NAŠI HOKEJISTI UŽ VTEDY DOKÁZALI, ŽE PATRIA MEDZI SVETOVÚ ELITU

Kvôli pandémii koronavírusu sú netradične dva roky za sebou olympijské. V minulom roku sa uskutočnili letné olympijské hry v Tokiu, ktoré sa však mali uskutočniť o rok skôr, a už vo februári sa dejiskom zimnej olympiády stane hlavné mesto Číny s okolím /4. – 20. 2. 2022/.

V čase písania tohto príspevku istú účasť na ZOH 2022 v Pekingu mali iba hokejisti a lyžiarka v alpských disciplínach Petra Vlhová, pričom fanúšikovia „bielych olympiád“ v oboch odvetviach jednoznačne očakávajú medaily. „Oprášme“ si najprv udalosti spred 28 rokov, kedy mladá Slovenská republika ešte v tzv. plienkovom veku vyslala svoju prvú olympijskú výpravu do krajiny, ktorá je jedným zo symbolov úspešnosti v zimných športoch – Nórska. V dejisku Hier – v meste Lillehammer na ich slávnostnom otvorení pochodovalo pod vlajkou Slovenskej republiky 42 športovcov, z toho 8 žien. Len pre porovnanie – nebola to najskromnejšia výprava na ZOH – o štyri roky neskôr v Nagane sme mali iba 39 olympionikov a zatiaľ najviac sme ich mali v roku 2010 v kanadskom Vancouveri – až 72.

V Lillehammeri súťažilo 1738 olympionikov /1221 mužov a 517 žien/ zo 67 krajín, ale celkový počet účastníkov bol oveľa vyšší. Veď aj naša výprava mala spolu až 69 členov, dohromady jednotlivé zúčastnené krajiny mali 1104 oficiálnych funkcionárov a členov doprovodu, ďalších 702 ľudí rôzneho povolania a poslania bývali mimo olympijskej dediny. Olympiáda, ktorá sa uskutočnila v dňoch 12. – 27. februára bola zároveň prvá v striedajúcom sa cykle letných a zimných Hier. Teda dovtedy sa v jednom roku uskutočňovali obe, ale tu došlo k podstatnej zmene. Medzi zimnými olympiádami v Alberville 1992 a Lillehammeri 1994 bol iba dvojročný rozdiel a nie štvorročný ako to bolo vždy dovtedy aj neskôr.

Polovicu našich olympionikov tvorili hokejisti. Zaujímavé však bolo, že o svoju účasť na ZOH 1994 museli tvrdo bojovať nielen na ľade, ale predovšetkým na diplomatickom poli. Rozdelenie Česko-Slovenska sa prenieslo, samozrejme, aj do športu, pričom v prípade hokeja pre nás veľmi nespravodlivo. Slovenský hokej sa momentálne z pohľadu kvality ocitol administratívnym zásahom až na úrovni suterénu. Našťastie, slovenskí predstavitelia hokeja už mali na medzinárodnej scéne patričnú autoritu a tak sa im podarilo presadiť účasť našich hokejistov na olympijskej kvalifikácii na základe tzv. divokej karty. Účasť na turnaji v Lillehammeri malo istú desať najlepších celkov zo svetového šampionátu 1993 v SRN plus domáce Nórsko, o jedno voľné miesto muselo zápoliť päť krajín v anglickom Sheffielde: dva najlepšie tímy z MS skupiny B, víťaz šampionátu C-skupiny, najkvalitnejšia reprezentácia z Ázijského kontinentu – teda Poľsko, Lotyšsko, V. Británia, Japonsko – a za zeleným stolom nominovaná Slovenská republika. Hokejisti spod Tatier práve na anglickej pôde dokázali, že patria medzi svetovú elitu. V celej kvalifikácii stratili iba bod po remíze s Poľskom 4:4, nad ostatnými súpermi presvedčivo zvíťazili, zhodou okolností všetkým dali po 7 gólov a o ich dominancii svedčí aj celkové skóre 25:8.

NEŠETRILI SLOVAMI CHVÁLY

Ako to už v športe chodí, pričom olympijské hry nie sú v tomto žiadna  výnimka, niektorí súťažiaci milo prekvapia, iní nesplnia očakávania. Tak to bolo aj v Lillehammeri. I keď naši mali v niektorých prípadoch blízko k medaile, nakoniec im chýbalo to povestné športové šťastie, ale v niektorých disciplínach sa Slovákom ušli iba miesta v druhej polovici výsledkovej listiny.

