Prežívame koniec roka 2021, v ktorom sme si (okrem iného) pripomenuli 95. výročie začiatku rozhlasového vysielania na Slovensku a 65. výročie štartu televízneho signálu do éteru z vysielača Kamzík nad Bratislavou. RTVS k tomu pripravila v oboch verejnoprávnych médiách (aj v tých doplnkových – „moderných“) viacero originálnych programov, relácií, cyklov, koncertov i besied. Nemôžem ctených čitateľov oboznámiť s celkovým programovým „objemom“ v hodinách, keďže Odbor komunikácie RTVS (s jej vedúcou Andreou Pivarčiovou) s publicistami z „Čiernej listiny“ nekomunikuje... Takže mám len vlastné postrehy, pocity a zopár poznámok.

Svoju profesionalitu aj trpezlivosť, dokonalú znalosť prostredia i ľudí opakovane predviedol a potvrdil emeritný televízny archivár Milan Antonič. Ten predstavil a ukázal divákom početný zástup vzácnych televíznych tvorcov, o ktorých existencii a práci sme sa za dlhé desaťročia dozvedali iba z titulkov. V rámci výročí 95/65 sme videli premiéry ale aj viacero repríz ešte spred 5 rokov. Pragmatické v pandemickej výrobnej kríze aj pri rozpočtových suchotinách. No dovolím si vyzdvihnúť vynikajúcu prácu regionálnych štúdií RTVS v Košiciach aj v Banskej Bystrici! Práve tých subjektov, ktoré sa nezmyselne a nepochopiteľne „vytratili“ zo záverečných autorských titulkov telerozhlasu s dvojbodkou. „Hviezdila“ poctivá dokumentárna tvorba i vzdelávacie či informačné alebo spomienkové relácie na Trojke. Dokonca sme videli aj televízny maratón v podobe abecedy, moderovaný Gabikou Piroškovou, Štefanom Skrúcaným i Mirom Nogom. Väčšinu z nich hodnotných, zaujímavých aj cenných. Ocenil som všetkých, ktorí dokázali pospomínať pozitíva postavené na nadšení obetavých radových pracovníkov rozhlasu a televízie na Slovensku v neľahkých začiatkoch. Zatlieskal som pomyselne autorom, ktorí odolali a nedali sa strhnúť mainstreamovým trendom k lacnému politikárčeniu a zlomyseľnému porovnávaniu neporovnateľného. Totiž histórie s dneškom.

Keď do histórie zasahujú aktivisti

V tých niekoľkých ďalších (najmä pri počúvaní rozhlasového spoločníka) mi  prekážala účelová selektívnosť amatérov s hlasmi politických aktivistov. Ten liberálny (najmä protinárodný)má v obrátenej Pyramíde – žiaľ – stále silného tútora i niekoľkých práporčíkov. A jedného „nezničiteľného“ dramaturgického strážcu predpísaných hodnôt údajne tiež v tom „Čude medzi ZOO a cintorínom“(podľa knihy Š. Nižňanského) – pod výškovou 28 poschodovou budovou tvorby programov. Napriek súčasnému storočiu i tisícročiu, napriek „silným zostavám“ (s ešte silnejšími a falošnými rečami o demokracii, pluralite a o slobode slova), nielen uchovávajú, no stále kontrolujú aj rozširujú zoznamy. „Toho áno, toho strihni aj dvakrát, toho teda nie...V žiadnom prípade! Nespomenúť, ani len slovom...“Tak sa napríklad stalo, že v časti rozhlasového seriálu o nosnej spravodajskej relácii „Rádiožurnál Slovenského rozhlasu“ (ktorého zvučka sa prvý raz v éteri ozvala v novej politickej situácii dňa 5. marca 1990 o 12.00 hod.), sa ani len slovíčkom (nieto ešte nahrávkou) čo len spomenulo meno novinára Ivana Mjartana! Napriek tomu, že nevyvrátiteľne stál pri zrode tejto relácie. Pod jeho vedením rozhlasový Rádiožurnál nespochybniteľne dosiahol vysokú sledovanosť, popularitu a zmenil sa teda aj na veľmi vplyvnú reláciu. Žiaľ, autor Peter Turčík, ktorý túto časť do rozhlasového cyklu pripravil, rozhodol „politicky“ a zrejme tiež závistlivo osobne –po svojom... Pod titulkom „História rozhlasového spravodajstva“ sme ju o 12:30 hod. počuli 27.júla 2021. Nuž, takú úroveň slobody, demokracie a plurality, no aj zákonom predpísanej nestrannosti sme to v roku 2021 dosiahli!

