovať. V predvolebnej aréne sa ocitlo 23 politických strán, z ktorých mnohí ich lídri , sú schopní pospájať sa aj s čertom, len aby sa udržali alebo dostali do vysokej politiky. Ako to vyzerá, keď sa niekto za každú cenu chce dostať alebo udržať  medzi politickou elitou, nás nedávno pobavil príbeh nášho spojenca z Ukrajiny, A. Jaceňuka. Milióny divákov mohli vidieť na záberoch zo zasadnutia ich parlamentu, ako ho jeho koaličný partner odnáša od rečníckeho pultu, ako dajakú kulisu na divadle. A on, premiér jednej veľkej krajiny, sa zúfalo snaží udržať  pri pulte, pri koryte. Jasný príklad, ako môže vyzerať niektorá zlepená koalícia. Na Ukrajine nie je núdza o podobné cirkusantské scény vo vysokej politike. Videli sme pred pár dňami ako minister vnútra oblial počas rokovania gubernátora a naposledy  sa objavila už aj informácia o tom, ako sa vo veľkom Ukrajinskom meste Chersone, počas rokovania strhla bitka a jeden poslanec odkúsol svojmu koaličnému partnerovi kus ucha. Museli mu ho na chirurgii prioperovať. Spomínam to iba preto, aby sme si pripomenuli, ako môžu vyzerať niektoré koalície aj u nás. Nemali by sme však zabúdať, ani na politických chuligánov, ktorí nám už toľkokrát predviedli v parlamente i na verejnosti, ukážky zo svojho repertoáru.

Všelijaké koalície a spojenectva sme už zažili a mnohé historky tiež prekročili hranice Slovenska, tak, ako tie ukrajinské. Nech mi je teda odpustené, stále mám pocit, že  Bakunin mal pravdu. Niektorí  politici idú do parlamentu hlavne preto, aby si tam riešili svoje osobné a existenčné problémy, zubami nechtami sa preto snažia udržať vo vysokej politike. Kiežby tak srdnato dokázali bojovať aj za tých, čo im vo voľbách dali svoju dôveru.