Štvrté vypadnutie Tatrana z najvyššej futbalovej súťaže v lete 1988 prijali jeho priaznivci ako dôsledok dlhodobého boja o záchranu prvoligových dresov a slabej nezáživnej hry mužstva.

Tentoraz to už nebola veľká športová tragédia, ale len veľmi smutná realita. Východisko z nej mnohí videli v rozsiahlejších zmenách a príchode nových ľudí do dobrovoľných telovýchovných funkcií.

Predseda telovýchovnej jednoty Tatran V. Pariľák odstúpil a nahradil ho J. Hudák. Vo funkcii predsedu výboru futbalového oddielu P. Leška vystriedal T. Semančík. Do obidvoch výborov prišli mnohí noví ľudia, ktorí chceli budovať pevnejšie základy prešovského futbalu, narušené v predchádzajúcej etape. Problémov, ktoré čakali na riešenie bolo veľa. Pomerne dlhý čas kompetentní riešili otázku trénera prvého mužstva.

Nakoniec J. Mihalčína vystriedal A. Rusnák a jeho asistentom sa stal M. Komanický.

Veľké posuny nastali aj  hráčskom kádri. Na základnú vojenskú službu nastúpil Saxa. Do Rakúska odišiel Tomčák. Baloga a Buzek prestúpili do Stropkova, brankár Kopka sa vrátil do Třinca a Labuna preradili do juniorky, neskôr prestúpil do Humenného. Do kolektívu prišiel Ondrášek z B. Ostrava a Ľuberda zo Stropkova. Zo základnej vojenskej služby sa vrátili Gombár, Prusák a Vytykáč.

Prešovčania napriek posilám a veľkému odhodlaniu podávať kvalitné druholigové výkony v jesennej časti nesplnili očakávanie. Tréneri neboli spokojní s hrou jednotlivcov a ich prístupom k zápasom. Zákonite prišli tresty, ktoré najvýraznejšie postihli brankára. Průšu a obrancu Strička. Ani jarná časť mnoho radosti nepriniesla. Tatran v priebehu celého ročníka získal síce 38 bodov, ale na postup to nestačilo. Považská Bystrica vybojovala o sedem viac. Presne toľko, Prešov stratil na domácom ihrisku. Tréneri hľadali optimálne zloženie základnej zostavy. Napriek úsiliu sa im nepodarilo stabilizovať ani jedinú formáciu.  V priebehu druholigovej sezóny sa na jednotlivých postoch vystriedalo až 28 futbalistov. Príležitosť dostali štyria brankári.

Vo všetkých stretnutiach nastúpil len Vytykáč. Gombár hral 28 krát, Rybár (27), Tóth (26), Prusák (25), Matta (24), Bednár (21), Ľuberda (19), Štefan (16), Čmiľanský a Fabián (15), brankár Průša, Comisso a Stachura (14), Madár (13), Kostelník (12), brankár Hrinda a Stričko (10), Buzek (9), Galko (8), Kanaš (7), brankár Vrábeľ (6), Talášek (5), Furda a Ondrášek (4), Jantek, Daňko a brankár Korpáš (1).

Druholigové zápolenia neboli pre náročné prešovské obecenstvo príťažlivé. Prejavilo sa to aj v poklese návštevnosti. Prešovský pokladník zaznamenal najmenej divákov v zápase Tatrana s Humenným, keď do hľadiska prišlo len 753 priaznivcov. Najviac divákov (4525) sledovalo stretnutie s Považskou Bystricou.

Prípravy na druhý pokus v boji o postup do najvyššej súťaže sa naplno rozbehli bezprostredne po zhodnotení predchádzajúceho ročníka. Výbor rozhodol o zmene trénera. A. Rusnáka vystriedal skúsený futbalový odborník Š. Nadzam, ktorý sa spolu s J. bubenkom pustili s veľkým elánom a nadšením do práce.

Snažili sa zúročiť všetko, čo sa v predchádzajúcom období vykonalo. Hlavným cieľom bolo z pomerne širokého kádra vybrať najlepších futbalistov a stabilizovať jednotlivé formácie. Túto zložitú úlohu sa im podarilo splniť, čo dokumentuje skutočnosť, že o postup do najvyššej súťaže sa najvýraznejšie zaslúžilo 15 hráčov, ktorým tréneri najviac dôverovali.

Vo všetkých stretnutiach hrali Vrábeľ, Džubara, Vytykač a Geroč. O jeden zápas menej majú na svojom konte Gombár a Prusák. V 27 zápasoch nastúpil Čmiľanský, v 28 Stachura a Tóth. Ľuberda dostal šancu 21-krát, Štefan 20, Skalka 18, Vidumský 13, Špak 12 a Daňko 11 krát.