Začnime tými lepšími výsledkami. Najväčšiu radosť nám urobili hokejisti, ktorí sa na OH dostali doslova v hodine dvanástej. Už vo svojom premiérovom stretnutí nečakane remizovali so Švédskom 4:4 /2:1, 0:2, 2:1/, deľbou bodov skončil aj ďalší súboj s USA /1:1, 1:0, 1:2/. Koľkokrát predtým aj potom by sme s Američanmi brali remízu, ale táto nás mohla veľmi mrzieť. Nečudo, že niektorí prítomní slovenskí novinári použili takmer rovnaký titulok – Prehrali sme vyhraný zápas! Nuž, veľa našich vylúčení i nepriazeň hlavného rozhodcu tiež zohrali negatívnu úlohu... I keď v hokeji dvojgólový náskok veľa nehovorí, ale my sme už viedli 3:1.

To, že tieto výsledky so Švédskom a USA neboli náhodné, potvrdilo aj ďalšie stretnutie s Kanadou. Slovensko ju zdolalo 3:1 /1:1, 1:0, 1:0/ i keď už v 6. sek. prehrávalo 0:1.  Výhry nad Talianskom 10:4 a Francúzskom 6:2, boli iba tzv. povinné jazdy a potom nás už čakalo štvrťfinále s Ruskom. V normálnom hracom čase zápas skončil nerozhodne 2:2 /2:1, 0:1, 0:0/, ale v predlžení 81 sek. pred koncom sme dostali nešťastný gól. Šanca získať medailu sa tak nenávratne  rozplynula. Čakali nás tak stretnutia o 5. – 8. miesto. Najprv sme vyhrali nad Nemeckom v predlžení 6:5 /0:3, 3:0, 2:2 – 1:0/, potom prišla doslova ľadová sprcha s Českom v podobe vysokej prehry 1:7 /1:4, 0:1, 0:2/ a zdá sa, že vtedy sa zrodil náš tzv. český hokejový komplex. Našťastie, aj ten je už minulosťou. Keď sa aj s odstupom dlhých rokov pozrieme na konečnú tabuľku hokejového turnaja, ktorý vyhralo Švédsko pred Kanadou, Fínskom, Ruskom, Českou republikou a Slovenskom, tak môžeme byť na 6. miesto právom hrdí. So zlatými Švédmi sme neprehrali, strieborných Kanaďanov zdolali, za nami dokonca skončili USA i Nemecko...

Iróniou však bolo, že slovenskú hokejovú reprezentáciu po návrate z Lillehammeru čakali v Poprade a Spišskej Novej Vsi majstrovstvá sveta C-skupiny, teda jej súpermi mali byť mužstvá, ktoré v hokeji hrali podradnú úlohu a medzi nich zaradili aj našu krajinu, napriek tradícii a úrovni tohto najrýchlejšieho kolektívneho športu na Slovensku.

Žiaľ, iba nespravodlivý systém olympijského turnaja spôsobil, že po jednom, jedinom zaváhaní mužstvo SR stratilo možnosť bojovať o niektorú z medailí. Hru zverencov trénera Júliusa Šuplera obdivovali diváci nielen v dejisku Hier, ale vďaka televíznym prenosom na celom svete. Potvrdzovali to aj ohlasy, ktoré prichádzali zo všetkých svetových strán a pozostávali predovšetkým zo slov uznania a vďaky za výkony našich hokejistov. O ich kvalite svedčili aj prvenstvá Žigmunda Pálffyho v rebríčku najproduktívnejších hráčov olympijského turnaja a ďalšie patrilo Miroslavovi Šatanovi v tabuľke najúspešnejších strelcov!

Áno, slovenskí hokejoví olympionici síce nezískali žiadnu medailu, „iba“ jeden bod za 6. miesto, niektorí z nich sa neskôr stali dokonca majstrami sveta, ale v každom prípade si zaslúžia spomenúť ich všetkých, ktorí na XVII. ZOH 1994 tak vzorne reprezentovali mladú samostatnú Slovenskú republiku: Eduard Hartmann, Jaromír Dragan, Miroslav Michalek /brankári/, Miroslav Marcinko, Stanislav Medřik, Jerguš Bača, Vlastimil Búřil, Ľubomír Sekeráš, Róbert Švehla, Ján Varholík, Marián Smerčiak /obrancovia/, Jozef Dano, Oto Haščák, Branislav Janoš, Róbert Petrovický, Žigmund Pálffy, Roman Konštek, Ľubomír Kolník, Vlastimil Plavucha, Dušan Pohorelec, René Pucher, Miroslav Šatan a Peter Šťastný.

