Návrh na menovanie za generála už bol spracovaný, no prezident A. Kiska ho zmietol zo stola. Vojenský historik Jozef Bystrický však tvrdí, že ak si ho niekto zo zahraničného odboja naozaj zaslúži, tak je to práve... kpt. in memoriam Imrich Jacko-Lysák (1912 - 1943)

 

Dňa 30. 12. 1943 v hrdinskom boji proti fašizmu bol guľkou fašistického ostreľovača pri útoku zabitý slovenský protifašistický bojovník, veliteľ protitankovej roty 2. poľného práporu 1. čs. brigády v ZSSR kapitán in memoriam Imrich Jacko-Lysák.

Udialo sa to na rovinatom území Ukrajiny, asi 100 kilometrov od Kyjeva, pri oslobodzovacom boji obce Ruda pri Bielej Cerkvi vo vyše 30 stupňových mrazoch.

Osudovému boju predchádzal dnes už pomerne presne zaznamenaný, hoci niekedy aj dezinterpretovaný sled historických udalostí a hlavne známy čin z 15. 5. 1943. Bol to prechod k žitomirskému partizánskemu zväzku generála A. N. Saburova pri  meste Jeľsk a to spoločne s kapitánom Jánom  Nálepkom, poručíkom Michalom Petrom a pobočníkom Petrom Benkovičom. Historici tvrdia, že to bol „nepochybne kľúčový míľnik v dejinách slovenského partizánstva v ZSSR, ako aj slovenskej armády“.

 

Obeta vlastného života a odkaz

Prechod príslušníkov slovenskej armády k sovietskym partizánom počas 2. sv. vojny bol aj v prípade Imricha Jacko-Lysáka nespochybniteľne motivovaný bojom proti nemeckému fašizmu.

Nie proti vlastnému ľudu, ani proti vlastnej krajine, ako to počuť niekedy z úst samozvaných dejepiscov. Jeho rozhodnutie jednoznačne motivovali zverstvá nemeckých nacistických okupantov, ktorým sa chcel postaviť. Napríklad také, ako, keď fašista hodil niekoľkomesačné bieloruské dieťa do jutového vreca, s ktorým potom búchal o strom.

Pri rozhodovaní sa o prechode na druhú stranu nehľadel Imrich Jacko-Lysák ani na svoje pohodlie, na výhľad na bezpečný návrat domov, na svoj plánovaný sobáš, ale volil radšej nehostinné a nebezpečné lesy a močiare. Bolo to ťažko pochopiteľné (a až neuveriteľné) aj pre vtedajších najvyšších ruských partizánskych veliteľov.

Riziko tohto kroku dokázali aj nasledovné mesiace a roky vojny. Veď si len uvedomme, že z tých dôstojníkov, ktorí prešli na stranu sovietskych partizánov v roku 1943, sa konca vojny nedožil ani jeden.

Išlo o mimoriadne komplikované vojnové udalosti a vzťahy, pričom Imrich Jacko-Lysák sa v nich brilantne zorientoval a konal predovšetkým podľa „...svedomia s presvedčením...“.

Uvedomujeme si ako to kontrastuje s niektorými aktuálnymi nebezpečnými tendenciami, vrátane pokusov o prekrúcanie dejín?

Rozbíjanie jednoty v boji proti fašizmu nebolo ojedinelé ani počas vojny. Tak, ako dnes, dialo sa to kvôli obhajobe vlastných egoistických politických a iných záujmov. Koľko odvahy to vyžaduje dnes a koľko odvahy si to vyžiadalo počas vojny? Imrich Jacko-Lysák sa k tomu vyjadril osobne v rámci vojenského zhromaždenia v závere roka 1943: „...nemá zmysel hovoriť o týchto otázkach a klásť v takomto veľkom boji prekážky ľuďom, ktorí prišli s cieľom bojovať proti fašizmu a za oslobodenie našej vlasti. Práve takéto škatuľkovanie ľudí rozbilo jednotu národov Československa a stálo to veľa krvi, kým sme sa znova našli po boku národov Sovietskeho zväzu a zjednotili sa v spoločnom boji proti hlavnému nepriateľovi ľudstva - fašizmu.“

 

Korene - rodný kraj a rodina

Z akého prostredia vzišiel, v akých podmienkach vyrastal Imrich Jacko-Lysák?

