MEDZI ELITOU IM CHÝBAJÚ KOŠICE A PREŠOV

Únia futbalových trénerov Slovenska /UFTS/ je naozaj zaujímavé občianske združenie. Sídli v Trenčíne a podľa stanov jeho členmi sú nielen naši najznámejší a najúspešnejší odborníci na najrozšírenejší šport na celej planéte, ale aj takí, ktorí nemajú žiadnu trénerskú kvalifikáciu a futbal jednoducho milujú. Opatrenia v súvislosti s koronavírusom poriadne pribrzdili aj všetky plány a aktivity UFTS v tomto roku, ale jedno podujatie sa predsa len uskutočnilo. Bolo to nedávne stretnutie a ocenenie niekoľkých svojich členov pamätnou plaketou pri príležitosti ich životného jubilea. Prišli ich im odovzdať viceprezident Slovenského futbalového zväzu /SFZ/  Ladislav Gádoši, prezident Únie ligových klubov /ULK/ Ivan Kozák, riaditeľ SFZ Štefan Tarkovič a ďalší poprední funkcionári nášho futbalového hnutia. Medzi ocenenými bol však iba jeden z celého východoslovenského regiónu – Roman Martončík z Košíc, ktorý nedávno oslávil svoje 65. narodeniny. Tento tréner s najvyššou kvalifikáciou – PRO licenciou má za sebou desiatky rokov práce v rôznych kluboch v celom našom regióne a potom v Nemecku.  

Na tomto stretnutí sa, samozrejme, najviac hovorilo o futbale. Aj o tom košickom a prešovskom, ktorý sa ale v súčasnosti nemá čím pýšiť. Niektorí z hostí i ocenených jubilantov majú však k nemu veľmi blízky vzťah, čo potvrdzujú významné hráčske i trénerské etapy v ich bohatých športových kariérach. KAROL PECZE. Tento košický rodák na trénerských lavičkách odsedel presne 30 rokov. V Žiline, Slovane a Interi Bratislava, D. Strede, Košiciach, Trnave, ale aj v Poľsku, Maďarsku, Grécku a Turecku. Za svoje najväčšie úspechy považuje postup s D. Stredou do I. čs. ligy v roku 1984 a o tri roky neskôr získanie s ňou Čs. pohára.

„Patrím do generácie trénerov ktorí už veľa pamätajú. Košice boli vždy blízke môjmu srdcu a to nielen preto, že som sa v nich narodil, veď mladosť i prvé futbalové kroky na trávniku sú u mňa spojené s Moldavou nad Bodvou. Práve preto pozorne sledujem situáciu v košickom futbale a môžem už iba spomínať na časy, kedy toto mesto malo dvojnásobné zastúpenie medzi československou elitou a rivalita medzi strojármi a železničiarmi priaznivo vplývala na výchovu nových generácií futbalistov. Potom však nastali zmeny v celej spoločnosti a tie výrazne ovplyvnili dianie v celom športe a teda, samozrejme, aj vo futbale. Našťastie, v tých časoch sa v Košiciach našiel človek, ktorý mal výrazný podiel na tom, že sa mesto dostalo na futbalovú mapu Európy. Bol to Alexander Rezeš. Viem dobre o čom hovorím, veď do 1. FC som prišiel v roku 1997 práve z Trnavy, ktorá mu v tých časoch bola najväčším konkurentom v boji o majstrovský titul. I keď som po roku musel predčasne odísť nie z vlastnej iniciatívy, spolu s Jánom Kozákom sme urobili pevné základy mužstva, ktoré potom dokázalo položiť na kolená aj ruského majstra, veľkoklub Spartak Moskva. Rád spomínam aj na spoluprácu s Jozefom Móderom, Stanislavom Semanom, Jarom Pollákom... Pôsobenie v Košiciach považujem za významnú etapu, ktorá obohatila nielen môj športový život. Potom však prišlo obdobie stagnácie, do popredia sa dostal hokej, podpora zo strany Rezešovcov skončila a nakoniec existenciu slávneho 1. FC Košice musel zachraňovať dedinský klub z Ličartoviec,“ načrel do minulosti tento 74-ročný odborník. A čo ďalej s košickým, resp. východoslovenským futbalom? Z elity sa vytratil už aj Prešov a tak symbolickú káru vrcholového futbalu v celom regióne ťahajú už len Michalovce a ja sa s úctou pozerám na ich funkcionárov. Aj v týchto ťažkých ekonomických a spoločenských podmienkach dokážu zabezpečiť normálny život v klube, teda aj to, že hráči pravidelne mesačne dostávajú svoje platy. Futbal v takých mestách ako Prešov a Košice je už dokonca na chvoste športového záujmu a trpí na to celý región – hlavne jeho regulárne a pravidelné súťaže i mládežnícky futbal. V Košiciach musia ísť svojou vlastnou cestou, veď tá, ktorá viedla cez Ličartovce bola iba dočasná a nakoniec skončila veľmi neslávne. Veď keď sa už blížil smutný koniec MŠK, nástupcu 1. FC, tak sa ozvalo niekoľko solventných záujemcov s ponukou pomôcť, ale na veľké a nemilé prekvapenie tí, ktorí spôsobili potápanie sa mestského klubu o podávanú záchrannú ruku nemali záujem,“ skonštatoval tento rodený Košičan, ktorý síce už polstoročie trvalo žije na predmestí Bratislavy, ale osud košického futbalu mu nikdy nebude ľahostajný.