Bod do celkového hodnotenia zúčastnených krajín získala aj biatlonistka Martina Jašicová, ktorá v disciplíne na 15 km obsadila spomedzi 68 súperiek veľmi hodnotné 6. miesto. Ďalšia Slovenska Soňa Mihoková bola štyridsiata. Jašicovú od medaily odstavil jeden nepresný výstrel... Na polovičnej, teda 7,5 km dlhej trati si dievčatá poradie vymenili. Pri rovnakom počte štartujúcich, teda 69, S. Mihoková obsadila 12. a Jašicová 15. miesto. Veľká škoda, že z dievčat si nevzali príklad naši biatlonisti. Ich najlepším výsledkom bola 50. pozícia v cieli spomedzi 70 štartujúcich...  

Práve hokejisti a Jašicová sa zaslúžili o dva olympijské body, ktoré nás zaradili medzi 28 krajín, ktoré mali aspoň jedno umiestnenie do 6. miesta. Pre zaujímavosť – rovnaký počet bodov získalo aj Poľsko, viac až päť bodov nazbierali také krajiny ako Estónsko, Luxembursko a Austrália.

Za zmienku však stoja aj mnohé výkony slovenských olympionikov, ktorí sa síce vo svojich disciplínach neumiestnili na bodovacích pozíciách, ale v každom prípade nesklamali a vysoko ich ocenili aj ich zahraniční súperi. Medzi takých patrila aj Betka Havrančíková, ktorá v behu na lyžiach voľnou technikou na 15 km spomedzi 54 štartujúcich v cieli skončila ôsma. V disciplíne beh na 5 km klasickou technikou naša Ľubomíra Balážová mala až 61 súperiek, dobehla na hodnotnom 21. mieste. Vedenie výpravy vysoko ocenilo aj výkon najmladšieho olympionika Slovenska – vtedy iba 18-ročného Ivana Bátoryho. V neobyčajne silnej konkurencii v behu na 15 km voľnou technikou pri 74 bežcoch skončil na 34. mieste, na 10 km štartovalo až 88 olympionikov, do cieľa dobehol 43., teda v oboch prípadoch v prvej polovici pretekárov.

Nesklamala ani lyžiarka – zjazdárka Lucia Medzihradská, ktorej sa darilo najmä v kombinácii. Spomedzi 41 pretekárok skončila na 13. mieste, v super G obsadila 33. priečku, teda presne v polovici štartujúcich. Za zmienku staja ešte výkony skokana Martina Švagerku /25. na K-90, 28. na K-120/, snahu nemožno uprieť ani združenárom, predovšetkým Michalovi Glackovi /26. miesto z 53 štartujúcich/, Jozef Bachleda napriek zraneniu ramena dokázal absolvovať celú súťaž, teda skoky z mostíka K-90 i beh na 15 km. Viac sa očakávalo od skúsenej sankárky Márie Jasenčákovej, ktorá zápolila už na štvrtej zimnej olympiáde /15. z 25 sánkarok / i od Jozefa Škvareka /19. z 33 pretekárov/. V rámci ich možností na prípravu – na Slovensku nemali ani jednu vyhovujúcu sánkárskú dráhu, im nemožno nič vyčítať.

Slovensko na ZOH 1994 nemalo zastúpenie v krasokorčuľovaní, boboch, zjazdovom lyžovaní mužov, rýchlokorčuľovaní a akrobatickom lyžovaní.

VIAC NEŽ MILIÓNY...

Na adresu našich športovcov v Lillehammeri, predovšetkým hokejistov, prichádzali telegramy i fonogramy zo všetkých kútov sveta. Niektoré ich výkony sledovali osobne aj prezident SR Michal Kováč s manželkou i predseda NR SR Ivan Gašparovič, ako i niektorí ministri. Na ZOH 1994 bola samozrejmosťou účasť prvého predsedu SOV  a zároveň člena MOV Vladimíra Černušáka. I keď v tejto funkcii pôsobil už počas existencie ČSSR a ČSFR, členom MOV za Slovensko sa stal na jeho 101. zasadnutí 23. septembra 1993 v Monte Carle. Prečo je tento dátum taký dôležitý? Lebo v ten deň bol Slovenský olympijský výbor definitívne prijatý za člena svetového olympijského hnutia /provizórne SOV za člena MOV prijali 16. marca 1993 v Atlante/.

