Prešov, Košice, Dohňany, Poprad, Sabinov, Martin, Piešťany, Žilina, Bratislava, Kežmarok, Banská Bystrica, Hurbanova Ves, Ružomberok, Prievidza, Pezinok... Teda všetky kúty Slovenska, z ktorých prišli aktívni cyklisti k prešovskému cyklistickému oválu, ktorá sa stala akousi svätyňou tohto športu pre všetkých, ktorí si zamilovali pohyb na dvojkolesových tátošoch. A všetci chceli svojou účasťou vyjadriť jedinú myšlienku – prišli sme podporiť tento cyklistický velodróm, ktorý je dnes jediným na Slovensku. Prišli sme podporiť jeho oživenie, zachovanie a záchranu pre budúcnosť slovenskej cyklistiky! Nesmie ho stihnúť podobný osud, ako cyklistický ovál v Bratislave!

Všetkým športovcom, pre ktorých je cyklistika dôverne známym športom, sú v problematike zorientovaní. V zákulisí bezohľadnej likvidácie bratislavského cyklistického oválu, aj o pozadí hroziaceho podobného osudu jeho prešovského „rodného brata“. A práve preto obetovali víkend 20. tohtoročného týždňa, aby prišli  vyjadriť svoju vôľu po zachovaní dnes jediného cyklistického velodrómu v našej republike. Druhé kolo Merida Road Cupu 2015 bolo pre tento kolektívny myšlienkový výstup ideálnou príležitosťou. K nemu zároveň pribudlo aj verejné Kritérium o Pohár primátorky mesta Prešov A. Turčanovej. Paradoxne, aj keď to boli preteky, začínajúce pri bráne cyklistického oválu, boli vlastne okolo oválu. Trať v uliciach Prešova mala dĺžku 3200 metrov s nulovým prevýšením a počet odjazdených kôl bol závislý od vekovej kategórie Masters cyklistov. Spolu 6 štartov znamenalo šesť „balíkov“ vekových  kategórií, s Hobby nad 50 rokov na začiatku. Pretekom, výborným usporiadateľom z OZ ŠK Velodróm Prešov a skvelým mužom a dámam na bicykloch prialo nádherné počasie, takže záverečné vyhodnotenie Merida Road Cupu a odovzdávanie  cien bolo super bodkou za vydareným cyklistickým sviatkom celoslovenských rozmerov. Namiesto vymenúvania víťazov jednotlivých kategórií však dávame priestor jednému z najagilnejších a najzasvätenejších organizátorov, predsedovi OZ ŠK Velodróm Prešov Ing. Jurajovi Kollárovi. Je to potrebné najmä pre upresnenie niektorých udalostí a faktov, ktoré sa zbehli okolo prekrásneho cyklistického stánku, ktorý už dva roky driemal za zamknutými bránami aj napriek tomu, že mnoho ľudí od cyklistiky usilovali o jeho využitie...

                                                                        X X X

► Každý problém je potrebné osvetliť od začiatku a v tomto prípade by bolo vhodné, aby sme náš začiatok posunuli až do čias, kedy vznikla myšlienka na vybudovanie betónového oválu pre dráhovú cyklistiku práve v Prešove. Takže, ako, kedy a kde? A najmä, prečo?

To sa musíme vrátiť až do začiatku 80-tych rokov 20. storočia. Vtedy bol najväčším cyklistickým oddielom na Slovensku TJ Lokomotíva Prešov. Vyrástlo v nej 16 majstrov Československa... Ja som bol v tom čase členom Slovenského zväzu cyklistiky a pri jednom rokovaní celoštátnej federácie ma oslovil jej predseda Vladimír Holeček s nápadom, aby som porozmýšľal nad tým, či by si najlepší slovenský cyklistický oddiel nezaslúžil mať svoj nový velodróm pre dráhovú cyklistiku. Bol by to federálny projekt v prospech posilnenia zázemia československej cyklistiky. Svoj nápad zdôvodnil veľmi stručne: „- Viem, že v Prešove je dostatok schopných ľudí, aby tento projekt bol úspešný.“  Holeček sa o čosi neskôr stal viceprezidentom svetovej cyklistickej federácie, ale to už výstavba nášho cyklistického štadióna bola rozbehnutá a financovanie zabezpečené.

► Našli ste v Prešove dostatočnú podporu pre Holečkov nápad?

