Vianočné sviatky pokoja, radosti i odpúšťania – to sú tie dni, na ktoré sa vždy všetci tešíme, nosíme ich vo svojom srdci. Je to ona – rozprávka odetá do zimnej poézie a lepších medziľudských vzťahov. Žiaľ, v dnešných zložitých časoch je to aj nostalgia o snehom zasypanej drevenici a bielej hore, ktorá nám pred rokmi zo svojich statných stromov zhadzovala za krk sneh, keď sme ju ochudobňovali o vianočnú jedličku.

Vianoce, to je aj nezvyčajné ticho, ktoré si výraznejšie uvedomujeme až vo chvíli, keď má nasledovať tá vzácna atmosféra prvého pohľadu na darčeky pod vianočným stromčekom. To všetko, ale aj omnoho viac predstavuje to povestné čaro sviatkov zimy, idylu, ktorú vždy znásobuje predovšetkým čistá a vnímavá detská duša.

Pre dospelého človeka sú tieto sviatky aj niečo viac. Mala by to byť chvíľa pokoja, čas istoty, harmónie a pokory. Nie všade sa tak stane. Namiesto vzájomnej úcty a dobroprajnosti sa v terajšej etape bezohľadného boja o moc, peniaze, ale aj o holé prežitie do popredia dostali závisť, nenávisť a falošnosť. Neprajnosť a konflikty vyplývajúce ešte z obdobia reštitučných nárokov dominujú aj po tridsiatich rokoch v mnohých rodinách aj v kruhoch najbližších príbuzných.

Priveľa nenávisti a hrubosti zavládlo v radoch našich politikov. Prejavilo sa to v prípravách a priebehu komunálnych volieb starostov, primátorov a predsedov samosprávnych krajov. Uplynulé dni vládnej garnitúry jednoznačne potvrdili, že úroveň politickej kultúry a slušnosti klesla na samé dno. Hrôza a des museli chytať každého slušného občana pri sledovaní rokovaní parlamentu, ale aj pri počúvaní správ rozhlasu a televízie z bezradnosti, s ktorou sa stretávame na každom kroku. Čo prejav či komentár niektorých rečníkov, to bol a je trvalý dokument v akom právnom závoze sa Slovensko a veľká časť jeho obyvateľov ocitli.

Je zarmucujúce, že ani v dňoch sviatočných nezavládne v každej ľudskej duši čas úprimného, prívetivého úsmevu. Môžbyť, že aj náhodné stretnutia bývalých priateľov, ktorých rozdelila politika, neprinesú pohodu a nenastane okamih harmónie citov, ale iba spúšť v ľudskej duši. V čase vianočnom by sme sa mali usilovať o istotu pokoja, plné priehrštia radosti, ale aj zvýšeným úsilím urobiť šťastnými tých druhých.

Veď v našej krajine, ktorú rozdelil systém, moc a peniaze na tých, čo majú a môžu všetko, a na takých, čo nemajú a nezmôžu nič, budú mať dni sviatočné veľmi rozdielnu podobu. Väčšina občanov nášho štátu si aj tento raz zastane k chudobnejšiemu sviatočnému stolu. Podstatne menej je tých, ktorí môžu s veľkou dávkou sebavedomia radostne konštatovať, že majú na svojich stoloch hojnosť po celý rok a nielen v dňoch sviatočných. Zdá sa, že aj koledníkov bude podstatne menej ako pred tridsiatimi rokmi. Vytrácajú sa spod okien domov, do ktorých sa vkradla chudoba.

Sviatky pokoja, žičlivosti aj nepokoja sú neopakovateľné. Aké budú tie nastávajúce, ale aj tie v ďalšom roku, záleží od každého z nás.