Podľa známeho politického analytika pamäť davu trvá asi dva týždne. Nie je podstatné, či je to presný interval, ale s krátkodobou pamäťou verejnosti očividne rátajú politici i prostriedky masovej komunikácie.

Málokto sa pamätá na prísľuby prvej ponovembrovej vládnucej garnitúry, že Československo dosiahne za päť rokov životnú úroveň susedného Rakúska. Takmer nikto si nespomenie na tzv. malú privatizáciu, ktorá umožnila dovtedajším vekslákom sa mafiánskymi praktikami transformovať na podnikateľov prerastených so štruktúrami organizovaného zločinu. Nikoho nezaujíma Dzurindov prísľub dvojnásobných platov, na základe ktorého sa stal premiérom. Nikto ani nepípne, že názov jeho knihy (Kde je vôľa, tam je cesta) sa zhoduje s výrokom Alberta Einsteina. Vyparila sa skutočnosť, že pôvodná Komunistická strana Slovenska bola pod názvom Strana demokratickej ľavice súčasťou prvej Dzurindovej (pravicovej) vlády a medzičasom je najvplyvnejšou zložkou strany Smer – sociálna demokracia.

Zo spoločenského povedomia je vymazaný fakt, že televízie Markíza sa svojho času zmocnila slovenská mafia. Legálny majiteľ televízie Pavol Rusko si ubránil vlastnícke práva len vďaka príchodu privolaných zbrojnošov pochádzajúcich z krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Až vtedy domáci pištoľníci bez odporu opustili televízny areál.

História sa skladá z jednotlivostí, ktoré zákonite vyúsťujú do tendencií ďalšieho vývoja. Je naozaj znepokojujúce, že sa k nám vracia prax z 50. rokov 20. storočia, keď bolo normálne a vítané, aby mediálne oslavovaní a velebení politici z vrcholných mocenských postov s rovnako hlučným verejným zatracovaním odchádzali do väzenia.

Volanie po všeobecnom kriminalizovaní kohokoľvek a čohokoľvek, ktoré zaznieva zo všetkých politických strán a smerov, je skutočne nebezpečný fenomén. Právoplatne odsúdený niekoľkonásobný vrah si v záujme skrátenia doživotného trestu dovolí označiť za objednávateľa (neuskutočnenej!) vraždy človeka, ktorý založil a riadil úspešnú komerčnú televíziu a neskôr i politickú stranu a ktorý bol podpredsedom vlády i ministrom hospodárstva.

Nikto si nepoloží otázku, prečo si renomovaný vrah s rovnakým cieľom netrúfne označiť za páchateľov skutočných zločincov. Odpoveď je úplne jasná a celkom logická – je vypísané verejné obstarávanie, ktorého zmyslom nie je kriminalizovanie kriminálnikov, ale politikov – čím významnejších, tým lepšie. Nehovoriac o tom, že svedčiť proti mafiánom vždy znamená skrátiť si cestu do vlastného hrobu.