Prerokovali sme ho na vedení mesta, všetci boli za, veď najväčší problém, financovanie stavby, vlastne nebol žiadnym problémom. Takže investorom sa stalo mesto, financovanie zabezpečoval ČSTV Praha. Vybrali sme pozemok vedľa Zimného štadióna a Mestskej haly, výstavbou oválu mal pribudnúť tretí komponent do športového areálu mesta, ďalším mal byť plavecký areál, čim by bol všešportový komplex mesta ukončený. Projekty na cyklistický štadión operatívne pripravil Športprojekt Brno a začali sme stavať vo vtedy úspešne využívanej forme „akcie Z“.

► V podstate ide o obrovský športový stánok, bol to poriadny záber pre mesto? Čím táto stavba začala?

Podstatné bolo, že mesto bolo v realizácii projektu jednotné, pomáhal, kto mohol. Určite to nebola maličkosť, veď na samotný ovál bolo potrebné naviezť 70 tisíc kubíkov stavebného odpadu a zeminy. A potom začali precízne betonárske práce. S tým nám pomohli Cestné stavby, ktoré mali jedinú podmienku – že im vybavíme cement z Turne nad Bodvou, ktorý bol známy svojimi kvalitnými parametrami. Vybavili sme! V podstate to bola od betonárov vysoko odborná požiadavka, na to sme prišli po rokoch. Keď nás bratislavskí cyklisti pochválili, že aj po rokoch je kvalita dráhy lepšia, ako bola na bratislavskom velodróme hneď po jeho otvorení.

► Vy ste vlastne pri celej stavbe boli od samotného začiatku, ako dlho to všetko trvalo?

Sedem rokov, ale v júni 1989 sme ho otvárali, pásku strihali pán Holeček so slovenskou cyklistickou legendou Antonom Tkáčom. Tešili sme sa na veľké medzinárodné akcie, ale tie ostali v zabudnutí konca roka 1989 a nasledujúceho obdobia. V roku 1993 tu mali byť juniorské majstrovstvá sveta, ale v tichosti z nich zišlo. Spôsobil to aj rozpad Československa... Takže začiatok 90-tych rokov znamenal pre velodróm aj začiatok úpadku slávy, ktorú ani nemal kedy nadobudnúť. Predčasný koniec veľkých reprezentačných očakávaní...

                                                                         X X X

Prešovský velodróm sa postupom času stával akousi zabudnutou veličinou. V nových spoločenských podmienkach, kedy pre väčšinu Východniarov sa stalo úlohou dňa prežitie a boj o holú existenciu, šport, kultúra a ostatné súčasti spoločenskej nadstavby akosi strácali na dôležitosti. Vrátane velodromu. Prešovská cyklistika síce zažila „Pavelovské zlaté obdobie“, ale aj to jedného dňa skončilo. Takže v rozhovore s Ing. Jurajom Kollárom sa posúvame do súčasnosti. Aký je terajší aktuálny stav existencie velodrómu, keď sa preteky celoslovenského významu konajú pred jeho zavretými bránami?

► Myslím, že je zbytočné zaoberať sa detailmi súčasného stavu, pamätám si vydarené podujatie Prešovský kilometer 2013, priamo na tomto ovále, kedy si prišli na svoje všetky vekové kategórie priaznivcov cyklistiky a dokonca aj ľudia so zdravotnými hendikepmi. Potom bolo zrazu ticho, dnes sa cyklistická akcia celoslovenského významu odohráva za plotom areálu. Ako k tomu došlo?

Toto obdobie by sme mohli začať Silvestrom 2012, kedy bolo vedenie TJ Lokomotíva Prešov vyzvané vedením prešovskej radnice, aby k tomuto dňu odovzdalo všetky kľúče od areálu velodromu. Vrátane kľúčov od hygienicko-administratívnej budovy štadióna, v ktorej bola kompletne zariadená zasadačka, vybavené izby pre športovcov, na prízemí hygienické zariadenia a šatne. Bez tohto kľúčového objektu bola v podstate prevádzka štadióna úplne obmedzená. Nastal poplach, v meste sa z dobre informovaných kruhov dostala vonku správa, že velodróm očakáva podobný osud ako ten bratislavský. Poviem to priamo, má sa stať obeťou záujmov developerskej skupiny.

► Ste presvedčený aj dnes, že pôvodný športový projekt snov mohol skončiť takýmto spôsobom? Nakoniec, na Slovensku je všetko možné...

