Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava
Vladimír Dobrovič
0915 798 909
mail: skrozhlad@gmail.com
Absurdita s trvalými odkazmi – DUŠAN MIKOLAJ
Osobný život KAROLA BARÓNA sa zaujímavo prelína s tvorivým. Narodil sa 13. septembra 1939 v Levoči, vyrastal na viacerých miestach Slovenska. V Trnave získal zváračský výučný list a na záver učňovskej školy praxoval v Ostrave vo Vítkovických železiarňach. Mal už sedemnásť rokov, keď sa prihlásil na štúdium na Jedenásťročnej strednej škole v Prešove. Po maturite sa chcel vzdelávať na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave. Pri prijímacích pohovoroch neuspel, tak sa prihlásil na štúdium na Pedagogický inštitút do Prešova. Tam sa však odbornej výučbe výtvarnej výchovy venovala malá pozornosť, preto štúdium nedokončil. A vo veku branca musel narukovať na povinnú vojenskú službu. Po návrate do civilu krátko učil v základnej škole v Šarišskom Jastrabí. Keď ho roku 1963 prijali na bratislavskú VŠVU, pred vyučovaním žiakov dal, prirodzene, prednosť štúdiu.
Všestranná príprava na vlastnú tvorbu
Mohlo sa, teoreticky, očakávať, že na VŠVU sa K. Barón s remeselnou kvalifikáciou spojenou s prácou s kovom bude hlásiť na sochárstvo. Študoval na nej v Oddelení maľby a gobelínu v ateliéri profesorov Dezidera Millyho a Petra Matej- ku. Popri umeleckom vzdelávaní absolvoval odbory pedagogiky, psychológie a metodiky výtvarnej výchovy. A už dva roky pred absolvovaním školy vystavoval v Prešove so sochárom DUŠANOM PONČÁKOM. Svoj cyklus nazval Zen (s dôvetkom gesticko-kaligrafické záznamy), čo ho na Slovensku zaradilo k „menšinovej“ skupine umelcov tvorivo rozvíjajúcich základy a tradície surrealizmu.
O tri desaťročia odkryl, o čom uvažoval už vtedy: „Zen ma naučil byť slobodným a nepodliehať nátlaku. Toto učenie, ktoré odmieta náboženské dogmy, dogmy všeobecne zaužívané a vsunuté do ľudskej mysle ako nemenné, ale aj spisy, obrady a autority v ich najrozličnejších podobách, uznáva pominuteľnosť tohto sveta. Obrana ľudskej bytosti proti tejto skutočnosti je sústredenie a meditácia, ktorá vedie k pochopeniu vzťahov, súvislostí medzi človekom, prírodou a postavením moci. Je to spôsob, ako možno dôjsť k poznaniu osobného postavenia vo svete, a tým k vyrovnaniu rozporov. “
O premyslených výmysloch
Manifest surrealizmu bol zverejnený presne pred storočím, jeho teoretik a básnik André Breton sa opieral o slovo. Jazyk, ktorý je formulátorom slovesného bohatstva, „má dať tvar imaginácii, ktorú má každý v sebe a ktorá jediná je schopná zrušiť zákaz vstupu do oblastí, kam by sme bez nej nevedeli vstúpiť“. Slovo má však prinajmenej dve základné pozície. Buď ním vyjadrujeme myšlienky, názory, pomenovania, alebo opisujeme realitu, ktorú vidíme, vnímame zrakom. Surrealizmus sa preto priam zákonite udomácnil aj vo výtvarnom, vizuálnom umení. A keďže i pri tomto smere bolo na počiatku slovo, maliari, sochári boli intelektuálne viazaní poznaním. A čím bol ich rozhľad širší, o to výraznejšie mohli z reálneho základu vystupovať k výšinám fantázie, absurdných výmyslov, kompozičnej nápaditosti.
Surrealista napriek spoločenskej konvencii
Manifest surrealizmu v medzivojnovom období poslovenčili prostredníctvom svojej poézie básnici RUDOLF FABRY, VLADIMÍR REISEL ŠTEFAN ŽÁRY, JÁN BREZINA, JÁN RAK, JÚLIUS LENKO, PAVEL BUNCÁK.
K. Barón za osobne určujúce považoval intelektuálne stretnutia s českým literárny teoretikom VRATISLAVOM EFFENBERGEROM (1923 - 1986), na Slovensku s tvorivo širokospektrálne zameraným umelcom ALBERTOM MARENČINOM (1922 - 2019) či historikom umenia JURAJOM MOJŽIŠOM (1938). Diskusie s nimi transformoval do textov, v ktorých formuloval vlastné názory, náhľady, postoje. Mal pritom na zreteli i poetické východiská smeru, ktorému zostal celý život verný a ktorý fantazijné rozvíjal do majstrovských podôb.
Autorovi tohto žánru by sa bolo patrilo žiť v Bratislave (keď už nie v jeho mekke priamo v Paríži), no on sa roku 1965 presťahoval s rodinou do Dolného Kubína. Čas ukazuje,
že pre Oravskú galériu bolo toto „prichýlenie“ ohromne výhodné, stala sa vlastníkom mnohých Barónových diel. On sa na pracovné podmienky nesťažoval. V inšpiratívnom napätí ho držala (nielen nad vodou) fantázia podnecovaná z mnohorakých priestorov Zeme a vesmíru, rozvetvených kultúr aj každodenných všedností.
Bubákmi proti oficióznosti
V živote umelec rešpektoval spoločenské zákonitosti. Vnímanie každodennej reálnosti ho nenabádalo k bezbrehému bohémstvu. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov využil svoju pedagogickú kvalifikáciu a zamestnal sa na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Kremnici v odbore výroby šperku a spracovávania kovov (takže využil i svoj učňovský list). Roku 1972 sa rozhodol pre slobodné povolanie, živil sa návrhmi diel do architektúry a tvorbou gobelínov. Ako surrealista veľa priestoru na osobnú prezentáciu maliarskej tvorby, grafík, pastelov a kresieb nemal, o to šťastnejšie sa mohol cítiť v spoločnosti názorovo a koncepčne spriaznených umelcov.
Bolo celkom prirodzené, že na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sa pre jeho dielo zaslúžene otvárali cesty do európskych obrazární. Žiaľ, život mu í. marca 2004 ukončila tragédia počas jeho výstavy v Paríži, a to rovno na rušnej ulici „hlavného mesta surrealizmu“. Zostala po ňom séria obrazov stvárňujúcich groteskné figúry pospájané zo sveta mágie, fantázie, absurdity s karikatúrami človeka ako súčasti prírodnej ríše. Baranove diela sú vystavené v žilinskej SOHO 1 gallery na Ulici Martina Rázusa pod názvom Zázračnosť zátiší. V podnetnej dramaturgickej koncepcii vizuálneho umelca Ivana Kôhlera je v poradí už 51. prezentáciou. Kurátorskej prípravy tejto sa ujala MIROSLAVA SIKOROVÄ, riaditeľka Považskej galérie umenia v Žiline (PGU), ktorá diela vlastní v svojich zbierkach.
Foto: PGU Žilina
Karol Baron: Paradox grotesknosti III, 1979-1980, sololit, olej a akryl
|
Karol Baron: Tri, 1975, plátno, olej
|
Karol Baron: Vzduch - Vták s filtračným prístrojom, 1976, papier, pastel
|
Karol Baron: Figa, 1975, plátno, olej
|