Na zaslúženom, ťažko vybojovanom úspechu, ktorý prišiel v podobe piateho postupu do našej najvyššej súťaže sa okrem hráčov, trénerov a funkcionárov rôzny, spôsobom podieľalo mnoho ďalších priaznivcov koženej, ktorí majú radi nielen hodnotnú a príťažlivú hru, ale aj svoje mesto.

V jeho kronike predstavuje mimoriadne bohatú a obsažnú kapitolu. Mierou vrchovatou k tomu prispela účasť Tatrana v našej najvyššej súťaži, do ktorej po dlhodobom snažení vstúpil v roku 1950. Futbaloví reprezentanti metropoly Šariša v prvej 40-ročnej prvej etape pôsobenia medzi najlepšími, absolvovali 31 prvoligových sezón. Dosiahli mnoho výrazných úspechov. V najvyššej súťaži dvakrát obsadili 2. miesto, ale kuriozitou určite je skutočnosť, že vždy potom nasledoval pád do nižšej súťaže. Úspešné výsledky dosiahli v Interpohári, štartovali aj v Pohári UEFA a reprezentovali našu vlasť v Pohári víťazov pohárov.

Prešovčania hrali bez prestávky plných šestnásť rokov o prvoligové body. Bolo to v období rokov 1950 – 1966. O polovicu menej štartov v najvyššej súťaži dosiahli v rokoch 1980 – 1988. Najkratšie účinkovali medzi futbalovou elitou v rokoch 1969 – 1974 a 1977 – 1979. Čo prinesie v tomto smere súčasné obdobie piateho postupu, ukáže priebeh blížiaceho sa prvoligového ročníka, v ktorom by sa mali položiť základy pre ďalšie napredovanie.

V radoch Tatrana sa vystriedalo mnoho funkcionárov, trénerov a najmä hráčov, ktorí s rôznymi úspechmi pôsobili v prvej i druhej najvyššej súťaži.

Tatran sa „zásluhou“ veľkého počtu trénerov, ktorí pôsobili v jeho radoch zaraďuje na nelichotivé popredné miesto medzi ligovými celkami. Za 40 rokov si na trénerskú lavičku sadlo 37 trénerov. Najstabilnejšie bolo obdobie v rokoch 1950 – 1966, keď v Tatrane ako tréneri pôsobili pomerne krátko Sedláček a Kuchár. Potom už len Jozef Karel, Šteiner a Jačianský.

Po roku 1966 nasledovali etapy, keď sa tréneri striedali ako na bežiacom páse. Postupne prichádzali a odchádzali: Jozef Karel, Sabanoš, Reimann, Jozef Karel, Sabanoš, Moravec, Ján Karel, Sabanoš, Moravec, Ján Karel, Sabanoš, Belej, Laco Pavlovič, Tarcala, Malaga, Jačianský, Malaga, Sabanoš, Baránek, Hojsík. Teda za obdobie od roku 1967 do roku 1980 až 19 zmien na trénerských postoch.

Po roku 1980 to bola ďalšia trénerská etapa, do ktorej sa postupne zapísali: Zachar, Švec, Malaga, Jarabinský, Mihalčín, Javorek, Majer, Čabala, Mihalčín, A. Rusnák, Komanický, Nadzam a Bubenko.

Z nich sa z postupu do najvyššej súťaže tešili v roku 1950 Sedláček, 1969 Jozef Karel a Sabanoš, 1977 Jačiansky a Malaga, 1980 Hojsík a Glovacký a 1990 Nadzam a Bubenko. Kalich horkosti v podobe pádu prešovského futbalu do nižšej súťaže museli vypiť v roku 1966 J. Šteiner a Jozef Karel, v roku 1974 Moravec, Petroš a Ján Karel, 1979 Baránek a 1988 Mihalčín.

História prešovského futbalu, ktorú stručne pripomíname, postupne prinášala úspechy, prehry, ale aj mnoho poučenia. Ukázala, že len cieľavedomá a trpezlivá práca môže zabezpečiť hodnotnejšie výsledky. Velikášstvo, sebauspokojenie, radikálnosť a preceňovanie vlastných síl v každom prípade znamenali neúspechy. Široká športová verejnosť očakáva, že aj v nových náročných podmienkach sa futbal v Prešove bude uberať správnym smerom tak, aby najvyššia súťaž patrila mestu Prešov trvalejšie a aby tých krátkych prvoligových období bolo čo najmenej.

Bolo by dobré, užitočné, potrebné aj poučné, keby terajší predstavitelia prešovského futbalu spracovali hodnotnejší dokument za obdobie rokov 1990 – 2020, ktoré bolo a je až príliš turbulentné a futbalu nie príliš žičlivé.

Jozef Kuchár

foto: archív autora a M. Kaľavský