Priznám sa úprimne, že som o tom presvedčený. Pre mňa a niekoľkých ďalších ľudí to znamenalo odložiť dôchodkovú pohodu bokom a začať bojovať. Vôbec som týmto stavom nebol nadšený.

► Akým spôsobom sa dá vôbec bojovať proti takejto presile, najmä na právne labilnom Slovensku?

Môj prvý krok bol ten, že som musel prijať funkciu predsedu vznikajúceho občianskeho združenia, vysúkať si rukávy pustiť sa do práce. Hneď začiatkom roka 2013 sme zaregistrovali občianske združenie ŠK Velodrom Prešov na ministerstve vnútra a pustili sme sa do vyjednávania na radnici, ale aj na Slovenskom zväze cyklistiky a ďalších orgánoch. Myslím, že rozruch, ktorý sme spôsobili a veľká podpora nášmu snaženiu v prvých mesiacoch roka celú tú prvú etapu príprav „odpísania“ velodrómu z mapy cyklistického sveta značne zabrzdili a skomplikovali. Veľkú podporu v našom snažení sme dostali od vtedy úradujúceho primátora Pavla Hagyariho, aj od vtedajšieho viceprimátora, známeho prešovského hokejistu René Puchera. Ten nám sľúbil, že kým bude na radnici, nikto velodrómu neublíži. Aj preto sme už v lete zorganizovali spomenutý Prešovský kilometer. Bolo to síce bez možnosti využitia sociálneho zázemia, takže ako deti, tak aj dospelí sa museli prezliekať na tráve bez možnosti aspoň umytia, ale nikomu to veľmi neprekážalo. Sme tu predsa kvôli cyklistike, takže niečo aj vydržíme – boli postoje účastníkov. Vidieť, ako si všetci ten ovál užívali, bola pre nás, organizátorov, veľká odmena.

► A po dvoch rokoch rovnaký problém – nepretekalo sa na dráhe ale v uliciach mesta za plotom štadióna, sprchy a WC nedostupné...

Napriek tomu som optimista, verím, že sa veci zmenia k lepšiemu. Svoju podporu nám vyjadril aj taký fenomén slovenskej cyklistiky, akým je Kamil Haťapka, cítime, že podporu pre svoj zámer získavame aj vo vedení prešovskej radnice. Máte pravdu v tom, že prakticky dva roky trvá stav, pri ktorom nemôžeme používať objekt základne štadióna, pretože v ňom nie je dostupná voda a elektrina. A všetko zariadenie v ňom je vybrakované. Na nové zatiaľ peňazí niet. Viete, pred časom vznikla paradoxná situácia. Záujem o tréning na velodróme vrátane pobytu prejavil kuvajtský cyklistický zväz, ale žiaľ, v situácii, v akej sa štadión a jeho zariadenie nachádzalo, neumožnilo vyjsť Kuvajťanom v ústrety. Nevadí, znela ich odpoveď, pôjdeme do Kórey...

► To je dosť silná káva, ale keďže velodróm je majetkom mesta, v čom spočíva problém riadneho nájmu ľuďom, ktorí sú cyklistike oddaní a majú záujem, aby velodróm slúžil verejnosti?

V tom, v čom je problém celej tejto spoločnosti – v peniazoch. My na nájomné nemáme, ale k tomu je potrebné prirátať aj náklady na energie, veď otočením kohútika teplej vody začnú odtekať aj peniaze. O tom, že by sme prípadne zariadili dnes prázdne izby, zasadačku a vylepšili sociálne a hygienické zariadenia, nemôžeme ani snívať. My vidíme východisko v tom, aby nájomcom velodrómu sa stal Slovenský cyklistický zväz, veď tento areál by sa mohol využívať ako národné tréningové centrum. Máme informácie o tom, že pani primátorka Turčanová pozvala zástupcov zväzu na rokovanie do Prešova, aby sa možná dohoda začala odvíjať priamo tu, na tvári miesta. Veríme, že toto stretnutie sa v najbližšej dobe uskutoční a záverečné rozhodnutie bude v prospech tohto riešenia.

► A potom?

Potom by sme začali pripravovať septembrový Prešovský kilometer 2015 nielen za účasti Prešovčanov od detí po seniorov a hendikepovaných športovcov, ale aj za účasti družstiev družobných miest Prešova.   A mohli by sme splniť aj záverečné, rozlúčkové želanie účastníkov nedávneho Merida Cupu: - Na budúci rok už preteky na velodrome, nie okolo velodromu!

Pripravil: M. Országh