Vznik samostatnej Slovenskej republiky 1.januára 1993 zmenil  nielen jej postavenie v rámci Európy i celého sveta, ale výrazne aj autoritu i meno nášho športu. Slovenský olympijský výbor /SOV/ sa zrodil dokonca o niekoľko dní skôr než suverénne Slovensko, konkrétne 19.decembra 1992. Bola to akási výnimka v dejinách svetového olympizmu, veď národné olympijské výbory vznikajú   zvyčajne až s určitým odstupom, keď sa novovzniknutý štát  aspoň symbolicky postavil na vlastné nohy.

Málokto je na Slovensku „tak doma“ vo všetkom, čo sa týka nášho olympijského hnutia, ako PhDr. Ľubomír Souček, riaditeľ mediálneho odboru Slovenského športového a olympijského výboru /SOŠV/. Ako najprv redaktor denníka Šport a potom ako tlačový atašé našich olympijských výprav bol na pätnástich edíciách olympijských hrách, z toho na ôsmich zimných a siedmich letných. Tento dlhoročný športový novinár, publicista a spisovateľ sa aktívne podieľal na vydaní viac než 40 kníh, či už ako samostatný autor, spoluautor, alebo editor či odborný poradca. Nečudo, že práve naňho sme sa obrátili s otázkou – ako sa podarilo vytvoriť SOV  ešte v čase existencie spoločného štátu Českej a Slovenskej federatívnej republiky, i keď tá vtedy už dožívala posledné dni svojej existencie?

Olympijská charta umožňuje v jednej krajine mať iba jeden národný olympijský výbor. V tom čase u nás existoval spoločný Československý olympijský výbor /ČSOV/ so sídlom v Prahe... Od apríla 1990 však u nás začala pôsobiť Olympijská spoločnosť Slovenska (OSS), na čele ktorej stála bývala úspešná atlétka, účastníčka OH 1968 v Mexico City a 1976 v Montreale Mária Mračnová-Faithová. Olympijská spoločnosť Slovenska mala ambíciu etablovať sa ako Slovenský olympijský výbor, dokonca krátky čas aj niesla tento názov, ale po označení z českej strany za „rozbíjačov“ jednoty sa aj vzhľadom na dikciu Olympijskej charty všetko vrátilo k pôvodnej OSS. Tá bola súčasťou ČSOV.

OSS vyvíjala aktívnu činnosť, napríklad pri zakladaní olympijských klubov, pri propagácii a šírení myšlienok fair play, pri mapovaní olympijskej histórie na Slovensku, aj pri organizovaní podujatí ako Beh Olympijského dňa, Dni športu či neskôr Týždeň športu. Olympijské kluby vznikali v mestách, ktoré mali bohatú športovú tradíciu a žili v nich aj účastníci olympiád. Okrem Bratislavy to boli Košice, Banská Bystrica, Prešov, Nitra, Prievidza... Členmi týchto klubov sa však mohli stať nielen účastníci olympijských hier, ale aj ostatní športovci, či „iba“ priaznivci a fanúšikovia jednotlivých odvetví. Vybudovala sa tak základná štruktúra slovenského olympizmu.

Zabezpečovanie samotnej športovej činnosti zase zastrešovali športové zväzy, ktoré si po rozdelení ČSFR museli vybudovať vlastné štruktúry a etablovať sa v príslušných medzinárodných aj európskych federáciách. Tento namáhavý proces sa zväčša podarilo zvládnuť pomerne rýchlo. Medzinárodný olympijský výbor (MOV) vďaka všetkému uvedenému nemusel dlho uvažovať nad prijatím SOV do svojej početnej rodiny. Za Národný olympijský výbor Slovenskej republiky ho exekutíva MOV provizórne uznala v marci 1993 a 101. zasadnutie MOV plnoprávne 24. septembra 1993 v Monte Carlo.

Samozrejme, týmto aktom sa nič neskončilo, naopak. Tak napríklad v roku 2004 vznikla Nadácia SOV s cieľom všestranne pomáhať mladým športovcom, teda finančne i metodicky a podieľať sa na tom, aby tí najtalentovanejší a najúspešnejší mali perspektívu dostať sa do olympijských výberov, ale aj starať sa určitým spôsobom o olympionikov a športové osobnosti v seniorskom veku.

V decembri 2018 sa uskutočnila významná transformácia nášho športového hnutia a to tak, že SOV sa zmenil na Slovenský olympijský a športový výbor. Touto transformáciou vznikla strešná organizácia celého slovenského športu. Dovtedy sa jednotlivé zväzy zväčša hrali na vlastnom piesočku a športové hnutie bolo rozdrobené. Takto predsa len vzrástla autorita slovenského športu ako celku, i keď zatiaľ nie dostatočne.