NAJKRAJŠIE ROKY? PREDSA V KOŠICIACH!

Pred tromi mesiacmi oslávil svoju päťdesiatku. V súčasnosti prezident Únie ligových klubov /ÚLK/ má za sebou úspešnú hráčsku kariéru. Ivan Kozák, rodák z Považskej Bystrice, hrával za Union Berlín, belgický Loreken, TeBe Berlín a popredné slovenské tímy Duklu B. Bystrica, 1. FC Košice a Ružomberok. „Keď sa hovorí o košickom futbale tak si ihneď spomeniem na moje pôsobenie v ňom. Bolo to v rokoch 1994-99 a s 1. FC sme sa dvakrát stali majstrami Slovenska, postúpili do základnej skupiny Ligy majstrov, získali aj Slovenský pohár – tak čo som si ešte mohol viac priať? /Poznámka autora: zo skromnosti nespomenul svoje zaradenie do Jedenástky roka 1996, 1997 a 1998, ako aj 4. miesto v ankete o Futbalistu roka 1997/. O Alexandrovi Rezešovi si každý môže myslieť čo chce, ale on dokázal vytvoriť také podmienky, že jeho klub sa stal rovnocenným Slovanu Bratislava i Spartaku Trnava a určitý čas bol dokonca ešte lepší! Aj v tejto neľahkej situácii pre košický futbal sa snažím myslieť pozitívne. Už aj preto, lebo výstavba nového futbalového štadióna úspešne pokračuje a verím, že sa dožijeme i toho, že v Košiciach bude hrať aj slovenská seniorská reprezentácia. Samozrejme, popri štadióne musí v meste existovať aj klub, ktorý sa vráti medzi elitu. Mne na tom osobne veľmi záleží, veď v Košiciach som ako 37-ročný ukončil hráčsku kariéru. Bolo to však už v MFK, síce nástupcovi 1. FC, ale z rezešovskej éry v ňom zostalo veľmi málo. Mohol som teda porovnávať, ale ani v tom najhoršom sne by sa mi nesnívalo, čo košický futbal ešte len čaká. V súčasnosti sa dali dohromady ľudia, ktorým na futbale v meste skutočne záleží, ktorí mu chcú predovšetkým pomôcť a nie na ňom profitovať. Ale aj v tomto prípade musia mať za sebou patričné ekonomické zázemie a aj solídnu dávku šťastia. Už aj preto, lebo žijeme v ťažkej a zložitej dobe a tú pociťuje aj futbal. Zo svojej pozície šéfa Únie ligových klubov vždy presadzujem názor, že mestá Košice a Prešov majú mať zastúpenie medzi slovenskou futbalovou elitou. Samozrejme, dávno sú preč časy, kedy sa to dalo zariadiť rôznymi administratívnymi a reorganizačnými zásahmi. Musia sa o to postarať samotní Košičania a Prešovčania a to aj napriek tomu, že súčasná situácia športu nepraje a futbalu o to viac. Nuž, čo sa mňa týka nikdy som netúžil po trénerskej kariére, chcem futbalu pomáhať inakšie a tomu na východe vždy bez zaváhania podám pomocnú ruku,“ zakončil svoj monológ 46-násobný reprezentant Slovenska.

ODCHÁDZAJÚ UŽ DETI!