Jeho rodnou obcou je Brezovica v okrese Sabinov prešovského kraja. Narodil sa dva roky pred vypuknutím 1. svetovej vojny - 3. júna 1912 ako druhorodený syn. Jeho otec bol  maloroľníkom, ktorý musel odísť na front ako 25-ročný v auguste 1914. Všetka ťarcha chodu gazdovstva ostala vtedy na pleciach Imrovej matky - Karolíny, rodenej Vaľušovej. Hlavne sa však musela postarať o obživu pre svoje tri malé deti - 6-ročného Andreja, 2-ročného Imra a 2-týždňového Štefana. V opatere mala aj mamu, ktorá mala v tom čase asi 70 rokov.

Bol to tvrdý údel pre vtedy 24-ročnú ženu, ktorá nedostávala ani podporu, pretože mali, hoci neveľa, pôdy. A neskôr zase preto, lebo Imrov otec nevstúpil do československých légií.

Dostal sa do zajatia v Rusku, v Sibíri v Toboľskej gubernii. Vrátil sa domov po nekonečných šiestich rokoch 28. 8. 1920. Syn Imrich mal vtedy 8 rokov.

Podľa zaznamenaných spomienok na Imricha, toho charakterizovali ako dobrého a poslušného chlapca a dobre sa učiaceho. Pomáhal doma, chodil s kravami na pole. Dával pozor na mladšieho brata Štefana, ktorého brával so sebou, keď nemal pri kom ostať.

 

V roku 1924, keď mal 12 rokov, skončil obecnú školu s vyznamenaním. Vtedajší riaditeľ školy si zavolal rodičov a odporúčal im dať chlapca študovať. Rodičia súhlasili. Prijalo ho gymnázium v Prešove, kde sa tiež veľmi dobre učil. Prvé tri ročníky skončil s vyznamenaním.

Lenže v tom roku veľmi ťažko ochorela 38-ročná Imrichova matka, jej silný organizmus dokázal vzdorovať smrti ďalších šesť rokov.

Imrich pokračoval v štúdiu  na gymnáziu v Nitre, tu skončil za jeden rok štvrtý a piaty ročník.

Nasledoval prestup na štúdiá do Košíc, kde podpísal vyhlásenie, že bude študovať za kňaza. Výdaje na školu a internát mu poskytol seminár pri Bohosloveckej fakulte v Košiciach.

Jacko-Lysák vždy rád a veľa čítal. Popri svojom štúdiu pomáhal aj svojim slabším spolužiakom, aby si tým privyrobil v čoraz ťaživejšej finančnej situácii. Učil sa usilovne, vrátane jazykov, latinčiny, francúzštiny a nemčiny.

 

Čo o ňom hovorili spolubojovníci a pamätníci?

Ťažké detstvo a mladosť sformovali Imricha Jacko-Lysáka na zásadového, čestného, ale aj mimoriadne skromného a obetavého človeka. Neskôr na rozhodného nadporučíka slovenskej armády, poručíka 1. čs. brigády v ZSSR, nositeľa mnohých vyznamenaní.

Vlastnosti a charakter tohto slovenského hrdinu azda najlepšie vyjadria autentické nekomentované výroky tých, ktorí patrili do najbližšieho okruhu Imricha Jacko-Lysáka a boli priamymi svedkami a účastníkmi aj tých najťažších udalostí.

 

Generál Alexander Nikolajevič Saburov (1. 8. 1908 - 15. 4. 1974), jeden z organizátorov a veliteľov partizánskeho hnutia v Bielorusku a na Ukrajine, Hrdina Sovietskeho zväzu:

„Imricha som si vážil najmä pre jeho múdrosť a serióznosť. Len málo z našich ľudí, okrem mňa, vedelo o tom, že prešiel na našu stranu 15. mája, hoci 30. júna (1943) sa mal doma ženiť a mohol sa v tichu vyhnúť vopred známym strádaniam a obetiam. Preto sme ho všetci mali radi a vážili sme si ho.

