Do I. čs. ligy aj mužstvo z Čermeľa!

Tridsiatnikom a ešte mladším futbalovým fanúšikom Košíc a Prešova sa to, čo sa udialo v júni pred 55 rokmi môže zdať ako rozprávka na dobrú noc. Pri dnešnej doslova traumatizujúcej situácii vo futbale v dvoch najväčších mestách východoslovenského regiónu sa tomu vôbec nemôžeme čudovať. Veď Košice i Prešov s takými bohatými a úspešnými futbalovými tradíciami dnes nemajú ani zastúpenie v najvyššej republikovej súťaži! Takže udalosti spred 55 rokov sa z dnešného pohľadu zdajú skutočne neuveriteľné. Veď futbalisti Tatranu Prešov pod vedením trénera Jozefa Steinera v ligovom ročníku 1964/65 obsadili v konečnej tabuľke 2.miesto za Spartou Praha a tak sa zároveň stali najúspešnejším slovenským tímom v I. čs. lige! Nemali na nich ani také mužstvá, ako Slovan a Inter z Bratislavy, ani Trnava, či susedia z Košíc. Ani hráči VSS Košice  však po skončení ligového ročníka nemali dôvod k nespokojnosti, skôr naopak. Zimovali síce až na 8.mieste, ale na jar bojovali o umiestnenie na symbolickom stupni víťazov a nakoniec sa im to podarilo.  Umiestnili sa na treťom mieste, teda za Spartou a Tatranom Prešov.

PRIORITOU KVALITNÁ OBRANA

Samozrejme, v mužstve Prešovčanov neboli také hviezdy tých čias ako v pražských celkoch Sparta a Dukla, či v bratislavských Slovane a Interi. O stabilnej forme Tatranu počas celého súťažného ročníka však svedčí aj to, že po jeseni bol na druhom mieste za Spartou a túto pozíciu si udržal aj v odvetnej časti. Sparta získala titul presvedčivo, až s 9-bodovým náskokom pred Tatranom, ale oba celky mali podľa inkasovaných gólov rovnako dobrú obranu – v 26 zápasoch inkasovali iba po 22 gólov. Teda v priemere 0,85 gólu na jedno stretnutie. Vtedy sa začalo hovoriť o tzv. „prešovskom betóne“. Jeho tvorcom bol tréner Jozef Karel, ktorý zeleno-bielych viedol 12 kôl, potom ho vystriedal Jozef Steiner. K výmene došlo iba preto, lebo J. Karel požiadal o umožnenie trénovať v Južnej Amerike... Prešov absolvoval tento úspešný ročník najčastejšie s týmito hráčmi: Július Holeš /Jozef Bobok/ - Jozef Gavroň, Jozef Bomba, Milan Urban, Štefan Páll, Karol Petroš, Anton Kozman, Ladislav Pavlovič, Jozef Obert, Ľudovít Štefan, Jozef Petruľák, Štefan Kulan, Alexander Rias.

V čase, kedy Lokomotíva VSŽ Košice zo všetkých síl bojovala o postup medzi čs. futbalovú elitu, jeden z jej najslávnejších odchovancov – M. Urban st. – patril medzi opory Prešova. Nikto to však vtedy 23-ročnému obrancovi nevytýkal. Veď už ako 20-ročný patril do širšieho reprezentačného výberu a pokiaľ si chcel udržať akú – takú šancu, že v ňom aspoň zostane, tak musel pôsobiť v I. čs. lige. Po postupe Lokomotívy VSŽ do najvyššej súťaže sa ihneď vrátil domov a nováčika posilnil. Zostal verný svojmu materskému oddielu celé desaťročia ako hráč a rovnako aj v postavení trénera mládeže. Urbana sme prekvapili tým, že sme mu pripomenuli 55. výročie významného úspechu, na ktorom mal aj on nemalý podiel. „Priznám sa, že v takej ďalekej mojej futbalovej histórii sa už dávno nehrabem. Ďakujem však, že ste ma prinútili spomenúť si na tie dva ročníky, ktoré som strávil v Prešove. Stali sme sa korunným princom medzi československou futbalovou elitou, ale to nebola náhoda, alebo iba výsledok vplyvu bohyne šťastia. Veď už v predchádzajúcom ročníku Tatran skončil na tretej priečke. Naše mužstvo netvorili slávne hviezdy, i keď Jozef Bomba mal už za sebou stretnutie za Výber Európy proti Dánsku v roku 1964 a Laco Pavlovič bol jednoducho kanonier na pohľadanie. Okrem toho Julo Holeš už vtedy patril medzi brankársku extratriedu. Žiaľ, mnohí z tohto kolektívu už nie sú medzi nami, ale napríklad Števo Páll žije a má už vyše 86 rokov, ale ani my, ktorí sme ešte tu, sa už asi nestretneme a spolu nepospomíname na ten úspešný ročník“, povedal M. Urban, ktorý počas svojej štvrťstoročnej hráčskej kariéry z nej 23 rokov venoval Lokomotíve a dva Tatranu Prešov.