Jednotlivé športové zväzy majú naďalej patričnú autonómiu. Veď práve tieto zabezpečujú celkovú prípravu športovcov na olympijské hry a ďalšie vrcholné svetové a európske podujatia, a sú za ňu aj zodpovedné. Samozrejme, prípravu zabezpečujú špecializované realizačné tímy. V mnohých prípadoch sa na tom podieľajú aj strediská vrcholového športu v rezortoch obrany, vnútra a školstva, ktoré zamestnávajú viacero športovcov i športových odborníkov a zabezpečujú aj určitý servis okolo nich (lekári, fyzioterapeuti a maséri, diagnostici a pod.).

V každom prípade o dianie v celom športovom hnutí, teda aj v olympizme,by sa mal viac zaujímať štát so svojimi inštitúciami a úradmi. Povedzme si pravdu: pokiaľ naši športovci dosiahnu výrazné úspechy, tak sa s nimi politici radi fotografujú, prichádzajú medzi nich priamo do šatní a blahoželajú k dosiahnutým výkonom. Vyslovením slov chvály na adresu šampiónov a medailistov sa však aktivity ministrov, poslancov či štátnych tajomníkov  väčšinou končia.

Boli ste svedkom mnohých úspechov slovenských olympionikov, aj odovzdávania im zlatých medailí a stúpaní našej zástavy za zvukov štátnej hymny. Ako si na tie chvíle spomínate?

Samozrejme, nemohol som byť pri každom stupienku víťazov, na ktorom stál niektorý z našich úspešných športovcov. Veď od vzniku samostatnej Slovenskej republiky olympionici spod Tatier priniesli domov 42 medailí, vrátane tých zlatých. Mal som možnosť naživo byť pri zisku 38 z nich. Na chvíle, prežité pri dekorovaní slovenských olympionikov niektorou z medailí sa jednoducho nedá zabudnúť, mám na ne krásne spomienky. Najmä na tie, ktoré sú spojené so športovcami, ktorí zlaté olympijské medaily preberali nielen raz. Či už ide o vodných slalomárov bratov Petra a Pavla Hochschornerovcov, trojnásobných olympijských víťazov /2000 Sydney, 2004 Atény, 2008 Peking/, držiteľkou troch zlatých olympijských medailí je aj biatlonistka Anastasia Kuzminová /ZOH 2010 Vancouver, 2014 Soči, 2018 Pjongčang/, po dve zlaté z perejí doslova vylovili Elena Kaliská /2004 Atény, 2008 Peking/ a Michal Martikán /1996 Atlanta, 2008 Peking/, pričom práve americká Atlanta sa zapísala zlatými písmenami do dejín slovenského olympizmu. Najskôr Jozef Gönci vystrieľal pre samostatnú Slovenskú republiku prvú medailu vôbec – bronzovú a potom sa Mišo Martikán  stal premiérovým slovenským olympijským víťazom. Nemôžem nespomenúť ani zatiaľ jediného slovenského atléta Mateja Tótha, ktorý si priniesol zlato za víťazstvo v chôdzi na 50 km v roku 2016 z Ria de Janeiro. Viac ako jednu medailu sa našim olympionikom podarilo vybojovať vo vodnom slalome (pätnásť), biatlone (sedem), športovej streľbe (šesť), rýchlostnej kanoistike (päť) a v plávaní (dve). Po jednom cennom kove máme z atletiky, zjazdového lyžovania, džuda, snoubordingu, golfu, zápasenia a z ľadového hokeja.

V jubilejnom 30.roku existencie samostatného zvrchovaného Slovenska máte určite osobné želania, ktoré súvisia s celým slovenským športom a teda samozrejme i s olympizmom. Možno nie sú tajné...

Predovšetkým ide o zlepšenie postavenia športu v celej našej spoločnosti. V tomto vidím obrovské rezervy. Akoby šport stál na periférii celkového záujmu predovšetkým tých, ktorí jeho rozvoj a spomínané postavenie môžu výrazne ovplyvňovať. Pandémia ochorenia COVID-19 nepriaznivo ovplyvnila dianie v celom našom športovom hnutí - morálne, spoločensky a v neposlednom rade materiálne. Mnohé kluby, ktoré sa orientujú na masový a mládežnícky šport, sa z toho doteraz nespamätali, a to ešte nespomínam energetickú krízu a celkovú infláciu. Veľmi sa zhoršila dostupnosť a výrazne sa znížil počet športovísk pre verejnosť, vrátane mládeže. Keby sa tak rýchlo a veľkoryso podporoval rozvoj športu a výstavba športovísk, ako sa to robí v prípadoch zriaďovania nákupných centier a hypermarketov, tak by bolo všetko v poriadku. Žiaľ, nielen vrcholový šport, ale aj ten tzv. rodinný a mládežnícky je pre Slovákov stále menej a menej dostupný. Určite sa to prejaví aj na početnosti našej výpravy na OH 2024 v Paríži, ktorá zrejme bude najmenšia od slovenskej premiéry na letnej olympiáde 1996 v americkej Atlante... Bol by som veľmi rád, keby som sa v tejto predpovedi poriadne zmýlil.