Len neradi sme ho púšťali k Svobodovej armáde, kde chcel, podľa neho ešte účinnejšie, bojovať za slobodu nového Československa.“ A ešte jedna veľmi zaujímavá charakteristika od generála Saburova na dvoch slovenských dôstojníkov, ktorých dôverne poznal: „Nálepka bol motor, Lysák bol hlava a duch oddielu.“

 

I. A. Arťuchov, partizánsky veliteľ: „Veľmi odvážny, múdry a až neskutočne skromný.“

 

Podplukovník Martin Palkovič  (9. 11. 1896 - 26. 10. 1958), veliteľ pluku Zaisťovacej divízie: „Spoľahlivý, svedomitý, pracovitý, iniciatívny, dobrého vojenského vystupovania, má zmysel pre zodpovednosť a povinnosť.“

 

Plukovník Štefan Čáni (12. 2. 1900 - 20. 5. 1968), veliteľ pluku Zaisťovacej divízie: „Vyvinutý zmysel pre povinnosť a zodpovednosť. Iniciatívny a starostlivý. K predstaveným úctivý, k podriadeným prísny, ale kamarátsky. Povahy tichej a kľudnej, hĺbavý, logicky uvažuje. Svojou rozvahou a kľudom dobre vplýva na podriadených.“

 

Plk. Ing. Karol Fraňo (27. 4. 1917 - 2012?), počas vojny druhý pobočník veliteľa pluku ZD, neskôr jeden z organizátorov SNP: „...Prvý raz som sa s ním stretol v Žiline, keď sa lúčil so svojou snúbenkou, ktorá bola učiteľka...

....Tak som ho pridelil, na jeho požiadanie, ku KPUV a tejto bol potom veliteľom. A tak bol aj v Kopatkeviči...“

 

Plk. Ing. Michal Rjabik (1920(?)-2016), bývalý bieloruský a československý partizán: „Mám zato, že po príchode štábu 101. pešieho pluku zaisťovacej divízie do mesta Jeľsk, bol to nadporučík Jacko-Lysák, spravodajský dôstojník 101. pešieho pluku, ktorý nadviazal spoluprácu so spravodajským orgánom generála Saburova a potom pripravil bezpečný prechod troch slovenských dôstojníkov k partizánskemu zväzku generála Saburova.“

 

Pavel Hrivík (1919-2012), bývalý letec 11. letky ZD a partizán: O smrti Jacko-Lysáka: „Ja som sa to dozvedel, ale až hodne neskoro. Lebo tam sme boli roztrúsení po určitom rajóne... Bol to zdatný človek, dobrý človek, dobrý bojovník ... Bol aj vyznamenaný za zásluhy v boji o Rudu ... in memoriam bol aj povýšený, aj vyznamenanie dostal... bol jeden zo statočných ľudí, jeden z najstatočnejších ľudí.“

 

Slob. Michal Masaryk (1919 -  ?): „Mojím veliteľom roty určitý čas bol nadporučík Lysák... Vedel som, že má spojenie s partizánmi a bol som svedkom v obci Karteniči, keď mu doniesli listy od partizánov... Nadporučík Lysák všetky nariadené „bojové“ akcie uskutočňoval tak, aby nedošlo k žiadnemu boju medzi našou jednotkou a partizánmi. Ďalej zásoboval okolité partizánske oddiely hlavne soľou a inými potravinami. Sám som sa osobne zúčastnil jednej takejto akcie...“

 

Šalgovič Viliam (12. 12. 1919 – 6. 2. 1990), spolubojovník, desiatnik, komunistický politik, predseda SNR: „Čo to ustavične vypisuješ? Všetkým nám grambatia prsty od zimy a vody a ty vždy čosi čarbeš... Ten „študiózo“... nepije, nefajčí, úplná biela vrana medzi nami...“

 

Plk. Štefan Chovanec (16. 3. 1916 - 26. 7. 1997), spolubojovník: Medzi „odhodlaných antifašistických bojovníkov“ zaradil v počiatočnej fáze jedine J. Nálepku, I. J. Lysáka a M. Petra.