VYDARENÁ JARNÁ ODVETA

Košickí strojári boli roky známi tým, že po vydarenej jeseni, kedy zimovali na 2. – 4.mieste, na jar štedro darovali body a v konečných tabuľkách prvoligových ročníkov končili niekde v ich strede ako šedý priemer. V ročníku 1964/65 však akosi všetko bolo naopak. Do odvety nastupovali z 8.miesta a nič nenasvedčovalo, že po záverečnom 26.kole sa im ujdú bronzové medaily. Tréner Štefan Jačiansky však od skúsených futbalistov doslova vydolovať spoľahlivé výkony a okrem toho mladí hráči dobre zapadli medzi skúsených harcovníkov. Najčastejšia zostava VSS Košice v ročníku 1964/65: Anton Švajlen – Michal Pavlík, Štefan Tóth, Alexander Felszeghy, Václav Jutka, Ivan Piršč, Juraj Somoši, Anton Smetana, Pavel Ondo, Gejza Czakváry, Tibor Tóth, Pavol Pintér, Július Kánássy, Ján Strausz, Milan Mravec, Ladislav Gacek, Augustín Muller. Zaujímavé bolo, že sám Strausz dal takmer tretinu všetkých gólov mužstva /11 z 35/ a druhým najúspešnejším strelcom bol brankár Švajlen /!/, ten premenil päť pokutových kopov. Žlto-modrí si však dali dva vlastné góly. Z tohto tímu, žiaľ, žijú už len šiesti – Švajlen, Kánássy, Csakváry, Piršč, Mravec a Muller. Jeden z nich – Ďusi Kánássy – napriek svojmu veku /86 rokov/ je v podstate stále aktívny futbalista, veď pravidelne hráva za mužstvo Internacionálov Košíc. Znamená to, že ešte v minulom roku bol v základnej zostave na šiestich turnajoch s medzinárodnou účasťou a okrem toho absolvoval ešte niekoľko tzv. propagačných stretnutí.

TRI ELITNÉ TÍMY!

Lokomotíva Košice mohla celé roky spomínať na svoje účinkovanie v I. čs. futbalovej lige, najmä na rok 1951, kedy ju ešte pod názvom Dynamo ČSD delilo od majstrovského titulu iba horšie celkove skóre. Tri mužstva – NV Bratislava, Sparta Praha a už spomenutí košickí železničiari mali po skončení súťažného ročníka rovnaký počet 33 bodov a tak o poradí rozhodoval pomer vsietených a obdržaných gólov. Ten z tejto trojice malo najhorší Dynamo ČSD a nepomohlo mu ani to, že zo všetkých 14 účastníkov najvyššej súťaže malo na svojom konte najviac víťazstiev – 15 /prvá Bratislava 14 a druhá Sparta iba 13/.

O dva roky neskôr však modro-bieli z I. ligy vypadli a dlho nič nenasvedčovalo, že sa vrátia medzi elitu. V roku 1963 však vzniklo „manželstvo z rozumu“, teda došlo k fúzii dvoch telovýchovných jednôt – Lokomotívy a VSŽ Košice. Vznikol skutočný kolos a ctižiadostivý funkcionári mali pred sebou jasný cieľ – postúpiť do najvyššej futbalovej súťaže. V ročníku 1963/64 Lokomotíva VSŽ v II. lige, skupine D, obsadila iba 8.miesto a nič nenasvedčovalo tomu, že o rok by už mala byť medzi elitou. Kolektív vedený trénerom Karolom Bučkom však od úvodného kola ročníka 1964/65 dával jasne najavo, že má jasný a jednoznačný cieľ – dostať sa medzi 14 najlepších čs. tímov, účastníkov I. ligy. napriek tomu sa mužstvo nevyhlo niekoľkým vážnym zakolísaniam. Tak napríklad ešte v jeseni Lokomotíva VSŽ podľahla v Nových Zámkoch vysoko 1:5! Vtedy sa zdalo, že o postupujúcom sa rozhodne medzi Košičanmi a Žilinčanmi. Nakoniec však o všetkom rozhodli stretnutia s najslabšími mužstvami súťaže. Tesne pred záverom ročníka Lokomotíva VSŽ prehrala na trávniku posledného Púchova 1:2 a vtedy už málokto veril v jej postup. Žilina v Martine s predposledným tímom však iba remizovala 0:0 a tak sa muselo čakať až do konca súťaže. Ešte dve kola pred koncom Žilina presvedčivo vyhrala nad mužstvom z Čermeľa 4:1, ale ešte predtým Košičanom veľmi pomohli Michalovčania, ktorí ju zdolali 3:2.

