Dni, týždne, mesiace aj roky ubiehajú tak samozrejme, no pritom rýchlo, ako voda v horskom potoku. Nestrácajú sa, ale doslova ukladajú do obrazca, ktorý určujeme sami. A predsa, čas, ten večný bežec, sa nedá zastaviť. Je to šibal. Veď pravidelne nás núti meniť čísla v kolónke vek. Môžbyť aj preto tak trocha s prižmúreným okom pozerám na čas, keď dlhoročný novinár, publicista, kolega a spolupracovník, PhDr. Jozef Mazár, podpredseda Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov 3. júna 2020 prekročil prah svojej sedemdesiatky.

Zdá sa mi, že akosi prirýchlo to prišlo, ale predovšetkým, že mu také číslo vôbec nepristane. Nie preto, že by som pred ním nepociťoval skúsenosti, talent, tvorivé činy, obetavosť, ale predovšetkým preto, že stále má dostatok odvahy aj rozvahy, energie i vitality a najmä nezvyčajnú schopnosť inšpirovať seba i tých druhých.

Prišiel čas skromného bilancovania. V tejto chvíli musím stručne pripomenúť jeho novinársku a vydavateľskú činnosť. Oslávenec je rodákom z Košíc, desať rokov bol šéfredaktorom časopisu Závislosť, ďalších desať rokov viedol štvrťročník  Na hrane a potom plných sedem rokov pôsobil na poste šéfredaktora v časopise Svet športu. Okrem toho svoj talent a vytrvalosť potvrdil aj v ďalších oblastiach tvorivej činnosti. Bol spolupracovníkom Slovenskej televízie, už od mladých rokov aj vtedajšieho Československého rozhlasu. Zo všetkého sa najviac zaoberal športom i keď hospodárska politika a psychologické vedy mu tiež neboli v jeho publicistike cudzie. Podieľal sa na tvorbe takmer dvoch desiatok televíznych relácii s významnými športovcami, v ktorej okrem iných sa snažil na profesionálnej úrovni spracovať hlavne krátke športovo – spoločenské príbehy Jozefa Pribilinca, jeho trénera Juraja Benčíka, ale aj Michala Martikána, Eleny Kaliskej, podieľal sa na tvorbe filmového dokumentu o histórii športu v Dukle Banská Bystrica a spomínať by sa dala aj spolupráca s významnými osobnosťami umeleckého slova pri tvorbe filmových dokumentov o Španej Doline či Sebechleboch. Osobitnú kapitolu predstavuje jeho spisovateľská práca. Napísal osemnásť hodnotných kníh hlavne z histórie športu a ďalšie sú pripravené do tlače. Z uvedeného počtu spomeniem aspoň niektoré: Naša Dukla pod Urpínom, Cesta na Olymp, Slzy zlata z divokej vody, Malý atlas slovenského futbalu, Svedectvo veliteľa, Futbaloví anjeli a démoni či naposledy Legendy hokejových Košíc.

Zabudnúť nemožno ani na jeho diplomatickú činnosť na Kube, kde počas vedenia slovenského veľvyslanectva podpísali aj jeho zásluhou dlhoročný kontrakt pri rekonštrukcii tamojších kubánskych elektrární predstavitelia Kuby a Slovenské energetické závody Tlmače. Zostal však verný svojej žurnalistike, ktorá sa stala jeho celoživotným koníčkom. Ešte ani nie 30 ročný viedol vo funkcii šéfredaktora autorský kolektív  odvetvových novín Slovcepa, zrejme asi preto sa na večnosť upísal atramentu a papieru. V súčasnosti edituje internetový magazín Športlandia a všestranne podporuje futbalistov Dukly Banská Bystrica publicistikou v magazíne Góól. Je dlhoročným podpredsedom Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov, sám tvrdí, že hlavne od tých predchádzajúcich, starších a skúsenejších novinárskych bardov, najradšej spomína Karola Poláka, Ota Pavela, Gaba Zelenaya, Igora Mráza, ale i iných sa veľa naučil.

