Maratónec telom i dušou

Azda niet na Slovensku jedného bežca – vytrvalca, ktorý by ho nepoznal. Jednoducho meno PETER BUC je veľmi dobre známe /nielen/ medzi maratóncami, ale i všetkými vyznávačmi hesla „V deň, kedy beháš, nestarneš“. Preto sa ani nechce veriť, že tento nadšenec a organizátor vytrvalostných behov pred niekoľkými dňami vstúpil do radov šesťdesiatnikov.

Narodil sa v Krompachoch a vďaka učiteľovi telesnej výchovy na základnej škole si obľúbil atletiku, predovšetkým behy. Samozrejme, ako každý chlapec skúšal to aj s futbalom, hokejom a dokonca i basketbalom, ale to všetko nebolo preňho to pravé orechové. Podmienky pre ďalší športový rast našiel v SOU VSŽ v Košiciach Šaci a najmä potom, ako sa dostal do rúk trénera Ladislava Petoa. Toho, ktorý viedol aj najlepšieho slovenského bežca 20. storočia Jozefa Plachého, či dvojnásobného víťaza MMM Františka Višnického, alebo ďalších dvoch skvelých maratóncov, reprezentantov Československa Pavla Madára a Martina Vrábeľa.

VZOR Z ĎALEKEJ AUSTRÁLIE

„Mal som 13 rokov a v televízii sledoval zápolenia na trati medzi Košicami a Seňou. Doslova ma fascinoval výkon vtedajšieho favorita číslo jeden Johna Farringtona z Austrálie, ktorý hostiteľov nesklamal a do cieľa 42. ročníka Medzinárodného maratónu mieru dobehol ako víťaz. Vtedy som nechcel nič iné, iba sa stať takým bežcom ako on. Jednoducho sa stal mojím vzorom,“ spomína po rokoch Peter Buc. Druhým Farringtonom sa síce nestal, ale vôbec ho to nemusí mrzieť. Veď v niečom ho dokonca aj predbehol. Na svojom konte má absolvovaných 125 maratónskych behov, z toho 27 na MMM, šesťkrát prebehol od štartu až do cieľa najslávnejší a najstarší maratón na svete v Bostone /USA/. Okrem toho jeho bohatý denník obsahuje účasť na kráľovskej atletickej disciplíne aj v Chicagu, New Yorku, New Jersey, ale aj v Monaku, Paríži, Stockholme, Linzi, Krakove, Berlíne, Londýne  a dokonca aj na Havajských ostrovoch... V samotnom Československu bolo ešte na prelome tisícročí množstvo maratónskych behov, od Michaloviec a Vranova nad Topľou až po západné a južné Čechy.  Keby si vážnejšie nezranil nohu, tak by tých behov na 42 195 m bolo oveľa viac. K ním však štatisticky patria ďalšie absolvované kilometre, dokonca väčšie než tie maratónske: v roku 1992 prebehol 262 km medzi maďarskými mestami Niyregyháza – Budapešť za 33 hodín a 7 minút, na Košickej 24-hodinovke v roku 1988 mu namerali 179 km a 600 metrov, o rok neskôr mal na 12-hodinovke v maďarskom Szegede „iba“ 122 km a 108 metrov. K tomu má na svojom bežeckom konte ešte štyri ultramaratóny, teda trate dlhšie ako 100 km.

Každý z týchto absolvovaných behov mal svoju neopakovateľnú atmosféru, bez ohľadu na to, či to bolo v Paríži, alebo Vranove nad Topľou. Zo všetkých štartov na veľmi či menej známych maratónov má nespočetné množstvo zážitkov, ale azda najviac spomína na dva: na svoj prvý, ktorý prebehol  v Košiciach v roku 1980, pričom premiéra z pohľadu dosiahnutého výkonu nedopadla najlepšie /čas 3:33:46 hod./ a na svoj jediný víťazný – o desať rokov neskôr, kedy na Podvihorlatskom maratóne prebehol cieľom prvý časom 2:36:34 hod. Svoj osobný rekord tiež vytvoril na Zemplíne, teda na tej istej trati, ale o dva roky skôr, výkonom 2:35:32 hod.