 

Štefan Oravec, spolubojovník: „...Práve je tomu 53 rokov, keď sme sa sťahovali pri -42°C zimného počasia z Kapceviči do Jelska. Šľachetný, dobrý a milý človek pán npor. Imrich Lysák nám podpísal cestovný rozkaz do Minska a tak nás zachránil. Kým žijem, nikdy nezabudneme - Na večnú pamäť“.

 

Františka Jesenská, rod. Skočovská, učiteľka, snúbenica Imricha Jacko-Lysáka: „... na Imka nikdy nezabudnem...  ...Veľmi rada by som niekedy navštívila dedinku Ruda a miesto posledného odpočinku môjho nezabudnuteľného Imka...“

 

Františka Masližová, bývalá žiačka Imricha Jacko-Lysáka: „Ako učiteľ veľa vyžadoval, vedel dobre a zrozumiteľne vysvetliť učivo. Ak sa stretol s lajdáctvom, bol prísny, pričom zásadou bolo, že v danom prípade na prvýkrát sa odpúšťalo. Druhýkrát už prišiel trest, vo forme, napríklad, opakovaného prepisovania učiva. Zvlášť ho charakterizovala zásadovosť a spravodlivosť. To vyplývalo z jeho predchádzajúceho štúdia za duchovného a preto mal trpezlivejší prístup k deťom. Zvlášť prísne ale brojil proti alkoholu a fajčeniu, to keď, napríklad, chlapci skúšali cigarety urobené z vŕbového lístia.“

 

Ocenenie hrdinov

Naša spoločnosť pamiatku členov ilegálnej protifašistickej skupiny 101. pluku Zaisťovacej divízie ocenila aj povyšovaním vo vojenských hodnostiach.

Do generálskej hodnosti boli in memoriam menovaní kpt. Ján Nálepka (7. 5. 2004), poručík Michal Petro (29. 8. 2016), ešte predtým Martin Korbela (generálporučík, 7. 10. 1969), Viliam Šalgovič (generálmajor, 1. 5. 1971).

Kedy sa dočká menovania kpt. in memoriam Imrich Jacko-Lysák však stále nevieme.

 

Imrichov vplyv na bratov

V roku 1944 sa jeho mladší brat Štefan rozhodol odísť k partizánom. Odišiel s tým samopalom, ktorý doviezol Imrich počas svojho posledného pobytu doma - v marci 1943. 

Štefan Lysák pôsobil v partizánskej brigáde Gottwald, ktorej velil ruský kpt. Viačeslav A. Kvitinskij. Od 4. 8. 1944 do 2. 2. 1945 bol veliteľom jej 5. čaty 2. diverzného oddielu. Za príkladné plnenie bojových a iných povinností dostal od veliteľa brigády pochvalné uznanie a bol tiež vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939.

Jeho ďalší mladší brat Michal bol vojakom slovenskej armády. Pri známych udalostiach, spojených s rozpadom východoslovenskej divízie, bol počas SNP odvlečený do koncentračného tábora Sachsenhausen, z ktorého sa po oslobodení vrátil domov.

 

Odkaz a pamiatka Imrichovi Jacko-Lysákovi

Imrich Jacko-Lysák zanechal nezmazateľný odkaz pre boj proti fašizmu. Prezentácia toho odkazu zodpovedá tiež jeho charakteristike a ako povedal aj partizánsky veliteľ Arťuchov, bol veľmi odvážny, múdry a až neskutočne skromný.

Imrich Jacko-Lysák bol v centre príprav, vzniku a bojov 1. čs. partizánskeho oddielu. A ako povedal generál Saburov, Jacko-Lysák bol hlavou a dušou 1. čs. partizánskeho oddielu (zloženého zo samých Slovákov).