I keď od vzniku samostatnej SR uplynul iba rok, mestá Poprad a Liptovský Mikuláš už prejavili vážny záujem o usporiadanie ZOH 2OO2 vo Vysokých a Nízkych Tatrách, oficiálne kandidovali pod názvom Poprad – Tatry a ich zástupcovia v Nórsku urobili nemalý kus práce na propagáciu Slovenska. Pritom nemali ľahkú úlohu, veď medzi ich rivalmi boli také mestá ako Quebeck, Salt Lake City, Sion či Östersund... Dohromady ich bolo desať!  V Lillehammeri sa ešte nerozhodovalo o určení dejiska ZOH 2002, ale niektoré z týchto lokalít mali pred našími už náskok vo vybudovaní športovísk aj infraštruktúry. /Za dejisko ZOH 2002 nakoniec členovia MOV zvolili americký Salt Lake City./  

Samozrejme, svoje povinnosti a úlohy si vzorne plnili aj tréneri, servismani, maséri a v neposlednom rade aj dvaja lekári, zhodou okolností obaja z Košíc. Boli to MUDr. Juraj Skladaný, vedúci lekár, ktorý mal na starosti všetkých okrem hokejistov. O tých sa už tradične staral MUDr. Miloslav Klíma. Obaja sa už dovtedy medzi športovcami „pohybovali“ desiatky rokov. Táto dvojica košických športových lekárov dostala dôveru aj v nominácii na ZOH 1998 v Nagane, čo svedčí o tom, že svoju úlohu dokonale zvládla. Doktor M. Klíma má dodnes v pamäti celý svoj pobyt v Lillehammeri a rád rozpráva najmä o náhodnom stretnutí v olympijskej jedálni s monackým kniežaťom Albertom II. Pretože Košičan dokonale ovláda francúzštinu ich vzájomnej konverzácii nič neprekážalo. Doktor Klíma túto urodzenú osobnosť uznáva z viacerých pohľadov: Albert II je aktívny bojovník za ochranu životného prostredia, ako športovec sa zúčastnil až na piatich zimných olympiádach, súťažil v jazde na boboch, pričom v Nórsku už bol na svojich druhých Hrách. Okrem toho zápolil na Rallye Paríž-Dakar a ako prvá hlava krajiny v histórii bol aj na Severnom póle. „Ja som bol v Lillehammeri spokojný so všetkým, i keď som nemal s čím porovnávať toto dejisko ZOH, pretože to bola moja prvá olympiáda. Profesor Vladimír Černušák však ako člen MOV dovtedy absolvoval pobyty na desiatkach takýchto najväčších športových sviatkoch a hovoril mi, že lepšie pripravenú olympiádu ešte nezažil. Pre nás určitým sklamaním však bolo správanie sa legendárneho ruského trénera Vjačeslava Tichonova. Ani ten sa nedokázal zmieriť s tým, že malé Slovensko, zaradené do hokejového podpalubia, teda do tretej kategórie, hrá s hokejovou veľmocou Ruskom, i keď pod názvom Spoločenstvo nezávislých štátov vyrovnanú partiu a tak pri odchode našich reprezentantov z ľadu na prestávku medzi tretinami im začal vulgárne nadávať“, spomína známy traumatológ, ktorý – len pre zaujímavosť – ako oddielový lekár hokejistov VSŽ Košice zažil na striedačke až 36 trénerov železiarov!

Historickú účasť Slovenskej republiky na olympijských hrách krátko a výstižne charakterizoval vedúci výpravy A. Ihring týmito slovami: „V Lillehammeri sme síce nezískali žiadnu medailu, ale naši nesklamali. Svojím vystupovaním urobili pre meno našej vlasti viac ako desiatky projektov, ktoré predkladajú odborníci za milióny korún pre zviditeľnenie Slovenska“.

ZANECHALI TEN NAJLEPŠÍ DOJEM

Mnohí z tých, ktorí pôsobili na XVII. ZOH 1994 už nežijú, vrátane vtedajšieho prezidenta MOV Juana A. Samarancha či člena MOV a prvého predsedu Slovenského olympijského výboru Vladimíra Černušáka. Našťastie, stále sú medzi nami všetci slovenskí olympionici, ktorí po prvýkrát dostali príležitosť zápoliť na takomto podujatí so slovenským štátnym znakom na prsiach. Nuž, čo sa týka tej prvej našej medaily z bielych Hier, na tú sme si museli počkať až do roku 2006, kedy ju v talianskom Turíne vyjazdil snoubordista Radoslav Židek. Bola zo striebra. To je však už iná kapitola dejín slovenského športu.

Foto: archív SOŠV