Ivan Sergejevič Turgenev patrí medzi klasikov Ruskej a svetovej literatúry predovšetkým preto, lebo jeho literárna tvorba, jeho príbehy a jeho talent, dokážu zaujať čitateľa aj v tomto storočí. K jeho poviedkam a románom sa vraciame viac krát v živote, pretože aj neho, tak ako mnoho iných, vnímame a inak posudzujeme, keď máme dvadsať, inak keď máme štyridsať alebo šesťdesiat rokov. Pribúdaním veku si totiž čoraz častejšie kladieme aj také otázky, ako by sme sa aj my zachovali,  v niektorých príbehoch a situáciách, ktoré prežívajú a riešia jeho  literárne postavy. Okrem toho nás  život stále obohacuje o skúsenosti, ktoré získavame pri riešení vlastných pozemských záležitostí. Je teda logické, že sa obohacujú a menia aj naše názory pri čítaní klasika, po niekoľkých desaťročiach. Nachádzame v jeho tvorbe už aj medzi riadkami, myšlienky, ktoré sme pred tým nepostrehli alebo im nevenovali dostatočnú pozornosť. Román alebo poviedka, to nie  je totiž iba príbeh, ktorý by mal čitateľa zaujať, to sú aj myšlienky a odkazy, ktoré sú možno dôležitejšie, ako samotný dej.  Tak je tomu aj s Turgenevom. Mnohé jeho  postavy v románoch a poviedkach obdivujeme, ľutujeme ich alebo nimi opovrhujeme, no s mnohým by sme sa dokázali aj poškriepiť, kvôli tomu, čo hovoria,  ak by sa nám podarilo vstúpiť do deja. Podobne je to aj s iným velikánom v Ruskej a svetovej literatúre - Fjodorom Michajlovičom Dostojevským. Nemám  v úmysle rozoberať literárnu  tvorbu týchto dvoch velikánov, stačí keď vieme, že ani v súčasnosti, nie je  vydávanie ich kníh , u nás i vo svete, pre nikoho podnikateľským rizikom. Myslím si, že je to dostatočný dôvod preto, aby sme si ich znova prečítali. Trúfam si povedať, že aj v súčasnosti nám to pomôže lepšie pochopiť Ruskú dušu. Ich romány, poviedky a postrehy, to nie sú iba príbehy o statkároch a šľachte, ale aj o obyčajných chudákoch v cárskom Rusku, o pomeroch v akých ich hrdinovia žili. Ešte i dnes môžeme z nich čerpať, pretože je v nich romantika, psychológia, politika....

Čo spája týchto dvoch literátov, ktorí preslávili svoju krajinu, no nemali sa príliš v láske? Ak si zalistujete v ich životopisoch, zistíte, že obaja boli šľachticmi, teda by mali byť oporou trónu, no obaja sa dostali do nemilosti svojho imperátora. Obaja sa narodili v studenom novembri a teda ich narodenie si pripomenieme v jednom a tom istom mesiaci, no nenašli si k sebe cestu. Čo teda bolo príčinou ich roztržky? Bude to asi tým, že sa stretli v nevhodnom čase a na nevhodnom mieste. Dostojevskij vtedy v Nemecku poprehrával všetko, čo sa len dalo, mal z toho depresie a zanevrel kvôli tomu na všetko, čo bolo nemecké, na ich kultúru, politiku i spôsob života. Turgenev, ktorý hráčskej vášni neholdoval a darilo sa mu, na tomto ich poslednom stretnutí, Nemcov velebil a dával ich za vzor. Nelichotivo sa vyjadroval o Ruskom národe za jeho zaostalosť a mizernú kultúru. Dostojevskij to už nemohol počúvať a rozhorčený nad výrokmi svojho
rodáka,  rozhovor ukončil:

- Kúpte si ďalekohľad, aby ste lepšie do Ruska dovideli, poznamenal, než tresol u svojho hostiteľa dvermi. Od tých čias sa vraj títo dvaja muži už nikdy spolu nerozprávali.

Prečo to spomínam? Hlavne preto, že aj v tomto nevydarenom stretnutí možno nájsť nejaký odkaz do dnešných čias a netreba ho hľadať iba v románoch a poviedkach, ktorými títo dvaja spisovatelia, obohatili ruskú i svetovú literatúru. Výrok Dostojevského  „Kúpte si ďalekohľad“, aby ste lepšie dovideli do Ruska, by malo platiť pre každého, kto dnes o Rusku,  jeho kultúre, politike a spôsobe života píše alebo hovorí.