„Učím sa stále napríklad dnes od Ivora Lehoťana, z tvorby a slova Marcela Merčiaka, ale i ďalších mladších novinárskych adeptov cechu žurnalistického, lebo viem, že zrelé novinárske plody pre verejnosť prichádzajú, až keď nad tvorivo pracujúcim publicistom zatvoria veko truhly. Vtedy už nemôže nikto prezliekať kabáty a prekrúcať históriu“ zareagoval, keď som sa ho opýtal na jeho súčasný vnútorný svet.

Tí, ktorí dobre poznajú melodickosť jeho tvorby i svet jeho mysle tvrdia, že so sebou nosí v duši niečo čo by chcelo akoby vybuchnúť do nadšenia a dychtivosti po zdraví v dravosti života, ktorým za tie roky sám prechádzal a do akého vybuchoval už aj preto, aby sa vnútorne nerozpadol, aby ovládol nesmierne zložitý život svojho vnútra.

Svoju sedemdesiatku nechcel oslavovať, lebo na takéto veci jednoducho nemá čas. Urobili tak jeho priatelia, bojovníci na rôznych športových poliach, bývalí futbaloví reprezentanti a ďalšie osobnosti slovenského i československého športu, medzi ktorými nechýbali napríklad ani legendárni Igor Liba, Juraj Benčík, Peter Benedik, Ivan Kováč, Mirko Martinák. ale blahoželali mu zdravie a ďalšie tvorivé úspechy aj Ivor Lehoťan, Vratislav Greško i stovky ďalších.

Lenže on sám, ani vtedy ani potom, keď mu vlastnou básňou v prítomnosti Ing. architekta Jozefa Frtúsa blahoželal známy majster umeleckého slova, zaslúžilý umelec a nositeľ Krištálovej ruže Juraj Sarvaš v tichu sveta, poriadne slovko zo svojho „ja“ nevyriekol okrem úprimného a veľkého – ďakujem všetkým!

Keď som s ním voľným rozhovor skloňoval jeho obhliadnutie sa za sedemdesiatkou, zdôveril sa mi, že verš majstra Sarvaša mu prenikol až do duše. „Ten jeho pohľad veršom, ním napísaným a vypovedaným sa však rovnako dostal až k jadru mojich vlastných slabostí a bolestí“ citujem jeho slová s odstupom času.

„Hádam len ľudia, ktorí v úzkom kruhu spomínali na naše spoločné spoznávanie seba i druhých, našich životov 12. júna toho roku, medzi ktorými boli aj JUDr. Slavomír Brza, JUDr. Jozef Škultéty či Ing. Roman Kapitáň, ale aj moja dlhoročná priateľka Mgr. Mária Marciová, Ing. Ján Zekucia s manželkou a znova i ďalší mi dovolili nadýchať sa energie, ktorá vzniká, keď sa stretávajú ľudia dobrej vôle a nefalšovaných úmyslov, skutoční nadšenci aj odborníci z oblasti športu a telesnej výchovy vôbec, s ktorými je vždy hodno stráviť čas. A takých je vo svete veľa. I také krásne chvíle každodenné je dobré, že nevymreli. Načo, teda, jedna oslava “ – snažil sa mi vysvetliť.

Z vypovedaného oslávencom dedukujem, že to skutočne ani oslava nebola. Bol to doslova seminár ľudského dobra s harmonikou i zábavným slovom aj o tom, kde sa dnes šport a život nás nachádzajú, o tom, prečo sa tak stalo, ale hlavnou témou bolo ako ďalej. Pravdaže, aj pri pesničke v jeho ruke aj s pohárom liečivého prameňa svetoznámej Dudinky, na ktorú nedá dopustiť.

Sedemdesiatka sa ligoce, vlastne všetko okolo nej, aj smietka v oku a tak bok po boku poďme ďalej.

V mene takmer 300 členov Únie slovenských novinárov, redakcie internetových novín Slovenský rozhľad, jubilantovi žičím mnoho ďalších úspechov, veľa šťastia, lebo je v živote potrebné a také pevné zdravie, ako je sila novinárskej spisovateľskej a futbalovej mágie i trvalá láska k nim.

Ži nám dlho v tvorivom prostredí, keď slnko svieti aj keď zhasne!

Medzi najvyššie neoficiálne a neformálne uznanie a ocenenie z úst druhých ľudí patrí: „Ak sa o človeku povie, je to osobnosť na správnom mieste,“ a náš jubilant, ktorý vstúpil do klubu sedemdesiatnikov, takým je.