Konečné poradie na prvých troch miestach:

1.     Lok. VSŽ Košice             26  18  3  5       56:26               39

2.     ZVL Žilina                     26  15  8  3       33:20               38

3.     Nitra                            26  13  6  7       56:34               32

Lokomotíva VSŽ najčastejšie nastupovala s týmito hráčmi Ivan Ripper, Alois Večerka – Ondrej Pončák, Ľudovít Kamarás, Viktor Jarembák, Štefan Lazár, Viktor Duchnovský, Ondrej Ištók, František Šnýr, Štefan Gyurek, Adolf Scherer, František Hájek, Štefan Čaban, Dezider Šerfozo, Mikuláš Kassai, František Sohan, Vladimír Bachratý a Jozef Dubiel.

František Hájek, ktorý v decembri bude mať 85 rokov, na tento historický úspech košického futbalu spomína takto: „Pred odvetnou časťou súťažného ročníka nás posilnil „Dolfi“ Scherer, už vtedy jedna z najväčších osobností slovenského futbalu, držiteľ striebornej medaily z majstrovstiev sveta v Čile v roku 1962. Jednoducho, kanonier na pohľadanie akých nebolo veľa. Po Adamcovi a Lacovi Pavlovičovi so 151 gólmi tretí najúspešnejší slovenský kanonier v celých dejinách československej ligy. Nečudo, že si ho vyhliadol francúzsky Olympigue Nimes. Spomínam to preto, lebo jednou z podmienok jeho prestupu do tohto klubu bola povinnosť Francúzov prísť do Košíc a odohrať priateľské stretnutie s Lokomotívou a ja som sa v ňom oficiálne lúčil s aktívnou činnosťou. Bolo to v októbri 1969... Škoda, že po postupe s aktívnou hráčskou kariérou skončil vynikajúci obranca Kamarás. Dal prednosť akademickej dráhe a dotiahol to až na dekana Hutníckej fakulty vtedajšej VŠT /dnes Technická univerzita/. V takejto kvalitnej súťaži hralo vtedy až päť celkov z východoslovenského regiónu, okrem nás ešte Bardejov, Michalovce, Trebišov a Spišská Nová Ves, čo svedčilo o vysokej úrovni futbalu v našom regióne v rámci celého Slovenska“. Františka Hájeka, ktorý v čase tohto úspechu bol už kapitánom mužstva /funkciu prevzal od Ľ. Kamarása/ mrzí najmä to, že väčšina z týchto jeho spoluhráčov zomrela ďaleko pred priemerným vekom dožitia mužov na Slovensku. Dokonca Čaban, ktorý mal všetky predpoklady dostať sa aj do seniorskej reprezentácie ČSSR, tragicky zahynul už ako 23 ročný... Z celého úspešného mužstva dnes žijú okrem Františka Hájeka ešte Lazár, Bachratý, Kassai a vo Francúzsku Scherer...

PERLIČKA NA ZÁVER

Pred stretnutím v Nitre prišiel do mesta pod Zoborom aj vtedajší ligový rozhodca Štefan Križalkovič z Prešova. Sám, takmer inkognito. Ubytoval sa v tom istom hoteli ako rozhodcovia a hlavného z nich ráno pred zápasom navštívil v izbe. Ponúkol mu vkladnú knižku s 5 000 korunami /vtedy cca tri mesačné platy/ za to, že na trávniku sa postará o nerozhodný výsledok a v prípade víťazstva Nitry dostane ešte 1500 Kčs v hotovosti. Napriek tomu, že išlo o kolegov, oslovený Križalkoviča vyhodil z izby, neskôr celú záležitosť oznámil na vyššie telovýchovné orgány. Nuž, keby to bolo dnes, tak by určite zatelefonoval na políciu a NAKA by odviedla Prešovčana s putami na rukách. Samozrejme, Š. Križalkovič musel potom cestovať do Prahy a vysvetľovať svoje nechutné konanie. Svoje počínanie ospravedlňoval tým, že kolegu chcel iba vyskúšať a v prípade, že by peniaze, resp. vkladnú knižku vzal, tak by to oznámil tam, kde by to bola jeho povinnosť. Vraj preto, lebo keď bol ešte futbalistom počas základnej vojenskej služby tak ho dotyčný rozhodca nespravodlivo potrestal... Nuž, i keď je pán Križalkovič dávno mŕtvy a o mŕtvych iba dobre, povesť čestného a spravodlivého futbalového rozhodcu nikdy nemal. Už ani pred spomenutým incidentom v Nitre. V tomto prípade tiež neskončil zákazom rozhodcovskej činnosti, ale iba pokutou a napomenutím. Zaujímavé je, že zápas skončil spravodlivou deľbou bodov po bezgólovom výsledku 0:0. Nikomu sa nedalo nič vyčítať. Ani rozhodcovi, ani hráčom, ktorí o príchode Križalkoviča do Nitry a jeho ponuke nevedeli. Koho peniaze však niesol a kto mal záujem, aby stretnutie Nitra – Lokomotíva VSŽ Košice skončilo v tom najlepšom prípade nerozhodne, v tom horšom víťazstvom domácich, zostalo doteraz záhadou...