Tento tvorivý a nesporne „kreatívny“ prístup politrukov s preukazmi zamestnancov Slovenského rozhlasu či Slovenskej televízie sa (okrem obetavosti a nasadenia) niesol ako jednotiaca niť tuším všetkými obdobiami rozhlasovej aj televíznej tvorby. Rozdiel bol iba v tom, ktorí jedinci z početných štábov si v tom–ktorom období museli zahryznúť do jazyka či zaťať zuby. Vždy bolo dostatok aj takých, čo sa hlasno i radostne potrebovali prihlásiť k hlavnému prúdu...Ako dnes.

Na rozdiel od Antoniča, opačné pocity vo mne vyvolali archívni bádatelia MikulášMichelčík s RadoslavomKuricom. Aj s ich „archívnou hlásateľkou“ Luciou. Ako inak (po vzore súčasného parlamentu) priamo z rodiny. Žiaľ, zacyklili sa vo vlastných vtipoch a zamotali do siete ošúchaného   stereotypu „nočného archivárstva“. Z pôvodne lákavého dramaturgického zámeru –pripomenúť si všetky oslavy predchádzajúcich výročí Slovenskej televízie–divákovi pred obrazovkou ostalo iba pretrpieť všetky tie nudné a nezmyselné ukážky (vybrané mimo konceptu...), exhibovanie moderátorov i tvorcov, vylepšené o vlastné kultúrne počiny spevom samotného Mikiho. Treba uznať – šedivejúci chlapec nespieva zle –  no viac než umenie, trčala z toho programu snaha zhrabnúť až trojnásobný honorár... Ak mal pôvodný úmysel (vysielať program naživo) spočívať len v uvádzaní zo štúdia, s možnosťou dovolať sa priamo telefonicky, využiť Facebook alebo v hraní živej archívnej kapely, tak sa to minulo cieľu. Ozaj, všimli ste si, že vo všetkých šotoch, obrazových informáciách, správach i v reportážach z bohatého archívu Slovenskej televízie zmizli pôvodné hlasy a komentáre ich autorov, ktoré súčasní tvorcovia (ktovie prečo?) nahradili jedným ženským a jedným mužským indiferentným hlasom ľudí, ktorí s pôvodnými príspevkami nemali nič spoločné...? Strata identity, autentickosti, originality je ale v archivárstve neprípustná! Dúfajme, že sa takto z archívnych materiálov nevymažú postupne aj hlasy legendárnych rozhlasových komentátorov športu: Josefa Laufera, Štefana Mašlonku, Karola Polláka či Gaba Zelenaya... Našťastie v dňoch 27., 28. aj 29. septembra 2021 sme ešte ich vlastné hlasy o 11.56 hod. na vlnách Slovenského rozhlasu počuli.

Kedysi sa svätokrádež trestala hrdelnými trestami, v lepšom prípade odťatím ruky. Dnes sa za archívne rekonštrukčné lúpeže vyplácajú v protivládkach „dlaňovky“ a zrejme sa posielajú prezidentke Čaputovej návrhy na udelenie titulu „Biela archívna vrana“...    

Adela je nesmrteľná – hoci už večerala...

