Kognitívne menej zdatným občanom sa novoročný prejav prezidentky Zuzany Čaputovej bezpochyby páčil a dokázali po ňom sladko zaspať únavou z televíznej nudy počas prebdenej silvestrovskej noci. Najmä všetkým, ktorí si na nej všímajú len úpravu vlasov, farbu rúška, šaty a pokojný tón hlasu. Na mňa však nájomníčka Grasalkovičovho paláca pôsobila ako spiaca Šípová Ruženka. Akoby prespala posledné dní uplynulého roka... Alebo svoj novoročný prejav nahrala ešte predtým, ako za nevysvetlených a nevysvetliteľných dramatických okolností prišiel o život najprominentnejší väzeň Matovičovej vlády, bývalý policajný prezident generál Milan Lučanský? Pritom v minuloročnom prejave hovorila prezidentka najmä o Threeme, Kočnerovi a o šokujúcich informáciách, ktoré odhalil jeho mobil. Tentoraz na najaktuálnejšiu tému, ktorá je zásadná pre odpoveď na otázku, či žijeme v demokratickom a právnom štáte alebo už v krajine, na čele ktorej vládnuca junta odstraňuje a likviduje pre ňu nebezpečných jedincov. Prezidentka Čaputová, naopak 1. januára 2021 povedala, že „naším nepriateľom nie sú ľudia s opačným názorom, ale vírus.“ Sporov je podľa prezidentky v spoločnosti veľa, aj tých politických. Namiesto konkretizácie, jasného pomenovanie zločinov „vyvolených“, Zuzana Čaputová pochválila vládu za prijaté opatrenia. „Tieto opatrenia však denne testuje životná realita a je potrebné ich ďalej upravovať, aby nikto z vás neprepadával cez záchrannú sieť pomoci.“ Svedčí to o strate kontaktu prezidentky s realitou alebo viac o strachu a hrôze, ktorá na ňu dopadla potom, ako si s plnou vážnosťou uvedomila odhodlanie Igorovej hrôzovlády? 

Mainstreamové médiá miništrujúce pri neoboľševizácii Slovenska v treťom tisícročí vyzdvihli z jej prejavu (ako farár hostiu pred oltárom) túto vetu: „Dôverujte nám, prosím, že vaše životy nám nie sú ľahostajné.“ Ja v tých Čaputovej slovách čítam a počujem aroganciu moci, velikášstva i nadradenosti. No chápem ich aj ako priame pripojenie sa prezidentky k papalášizmu premiéra Matoviča, sexuálnym úchylkám šéfa parlamentu Borisa Kollára (kvôli ktorému boli v decembri - napriek smrteľnej epidémií - otvorené a preplnené lyžiarske strediská), k nadutému Jaroslavovi Naďovi, ktorý sa postavou aj vyhrážkami podobá čoraz viac na Hermanna Göringa. No tiež k odhalenej luhárke ministerky (ne)spravodlivosti Márie Kolíkovej. Všimli ste si, ako sa rúškom na tvári čím ďalej, tým viac podobá na Alenu Zsuzsovú? A to ste ešte nevideli, aký zásadný „lifting“ prekonala v decembri krásna soška bohyne Justície v jej ministerskej kancelárii... Ak by najslávnejšia skupina Elán s Jožom Rážom ešte tvorila a spievala i dnes, isto by sme počuli a zabávali sa na texte o „smrtke s váhami na ministerkinom stole“... Bola by hitom YouTube a isto by si ju trúfli zahrať iba alternatívne internetové rádiá. Lebo tie mainstreamové, podobne ako verejnoprávna televízia v Mlynskej doline, o podozrení z prvej politickej vraždy disidenta Lučanského v Slovenskej republike zaryto mlčia. Toto nie je pre nich téma... Niekoľkí redaktori sa chceli o ňu zaujímať, no zastavil ich zdvihnutý, na kosť ohlodaný prst. 

Prezidentka premárnila príležitosť. Opäť raz! Po tom všetkom, čo sa v roku 2020 na Slovensku udialo, pripojila sa radšej ku koaličnej kamarile, ktorá uvrhla Slovenskú republiku späť do 50-tych rokov. Pritom prezidentka spomenula masívne zatýkania, ktoré sa minulý rok udiali. Podľa Čaputovej ale informácie z oblasti spravodlivosti patria k tým dobrým. „Od minulého roka máme kompletný Ústavný súd, obnovenú súdnu radu, nové vedenie Najvyššieho súdu aj generálnej prokuratúry. Vyšetrujú sa tiež skutky, ktoré boli roky zakrývané a prehliadané. V boji s korupciou a v prístupe k spravodlivosti sme stihli viac ako za niekoľko predchádzajúcich rokov dokopy.“ Ale že nám pribudla prvá, premiérová politická vražda..., ani „ň“! Posvätila toto dianie a tak veci do poriadku môže priniesť už len hnev ľudu alebo Božia spravodlivosť. Aby sa Slovenská republika vrátila na cestu demokracie, slobody a zdravého rozumu na hrade aj v dolinách, kde vonia med a poľná tráva... Ozaj, vedela vôbec prezidentka Čaputová, že 1. január je štátnym sviatkom a výročím vzniku Slovenskej republiky? Asi nie, lebo ani raz – ani len jeden jediný raz – ju Slovenskú republiku nespomenula. Ľudo Slovenský, stojaci smutne a osamelo pred Grasalkovičovým palácom so zvesenou štátnou vlajočkou v ruke, len mykol plecom a smerom k oknám zastrešeného módneho móla len zašeptal: „Darmo je, chudoba cti netratí. Ani tá duševná“...