Sedeli pri vatre, starý bača, dvaja valasi a honelník Ďuro. Do tmavej noci zaznelo päť ustarostených vzdychov. Najmladší, honelník Ďuro, ktorému pľúca ešte dobre slúžili, si vzdychol dvakrát. Ich salašu hrozil ten...no oný...bankrot. Akože nezávidieť salašu „Pod bučkom“, ktorý má medveďa? V susednom grúni. Krvilačného. Akože nezávidieť salašu „Pod sedlom“, ktorý má až troch rysov, prahnúcich po ovčej krvi? Akože môžu obstáť popri salaši „Na prievalci“, na ktorý každej zimy dolieha svorka vlkov? Iba u nich ide všetko ako po masle, hej, tristotisíc hrmených, ako po masle! Ani len tá šelma sa nad nimi nezľutuje, poriadnu pohromu nezažili čo svet svetom stojí. Boh je vysoko, páni ďaleko a richtár na nich načisto zabudol.

Valasi nestačia, geletky sa rozpadávajú, kolibu žerú červotoče, haleny samá diera. A groší niet. Pán richtár povedali: veď vy si poradíte aj sami, veď u vás nieto oných... akože to povedali...problémov. Veruže, valasi sú to dobrí, sťaby ich jedna mater mala, len sú už voľajako vyrobení, vodou ich načim polievať nadránom. Veď nečudo: na toľké ovce dvaja valasi! Ľadová voda z potoka a zasa ako po masle... A takto chodí rok čo rok. Ani len tá šelma sa nad nimi nezľutuje, salaš nenavštívi, zopár oviec neroztrhá, richtára...akože sa to, no...nezaktivizuje. Ej, bisťubohu, šelma! Keď nieto šelmy, treba si ju zadovážiť. Pober sa ty Ďuro...veď si z nás najmladší...medvediara zháňať! Ak ho nezoženieš, ani sa nevracaj! Ale iba takieho medvediara, Ďuro, čo aj medvede má!

Hole už boli pod snehom, keď sa im Ďuro z Uhorska vrátil. Aj s medvediarom medveďa vliekli. Ten sa im, potvora, vzpieral, do hôr späť sa mu nechcelo, načisto sa popánštil, aj pozlátený zub mal v papuli. To ešte keď sa medvediarovi lepšie vodilo.

Veru sa ten medveď popánštil, načisto zlenivel, ešte aj ovce mu musel ovčiarsky pes zadláviť. Bolaže to robota! Vysvetľuj psom, že majú zrazu ovce dláviť! Napokon sa našiel jeden, ktorý zaňuchal, čo teraz treba.

Zabelel sa salaš snehom, všade samá krv, šesť ovcí nemilobohu roztrhaných a nad nimi medveď. Oňuchával, motal sa ako pomätený, ani mu to nešmakovalo, skoro labami zalamoval nad toľkými škodami. Taký bol popánštený, surovô mäso nie je pečená hus. Ej, zle bol vycvičený, ale už medvediarovi posledné groše dali.

Prizvali richtára, nak sa idú pozrieť na tú pohromu. Richtár hrešil, ale aj spisoval, aj groše prisľúbil, podpisom spečatil. Vraj treba onô...salaš zmodernizovať, kadečo dobudovať, náradím opatriť, aspoň jednou guľovnicou na medvede vyzbrojiť, valaské rady posilniť. Po starom ďalej nemožno, pán richtár povedali.

Bača bol namäkko, pálenô skadesi priniesol, richtára jednostaj častoval. Veď keď groše budú, aj geletky budú, drevo na košiare, novučké haleny, vari aj nová strecha na kolibe. Ba občas si chlapci aj z guľovnice do luftu zastrieľajú. Dokonca aj medvediara s tou pačmagou spánštenou voľajako potajme na salaši uživia. Veď ten ešte bude dláviť, ako mu budú pískať! Budú že to problémy, a groše s nimi, pánbohzaplať.