PRVÁ SLOVENSKÁ OLYMPIÁDA

Vlajku samostatného Slovenska po prvýkrát v dejinách novodobých olympijských hier, ktoré sa začali písať v roku 1896 v Aténach, vytiahli na stožiar až o 98 rokov neskôr. Bolo to presne 9.februára 1994 v nórskom Lillehammeri, ktorý bol dejiskom XVII.zimnej olympiády. Výprava Slovenskej republiky pozostávala zo 69 členov, z ktorých bolo 42 športovcov.

Žiadna medaila sa síce našim olympionikom neušla, iba dva body za dve 6. miesta, ktoré vybojovala hokejová reprezentácia a biatlonistka Martina Jašicová. Slová uznania si však zaslúžia aj ďalší slovenskí športovci ako zjazdárka Lucia Medzihradská, bežkyne na lyžiach Alžbeta Havrančíková a Ľubomíra Balážová a skokan Martin Švagerko.

Slovenskí hokejisti si na XVII.ZOH 1994 získali srdcia a priazeň mnohých priaznivcov najrýchlejšej kolektívnej športovej hry na celom svete. Napriek tomu, že po rozdelení spoločného štátu ich Medzinárodná federácia ľadového hokeja /IIHF/ zaradila až do výkonnostného suterénu – skupiny C. V Lillehammeri však svojími výkonmi aj výsledkami potvrdili, že patria medzi svetovú špičku. Keby sa od nich neodvrátilo šťastie a v stretnutí s USA ich nepoškodil ruský rozhodca, tak by mali možnosť bojovať aj o medailu! Zverenci trénera Júliusa Šuplera vo svojej historickej olympijskej premiére najprv remizovali so Švédskom 4:4, potom si podelili body s Američanmi po výsledku 3:3, nad favorizovanou Kanadou vyhrali 3:1, Francúzsko zdolali 6:2, Rusku podľahli v predlžení po tzv. rýchlej smrti 2:3. Naši sklamali iba v jednom súboji, konkrétne o 5.miesto s Českom, ktorému podľahli vysoko 1:7. Nielen výsledky, ale i uznávaní odborníci potvrdili, že Slováci zohrali vyrovnané zápasy s neskoršími finalistami Švédskom a Kanadou /zlato získali Švédi až po víťazstve v predlžení 3:2/.

KOMPLETNÁ MEDAILOVÁ KOLEKCIA

Po Lillehammeri sa o dva roky neskôr, teda v roku 1996 uskutočnila letná olympiáda v Atlante. Tu už krátky medailový pôst definitívne skončil. Najskôr sa o prvý cenný olympijský kov v dejinách samostatnej SR postaral košický rodák Jozef Gönci, ktorý si vystrieľal cenný bronz. Jeho zásluhou sa dátum 25.júl 1996 natrvalo zapíše do dejín nielen nášho olympizmu, ale celého športového hnutia. Pritom tento strelec nomináciu na OH v Atlante nemal veľmi dlho istú, prišla v hodine dvanástej a to na základe jeho víťazstva na Svetovom pohári v talianskom Miláne, na pretekoch, ktoré sa uskutočnili tesne pred olympiádou. Pritom nechýbalo veľa aby sa v disciplíne streľba z ľubovoľnej malokalibrovky 60 stal olympijským víťazom!

Po Gönciho úspechu sa Slovensko dočkalo ešte väčšieho – olympijského víťazstva a teda zisku zlatej medaily vodným slalomárom Michalom Martikánom, ktorý mal vtedy ešte iba 17 rokov! Bola to prvá zlatá v iba trojročnej existencii samostatnej SR. Mišo Martikán k nej pridal ešte štyri olympijské medaily, strieborné v rokoch 2000 a 2004 /Sydney a Atény/, zlatú v 2008 roku /Peking/ a bronzovú na OH 2012 v Londýne. Ako prvý muž v dejinách olympijskej kanoistiky na divokej vode získal na OH päť medailí v rade. Medailovú kolekciu v Atlante uzavrel rýchlostný kanoista Slavomír Kňazovický ziskom striebra. Tento medailový úspech Slovenska rozhodne nebol náhodný, veď o štyri roky neskôr sa ich počet zdvojnásobil, čo sa však týka zlatých a strieborných tak ich bolo dokonca trikrát viac /3-3-0/. Ale o tom niekedy inokedy...

Foto: Ján Súkup