(úryvok)

Videl som však aj onakvejšie veci,

kam som sa len pohol, kam som utekal,

a nielen ja, zdá sa mi, že všetci

stretávali všade iba – človeka.

Netuším, ako ani čím to bolo,

iba zopár rokov po vojne,

akoby nikto netúžil mať sólo,

osamote áno, no sám - nikdy nie!

Videl som ženu na chodníkoch úzkych,

na príkrej, lež slnečnej stráni,

videl som ju večer, vo dne, na svitaní

do torby trhať sverbovusky.

Krv striekala jej z prstov, z preštopkaných dlaní

a z vetchej čiernej blúzky

stekala do pramienkov.

Videl som jej život a časom i jej rov

a podnes vo mne na tie okamihy spomína.

Čierna ako uhoľ.

Čarna Marina.

Zbierala, hoc aj mráz už tuhol

a menil sa na kosť.

Na Štedrý večer bola prvý hosť,

čo roznášal vinše po dedine,

jeden z nich sa vo mne podnes vinie

ako špirála, ktorá dohára

v koži vrchára:

A ja vam vinčujem na tu Svatu viliju

śčesce, zdrave, hojne boske požehnaňe,

žebi vas tak Panbuh požehnal,

jak z ňeba rosa ľeci.

Spoločne a všetci

na ňu vyčkávali:

starí, mladí, veľkí, ba i celkom malí.

Nik sa neodvážil čo len hnúť sa z domu,

kým k nim nezaklope Čarna Marina,

kým nepošepne vinš aj bútľavému stromu,

a predovšetkým tomu,

koho život očividne omínal.

A dom bol opäť čistý, svieži, bez hriechu,

v zúrivých iskrách komína

diabli mizli k svojmu lotrovskému pelechu.

Práve tak si na to spomínam.

(Úryvok je z rovnomennej poémy uverejnenej v najnovšej básnickej zbierke Michala Záletu Sen a soľ, ktorá vyšla vo vydavateľstve IRIS koncom minulého roka.)