O súčasnom futbale na východnom Slovensku, konkrétne v Košiciach a Prešove sa ťažko rozpráva aj technickému riaditeľovi SFZ Štefanovi Tarkovičovi. „Už aj preto, lebo som prešovský rodák, tam som s futbalom začínal a stále budem mať k Tatranu vrúcny vzťah. V súčasnosti Prešov ako jediné krajské mesto nemá aspoň priemerný futbalový štadión, napriek tomu, že práve v ňom sa zrodil najstarší futbalový klub na Slovensku. Ľudia v oboch najväčších východoslovenských mestách sú hladní po kvalitnom futbale a nakoniec si ho aj zaslúžia. Východisko z terajšej situácie vidím v založení futbalových akciových spoločností akcionármi ktorých by boli aj samotné mestá. Keď by už nešlo o seniorsky futbal, tak určite mládežnícky. Som síce teraz manažér, ale zároveň stále zostávam trénerom. Chodím na žiacky turnaj Memoriál Gejzu Princa a sledujem tam nádeje do 15 rokov. Chlapci z východu o rok po predstavení sa doma už hrajú na tomto podujatí za Výber Stredoslovenského futbalového zväzu! Nie jeden – dvaja, ale dokonca šiesti! Ako je to možné? Je to vážny signál, že niečo nie je v poriadku...“, konštatuje tento 47-ročný tréner, ktorý pôsobil v rodnom Prešove, MFK Košice, Žiline, Maďarsku a v rokoch 2013-18 ako asistent reprezentačného kormidelníka Jána Kozáka st. Po jeho zdaní sa funkcie bol krátke obdobie dokonca prvým trénerom mužstva SR.

NEZABÚDAJME NA MINULOSŤ

Najvyššiu čs. súťaž hrával za Duklu B. Bystrica, Spartu Praha a ZŤS Košice. Tréner, dokonca prezident UFTS a člen Aliancie európskych trénerov, televízny komentátor, autor niekoľkých uznávaných kníh o futbale, psychológ, expredseda trénersko-metodickej komisie SFZ – to všetko je jeden človek – Ladislav Borbély. Čerstvý jubilant – sedemdesiatnik s hrdosťou spomína na svoje pôsobenie v ZŤS Košice v rokoch 1980-82. Napriek tomu, že žlto-modrí v roku 1981 vypadli z I. čs. ligy a už sa do nej nikdy nevrátili. „Hrával som na staručičkom štadióne strojárov na vtedajšej Solovjevovej ulici. Tá drevená tribúna voňala históriou, slávnou a bohatou tradíciou. Po presťahovaní na takzvaný Všešportový areál – tam už nevoňalo nič... Východ má všetky predpoklady pre vynikajúcich futbalistov, genotypický fond. Kto sa kedy zamýšľal nad tým, že v Stropkove vyrástlo tak veľa hráčov, ktorí sa presadili v popredných tímoch? Nič nové Košičanom nepoviem a ani neporadím, veď predsa sami dobre vedia, že východiskami môže byť iba kvalitná a obetavá práca s mládežou, funkcionári s patričnou autoritou a ekonomickým zázemím a neprepásť ten obrovský potenciál v súvislosti s talentami, ktorý tu je. Nech sa už zobudia tí, ktorí tento stav spôsobili. Košický futbal vzhľadom na svoju tradíciu spí už skutočne dlho,“ pripomína muž, ktorý vraj predbehol dobu. Už v roku 1997 sa snažil v maďarskej Tatabányi vštepiť svojim zverencom systém hry FC Barcelona. Žiaľ, neuspel. Jeho mužstvo v desiatich majstrovských zápasoch nazbieralo iba 5 bodov a tak sa musel porúčať...

CHCÚ ICH VIDIEŤ INDE

Ako vyplýva z vyjadrení týchto osobností slovenského futbalového hnutia, i keď nikto z nich nebýva v našom regióne, ale všetkým záleží na budúcnosti futbalu v Košiciach, Prešove i na celom východnom Slovensku. Každý z nich rád a nezištne pomôže svojimi radami i skúsenosťami, ale základné problémy si musia vyriešiť samotní priamo zodpovední a zainteresovaní. Zatiaľ si za svoju prácu veľa slov uznania nezaslúžia.

Pokiaľ už chlapci v žiackom veku budú odchádzať do susedných regiónov /a to nehovoríme o cudzine/, tak to budúcnosť východoslovenského futbalu nie je veľmi optimistická. Veď rodičia, ktorí chodia na rôzne turnaje so svojimi deťmi majú možnosť veľa vnímať i porovnávať. Rovnako ako skúsení tréneri, či už jubilanti, alebo ďalší predstavitelia svojej stavovskej organizácie. Našťastie, tí na to upozorňujú. To, že mnohí otcovia chcú svojich chlapcov už ako 15-ročných vidieť futbalovo rásť hocikde, len nie doma na východe, je skutočne smutné a alarmujúce. Okrem toho v neposlednom rade to má súvislosť s futbalom v Košiciach a Prešove...

Foto: ÚFTS /Juraj Škvarka/