WUPPERTAL – KOŠICE /AJ SPÄŤ/

Samostatnú kapitolu v športovom živote čerstvého jubilanta tvoria dva štafetové behy Wuppertal – Košice a jeden opačným smerom. „Po prvýkrát to bolo v roku 1988 z iniciatívy oboch ministrov zahraničných vecí, teda nášho Bohuša Chňoupka a západonemeckého Hansa Dietricha Genschera.  Na tie časy to bola veľkolepá a neobyčajná udalosť. Už aj skutočnosť, že československé mesto mohlo mať oficiálneho partnera na Západe, v tomto prípade Košice vo vtedajšom západnom Nemecku. Nuž, samotný štafetový beh pri ktorom 16 košických a rovnaký počet wuppertálskych bežcov, medzi ktorými v oboch tímoch nechýbali ani ženy, bol v histórii rozdelenej Európy skutočne ojedinelý. Dodnes si spomínam, ako naši colníci a najmä pohraničiari sa nevedeli spamätať z toho, že na niekoľko minút musia nechať zdvihnuté závory kvôli nejakým bežcom“, spomína s úsmevom Peter Buc a dodáva: „Celé netradičné podujatie bolo pripravené s povestnou nemeckou dôslednosťou a západní Nemci ho dôkladne zabezpečili aj materiálne“. Dostalo sa mu vtedy veľkej pocty – spoločne vtedy s jednou najlepších maratónskych bežkýň na svete, neskôr aj päťnásobnou víťazkou MMM dobehli do cieľa na Námestí maratónu mieru so štafetovým kolíkom v rukách. Vtedy pri tomto slávnostnom akte sa nášmu ministrovi a členovi Predsedníctva ÚV Koministickej strany Československa podarilo vysloviť skutočnú perličku, ktorá vzbudila úsmevy na tvárach prítomných: „Dúfam, že raz budeme bežať z východu na západ!“ Nuž, niekomu sa to skutočne podarilo ešte do novembra 1989 i keď rozhodne asi nie tak, ako to myslel vtedajší šéf československej diplomacie a jeden z najvyšších straníckych funkcionárov v ČSSR. Vzdialenosť vyše 1500 km medzi dvomi partnerskými mestami Peter Buc prebehol dohromady trikrát. Dvakrát z Wuppertalu do Košíc a raz, už po odstránení železnej opony skutočne a beztrestne z východu na západ...

MÁ „SVOJ“ MARATÓN

I keď nikdy nepatril medzi obdivované športové hviezdy má svoju charizmu a vrodené organizačné schopnosti. Bol spoluzakladateľom Slovenského bežeckého spolku a už dlhé roky je jeho podpredsedom. Toto občianske združenie spája záujemcov o vytrvalostné bežecké disciplíny, jednotlivcov i celé kluby, rekreačných bežcov i poloprofesionálov, ktorí uprednostňujú disciplíny na cestách a v teréne, teda mimo atletických dráh. Sám stál aj pri zrode stále aktívneho Bežeckého klubu /BK/ Steel Košice. Tento napriek svojmu názvu už pomoc zo strany U.S.Steel akosi nepociťuje, ale dôležitejšie je to, že stále má dosť členov pre ktorých je beh nevyhnutnou súčasťou života. Peter Buc je aj otcom Jazerného maratónu, ktorý má už za sebou úspešných 12.ročníkov, pričom sa beží v príťažlivej mestskej časti Košice – Nad jazerom. Je zaujímavý tým, že spoločne štartujú všetci, ale tí, ktorí si netrúfajú na absolvovanie celej 42 195 metrov dlhej trate, môžu prebehnúť 5, či 10, alebo 15 km a z trate jednoducho odstúpiť. „Termín Jazerného maratónu je vždy v lete, teda počas veľkých horúčav a ja osobne ho považujem za akúsi generálku na októbrový Medzinárodný maratón mieru. Všetci, ktorí sa postavia na štart tak môžu otestovať svoju pripravenosť a kondíciu, poprípade zistiť svoje rezervy a využiť ešte čas do prvej októbrovej nedele na intenzívnejšie tréningy. V každom prípade tí, ktorí absolvujú náš maratón uspejú aj na tom s najvyššou visačkou kvality, teda na MMM“, konštatuje tento uznávaný bežecký odborník.

TAK TROCHU AJ MÓDA...

Stretnúť dnes bežca v uliciach mesta, oblečeného v športovom úbore s maratónkami na nohách, nie je už žiadna zvláštnosť. Skôr samozrejmosť. Dokonca nielen muža, ale aj príslušníčku nežného pohlavia. „Beh sa stal súčasťou moderného životného štýlu. Je to móda, ktorej – našťastie – podľahli ľudia bez rozdielu veku, pohlavia či vzdelania. Pri tejto činnosti možno stretnúť vysokoškolských profesorov i študentov, podnikateľov i robotníkov zo železiarní. Slovensko sa nakoniec rozbehalo – a to je dobré znamenie,“ s radosťou hovorí P. Buc.

On sám po náročnej operácii už behať nemôže, ale to vôbec neznamená, že sa behu nevenuje. Vo vedení Maratónskeho klubu Košice určitý čas pôsobil ako zástupca aktívnych bežcov. Počas MMM ho možno stretnúť ako rozhodcu na najproblematickejších úsekoch trate, napríklad na obrátke a okrem toho je stále členom organizačného výboru MMM. Keď sa už sám nemôže postaviť na štart má radosť aj z toho, že v Košiciach je asi dvesto takých, ktorí sú dôkladne pripravení absolvovať celú maratónsku trať, pričom ide o čistých amatérov. Napriek tomu sa v podstate v priebehu celého roka nenájde víkend , počas ktorého by neštartovali aspoň na jednom vytrvalostnom behu. Kto sa aspoň trochu orientuje v tomto prostredí tak vie veľmi dobre, že čerstvý šesťdesiatnik má na tom svoj podiel...