Ďalšia športová obeť pandémie – Ľ. Žitnár, víťaz Čs. pohára 1977

Mal už 22 rokov a vôbec nerátal s tým, že sa ocitne vo vrcholovom futbale a bude dokonca hrať vo významných európskych pohárových súťažiach. Pre Ľudovíta Žitnára, rodáka z obce Drienovec /okr.Košice-okolie/ bolo už dosť dobrým dôvodom k spokojnosti to, že hral za Moldavu nad Bodvou. Možno si však predsa len niekedy pomyslel, čo keby tak nasledoval svojich predchodcov z tohto mesta, ktorí to dotiahli do najvyššej súťaže, či už to bol T.Tóth, L.Kozman, K.Pecze... Nakoniec stačila jedna šanca a tú snaživý útočník využil. Ako spomínajú najstarší harcovníci Lokomotívy raz predpoludním v prípravnom stretnutí hostili doma Moldavu, ktorá hrala vtedy v súťaži o niekoľko poriadnych poschodí nižšie, na úrovní východoslovenského regiónu. Železničiari v tomto zápase nedokázali vyhrať /!/, na ich hru padlo nemálo kritických slov, ale o to viac si všetci všímali blonďáka na pravej strane útoku hostí. Išlo vtedy o 21 ročného Ľudovíta Žitnára.

Prestup k bielo-modrým sa realizoval bez prieťahov, ale na miesto v zostave prvoligového tímu si musel ešte počkať. Veď železničiari mali vtedy vo svojom tíme také osobnosti akými boli brankári Flešár a Seman, okrem nich Móder, Kozák, Józsa, Farkáš, Pencák, Fecko, Ujhely, J.Suchánek, Mantič... Tréner Michal Baránek sa však nebál zaradiť neskúseného hráča do základnej zostavy a to konkrétne od začiatku ligového ročníka 1975/76. Žitnár pod Baránkovým vedením zo všetkých svojich 79 zápasov v I.lige odohral až 57, teda prevažnú väčšinu svojej prvoligovej kariéry.

Nasledujúci súťažný ročník bol pre Lokomotívu a teda aj pre Ľ.Žitnára neobyčajne úspešný. Mužstvu z Čermeľa sa ako prvému z východného Slovenska podarilo vybojovať Čs. pohár a tak si otvoriť cestu do futbalovej Európy na úrovni víťazov národných pohárov.

Na prvoligových trávnikoch odohral šesť sezón, dal v nich 16 gólov. Táto štatistika však mohla byť oveľa výraznejšia a bohatšia nebyť doslova tragického zranenia.  

Dnes už 72-ročného Gejzu Farkaša, držiteľa zlatej medaily z I.ME hráčov do 23 rokov /1972/, dvojnásobného víťaza Čs. pohára /1977,79/ a Cyperského pohára /1986/ správa o smrti Ľudovíta Žitnára nemilo prekvapila: „Lajči, ako sme ho volali, mal všetko to, čo kvalitný útočník potrebuje. Dobrú rýchlosť, vytrvalosť i pohotovú streľbu. Škoda iba, že dnes už pre nás v legendárnom stretnutí úvodného kola Pohára UEFA v jeseni 1978, kedy v hľadisku sa tiesnilo asi 35 000 divákov vyšiel strelecky naprázdno. Vyhrali sme síce 1:0, o čom sa nikomu v Európe ani nesnívalo, že nejaký neznámy tím z akéhosi provinčného mestečka zdolá slávny taliansky veľkoklub AC Miláno. Na postup sme však potrebovali vsietiť ešte jeden gól. Lajči mal na svojej kopačke ešte dva, žiaľ ani jednu z týchto šancí nepremenil. Keby však bol úspešný, tak by si veľkú slávu určite užíval ešte dlhé roky. Takéto situácie však k futbalu jednoducho patria a sú jeho súčasťou. Skutočnou veľkou životnou tragédiou však preňho bolo ťažké zranenie v Dukle Banská Bystrica v ktorej pôsobil počas povinnej vojenskej základnej služby. Ťažká, otvorená zlomenina nohy spôsobila, že vo veku 27 rokov musel s futbalom definitívne skončiť...

Ľudovít Žitnár, ktorý sa narodil 22.marca 1953, zomrel presne o 68 rokov, teda 22. marca t.r.  Pochovali ho v rodnej obci Drienovec.

Foto: archív D. Ujhelyho