To, ako slovenské média informujú o situácii na Ukrajine je len ďalšia úbohosť slovenskej žurnalistiky. Začalo to už Majdanom, keď z tých nacistov, ktorí hádzali do milície „koktaily Molotova“ robili spolu s niektorými politikmi doslova hrdinov demokracie. Tradičná patogénna rusofóbia v denníku Sme je neprekonateľná, preberajú správy z Ukrajiny s pofidérnej informačnej ukrajinskej agentúry UNIAN, ktorej objektívnosť je veľmi sporná. Slovenské televízne stanice sú na tom podobne, vrátane verejnoprávnej RTVS, ktorá sa tvári, že sa vlastne ani nič nedeje, to sa za našimi východnými hranicami hrajú len deti v pieskovisku. A je to pri tom také jednoduché, stačí prebrať na tú istú tému napríklad príspevok CNN a Russia Today a divák si môže urobiť svoj názor. To by bola aspoň aká - taká objektívnosť. Systém, radšej nič nerobiť a nič nepokaziť je falošný a anti žurnalistický. A tak divákovi neostáva nič iné, len hľadať možnosti, ako pozerať televízne stanice, kde by sa aj niečo dozvedel. To sa zasa vraciame do rokov, keď sme v Bratislave pozerali viedenskú televíziu a v rádiách počúvali“ Slobodnú Európu“. K objektívnosti neprispievajú ani niektoré vyhlásenia politikov, ako napríklad predsedu Zahraničného výboru NR SR, zároveň aj politológa a redaktora .týždna, ktorý vyhlasuje, že „Rusko môže zastaviť len Amerika“ Pozoruhodné na takomto vyhlásení je, že Rusko nikam netiahne, ale USA veselo posielajú svoje lietadlá do Poľska, baltických krajín, ktoré s Ruskom susedia. Tento rusofób však tvrdí, že nebodaj ruská armáda už stojí na našej východnej hranici. A Putin mlčí, niektorí bruselskí politici, ktorým rusofobia ešte neskalila mozog sa v Bruseli smejú, ako vedenie EÚ si utiera pot z tváre do kravaty – lebo Putin mlčí. Pomaly už začnú žuť aj svoje kravaty, ako gruzínsky Sakašvili, keď mu tieklo do topánok. Slovenské média na Majdan posielali aj svojich redaktorov, teraz očité spravodajstvo v slovenských médiách nájsť nemožno. Česká televízia má napríklad na Ukrajine spravodajcu, ktorý sa síce snaží informovať v“ duchu doby“, ale občas musí priznať aj pravdu. A tak sa slovenský divák , čitateľ či poslucháč musí snažiť nájsť zdroje informácií na internete a tam je informácií naozaj neúrekom. Slovenské televízie, rozhlas i média „ usilovne pracujú na tom“, aby im už naozaj nikto nedôveroval a ich informácie pokladal za znášku nezmyslov.