Jeden z čelných kardinálov našich západných susedov sa nedávno vyjadril, že ON zo svojich osobných stretnutí s moslimskými predstaviteľmi v rámci spirituality Hnutia fokoláre v Ríme nadobudol dojem, že mnohí niekedy stotožňujú islam s terorizmom, ktorý sa spätne zastrešuje islamom a Koránom. Za určitý nedostatok ľudského myslenia považuje, že málokedy dochádzame na koreň vecí a neinformujeme sa dobre. Uviedol, že málokto vie, ale v Prahe na Husitskej teologickej fakulte existuje malá skupina „abrahámovských tradícii“ , t.j. zástupcov troch monoteistických náboženstiev, židovstva, kresťanstva a islamu, ktorá často vedie dialóg o otázkach dneška.

Na tieto otázky je možné pozrieť aj inej stránky a vznikne pozoruhodný obraz. Konkrétne zhodnotiť príčiny a dôvody súčasnej najpálčivejšej otázky ľudstva – islamského štátu. Napríklad otázky a pomery dodnes existujúcich archaických pomerov arabského sveta, ktorý je pokrytý povrchným moderným videním. Jeden zo západných materiálov uvádza, že áno, formálne existujú štáty, ktoré tam vznikli podľa západných vzorov, majú ústavnú monarchiu, alebo republiku, konajú sa tam voľby, atď. Avšak to je iba vonkajšia „pokrývka“. Demokracia je tam cudzí, neznámy pojem. Podstatou je dohodnutý vzťah, ktorý existuje medzi „vládcom“ a klientmi. Tu a tak vznikajú rozhodnutia, on rozhoduje o ich realizácii. Vládnutie znamená absolútnu moc jedinej osoby, kým miesta ostatných politických činiteľov určuje ich vzdialenosť/ blízkosť od vládcu.

Materiál veľmi zaujímavo hodnotí dlhú existenciu a násilný koniec režimu Kadhafiho. Spolupríčinou mohol byť rozpad reálneho politického priestoru (vzbura kmeňov, zrieknutie sa dohodnutej prísahy), ako aj vojenský zásah západu. Ďalej sa uvádza, že je treba správne pochopiť prečo sa tak rýchlo asi zreštauroval vojenský režim v Egypte po krátkej islámsko-demokratickej epizóde.

Prirodzene, arabský svet je obrovské kultúrne, etnické a ekonomické teritórium, kde ani islam nie je rovnaký a arabčina a arabská kultúra je taktiež veľmi rozmanitá. Aj tzv. arabská jar bola rozmanitá podľa toho, v ktorej krajine vypukla. Mala charakter podľa toho, aké nábožensko-kultúrne pozadie to zapríčinilo. A to je to, čo zásadne odlišuje prívržencov islamu.

Vedeckými prácami je dokázané, že vo vedomí veriaceho muzulmana čas nemôže zatrieť minulosť. Vyčíňanie križiakov v stredoveku v tomto teritóriu je dodnes otvorenou ranou, takisto ako šiíti dodnes nemohli zabudnúť a odpustiť sunnitom, že zabili imáma Aliho. Pre veriaceho, islam naplňuje celú jeho bytosť, nie je to iba viera, ale spôsob života. A aj preto údajne nikdy nemôže dôjsť k sekuralizácii islamu a vo svojej podstate nie je možné hovoriť o tom, že existuje nádej ho zmodernizovať.

Už v úvode spomínaný vysoký český cirkevný hodnostár zastáva názor, že vzhľadom na niekoľko mimoriadnych situácií (vrážd i európskych kresťanov príslušníkmi islamského štátu), niekedy chápeme ako zrážky dvoch civilizácií, dvoch odlišných spoločenských a náboženských systémov, ktoré od seba delí niekoľkostoročný vývoj. Islám z tohto hľadiska zaostáva niekde hlboko v stredoveku. (Poznámka: vznikol v roku 622, keď prenasledovaný prorok Mohamed utiekol z Mekky a došlo k rozhodujúcej roztržke medzi sunnitmi a šiítmi, ktorý trvá dodnes...).

Na najpálčivejšie otázky však ani on ani vedci dnes nenachádzajú odpoveď: Napríklad aká sila priviedla tisícky západnej mládeže do radov bojujúcich a vraždiacich na strane islamského štátu, aby tam zomierali. Príčiny ich násilností na ženách, ktoré boli dôvodom ich odchodu s rodinami do Európy. Prečo sú svetové organizácie i cirkevné, bezmocné proti tejto sile.

Na rozšírené násilie po celom svete niet vysvetlenie, ich obete už sú v Európe, aj pri našich hraniciach.