Akýmsi vrcholom či čerešničkou na torte, vysielanou na Jednotke (ktorú zrejme „upieklo celé Slovensko“) bola štúdiová spomienková šou „Boli sme pri tom“. S kým iným, ako s Adelou Banášovou– Vinczeovou? Podľa výberu pozvaných hostí som si musel nevdojak položiť otázku z titulku tohto článku. Hoci väčšina z nich začínala v televíznej Alma mater, takmer všetci postupne utiekli za vyššími honorármi do Prievozu, neskôr za sľubmi dnešného prominentného zmenkového podvodníka a ilavského väzňa do Záhorskej Bystrice. Alebo keď pachtiac sa za slávou a tučnými honorármi vystúpali fučiac hore – na Kolibu – až do bývalého filmárskeho areálu pod Kamzíkom. Áno, títo boli vždy pri tom – no len vtedy, ak sa v Mlynskej doline pripravovali veľké gala šou, naleštené zábavné relácie, dramaturgicky prepracované projekty so štedrou reklamnou či sponzorskou podporou. Možno skonštatovať, že boli pritom, keď sa tradičné kultúrne a národné hodnoty vykšeftovali za marketing a importovaný šoubiznis. Doslova protivní mi boli tí niekoľkí prominenti, ktorí príležitostne (ale opakovane)„tankovali“ v najväčšom televíznom štúdiu a pritom sa ani len nezačervenali, keď si hlasno špinili do vlastného hniezda. Do toho hniezda, ktoré im dalo príležitosť vtedy, ešte keď boli šoubiznisovými neoperencami, a keď z nonemistov dostali šancu stať sa populárnymi spevákmi, hercami, moderátormi. „Pindať“, nadávať, vysmievať sa z každého a zo všetkého mali vtedy – pred dávnymi časmi – keď mohli odmietnuť účinkovanie v protivnej, odpornej a „komunistickej“ ČST alebo v ponovembrovej STV. A nie až po rokoch, keď si už z platov a honorárov kúpili luxusné veľkometrážne byty, chalupy, postavili domy..., keď si dlhé roky za koncesionárske poplatky užívali  luxusné dovolenky... Koniec koncov, ešte aj za to „pindanie“ dnes majú dobre zaplatené. A že sú to zväčša stále tie isté mená a tváre, ktoré ovládli celý verejný priestor a prenajali si éter na celú dekádu? Nie, nesvedčí to o ich osobnostných kvalitách, ani o neopakovanosti ich umenia. Nesie to rukopis korupčne nastaveného a politicky kontrolovaného agentúrneho monopolu, zabíjajúceho talenty, pestrosť aj možnosti presadenia sa širšieho okruhu hercov, spevákov, konferencierov či moderátorov.

Prekvapia svetlé okamihy...

Mimoriadne sa mi ale páčila relácia „Boli sme pritom“ venovaná televíznym hlásateľkám.  Vysielala sa 4.novembra 2021 na Jednotke o 20.30 hod. Pozvanie na šedú pohovku do ďalšej Adelinej talkšou prijali Iveta Malachovská, Miloš Bubán a Martin Nikodým. Pre najstarších – ešte žijúcich – pamätníkov i tvorcov 65-ročného televízneho vysielania na Slovensku najskôr prekvapivá zostava. Veď ani jeden z menovaných nepatril (na prvý pohľad) medzi prvých, typických ani hviezdnych predstaviteľov –kedysi veľmi prestížnej televíznej profesie, akou bola od jej vzniku v roku 1956 až po rok 2003, keď Richard Rybníček s prepustením 1200 zamestnancov programové hlásateľky zrušil. No napokon – ako sa z nevzhľadnej húsenice zrodí krásny motýľ– zo živej debaty účastníkov vzišla veselá, pútavá aj prekvapivo vydarená relácia. Vďaka tomu, že v archívnych ukážkach sme televízne hviezdy „dávnoveku“: Hildu Michalíkovú, Adelu Strakovú, Noru Beňačkovú, Martu Rapaičovú, Emmu Tekelyovú predsa len videli. No tlieskal som fakticky odvahe, statočnosti a úprimnosti Ivety Malachovskej, ktorá si v dnešnej dobe dovolila pravdivo spomenúť jej televízny vzor z detstva či mladosti: pani Izabelu Pažítkovú. Adelu zovrela panika, rozpaky a akoby ju obchádzali mdloby, v prítmí réžie vraj ktosi kolaboval... No ani keby chceli, nemohli si dovoliť cenzurovať tento výrok a meno televíznej legendy zaznelo vo vysielaní v pozitívnej súvislosti jasne a hlasno – po 30 rokoch! Mňa – starého frfloša – rozosmiala ešte aj „hlásateľka“ Miloš Bubán prirovnaním poslania hlásateľky a role moderátorov k podprsenke: „Nemusí byť..., no keď už je, mala by pozdvihnúť!“

Do konca kalendárneho roka ostáva ešte zopár dní. Tešme sa na poctivo a profesionálne pripravené rozhlasové aj televízne relácie ozaj „nezávislých“ tvorcov z verejnoprávnej RTVS. Platíme za ňu koncesionárske poplatky a preto sme aj my boli (a sme) pri tom. A želajme si, aby sa televízne vysielanie jubilujúcej „našej“ televízie vzďaľovalo od aforizmu Petra Gossányho, že: „Vďaka televízii žijeme v kanáloch.“