Na zachovanie pamiatky slúžia pamätníky, múzeá, literárne, dokumentárne a tiež filmové diela. Pri výstavbe sídliska Dúbravka v Bratislave v roku 1974 bola pomenovaná po Jackovi-Lysákovi neveľká ulica. Od 70. výročia smrti (30. 12. 2013) sa každý rok konali spoločensko-turistické podujatia - zimné nočné výstupy, ako spomienka na pamätný zimný pochod v extrémnych mrazoch, uprostred noci, po ktorom nasledoval boj o obec Ruda, v ktorom nadporučík Imrich Jacko-Lysák padol hrdinskou smrťou.

Pri príležitosti 68. výročia SNP minister obrany SR povýšil 29. 8. 2012 Imricha Jacko-Lysáka do vojenskej hodnosti kapitán in memoriam.

 

Jednou z hlavných charakteristík I. Jacko-Lysáka bola odvaha, otvorenosť a zodpovednosť. A to v bojových operáciách a tiež mimo nich. Podľa existujúcich evidencií zachránil životy mnohých spolubojovníkov svojím správnym bleskovým rozhodnutím. A tiež aj racionálnym úsudkom pre odmietnutie konania, ktoré bolo vopred odsúdené na bojový neúspech.

Imrich Jacko-Lysák vynikal otvorenosťou, priamosťou a odvážnosťou v boji, ale aj mimo neho. Trvalým odkazom hrdinského kpt. in memoriam Imricha Jacko-Lysáka musí navždy ostať nezmieriteľný spoločný boj proti fašizmu v prospech vlastného národa a krajiny.

 

 

„...sľub, aby som dával pozor na život a zdravie, dodržím tak, ako mi dovolia povinnosti a moje svedomie s presvedčením...“ (Z vlastnoručne napísaného listu Imricha Jacka-Lysáka svojej snúbenici 10. 5. 1943, 5 dní pred svojím osudovým činom.)

 

 

Vojenské hodnosti, funkcie a vyznamenania Imricha Jacko-Lysáka

 

 

Dátum	Vojenské hodnosti
01.08.1938	poručík pechoty
01.01.1942	nadporučík pechoty
18.11.1943	poručík pechoty, bývalý nadporučík slovenskej armády
15.01.1944	priznaná hodnosť nadporučík pechoty
07.12.1946	Štábny kapitán in memoriam
29.09.2012	Kapitán in memoriam
Dátum	Vyznamenania
1940	Pamätná medaila za účasť na boji  v marci 1939 a sa ťaženie v Poľsku v septembri 1939.
18.07.1943	Medaila Partizán Veľkej vlasteneckej vojny I. stupňa (ZSSR)
23.01.1944	Prvý Čs. vojnový kríž 1939 in memoriam.
15.3.1944 al. 08.08.1944	Druhý Čs. vojnový kríž 1939 "Za boje o Bielu Cerkov" in memoriam.
02.11.1949	Zlatá hviezda Radu za slobodu - uznanie zásluh za oslobodenie ČSR a vyznamenanie udelil prezident ČSR, podpísaný generál Svoboda
Dátum (od)	Vojenské funkcie
30.09.1940	Veliteľ čaty kanónovej roty v Žiline
28.06.1941	Veliteľ kanónovej 102. roty v Ružomberku
07.08.1941	Veliteľ strážneho oddielu v Dolnom Kubíne
28.09.1941	Veliteľ kanónovej roty v Liptovskom Mikuláši
29.09.1941	Veliteľ kanónovej čaty v Liptovskom Mikuláši
16.03.1942	Spravodajský dôstojník 101. pluku Zaisťovacej divízie.
aug.1942	Veliteľ posádky v meste Ptiči
sept.1942	Veliteľ posádky v obci Kopatkeviči.
18.5.1943	Náčelník štábu I. čs. partizánskeho oddielu v ZSSR vytvoreného zo slovenských vojakov.
18.11.1943	Veliteľ protitankovej roty 2.poľného práporu I. čs. samostatnej brigády v ZSSR.

 

 

foto2. Imrich Jacko-Lysák vo svojich študentských časoch (okolo roku 1930)