PRIŠIEL NA ŠTYRI MESIACE, ALE V KOŠICIACH UŽ PREŽIL TAKMER 57 ROKOV

Prišli do Košíc hrať hokej počas základnej vojenskej služby za VTJ Dukla a samozrejme rátali s tým, že po jej absolvovaní sa vrátia do svojich domovov. Hovorí sa, že človek mieni, život mení. Tak to bolo aj v prípade Františka Kollátha, Bedřicha Brunclíka či Jána Selveka. Z dnes už legendárneho mužstva, ktoré v ročníku 1963/64 vybojovalo pre východoslovenskú metropolu účasť v I. lige, žije v Košiciach iba František „Šulo“ Kolláth. Presne deň pred Štedrým večerom, teda 23.decembra v roku 1962 ho prevelili z druholigovej Dukly Litoměřice, neoficiálne béčka Dukly Jihlava, dnes by sme skôr povedali z jihlavskej farmy, do Košíc. Devätnásťročný rodák z Bratislavy vtedy predpokladal, že v Košiciach bude do skončenia súťažného ročníka krajských majstrovstiev a teda niekedy v apríli 1963 sa vráti na sever Čiech. Všetko však bolo a dodnes je inakšie. Šulo už žije v tomto meste takmer 57 rokov a vôbec nepomýšľa ani na staré kolená vrátiť sa k Dunaju. V Košiciach je jednoducho doma, i keď pozorné ucho stále začuje v jeho výslovnosti tvrdý západoslovenský prízvuk.

„Hrali sme v Litoměřiciach stretnutie s pražským Sokolovom, terajšou Spartou, sledoval ho aj tajomník košickej Dukly podplukovník  Gejza Talán. Asi sa mu zapáčila moja hra a tak so svojimi litoměřickými kolegami – dôstojníkmi, ale aj trénerom A. Haukvicom dojednal môj odchod do Košíc. Nuž čo, niekoľko mesiacov tam vydržím, pomyslel som si. Nakoniec z môjho návratu nebolo nič. Gejza Talán s niekoľkými fľašami slivovice odišiel do Litoměřic dojednať moje ďalšie pôsobenie v Košiciach. Bol to teda veľmi lacný prestup, nestál som veľa“, smeje sa aj po rokoch Fero Kolláth.

Nuž, keby mala jedna Dukla zaplatiť druhej skutočnú cenu takéhoto hráča, tak by ju to stálo veľmi veľa. Azda nebolo majstrovské stretnutie v ktorom by Kolláth nedal aspoň jeden gól. Nečudo, že sa stal kráľom strelcov II.ligy skupiny D v ročníku 1963/64. V priemere mu vychádzalo 1,7 gólu na jedno  stretnutie.

Aj v najvyššej súťaži „Šulo“ Kolláth patril medzi tradičné opory vojakov i železiarov, niekoľko ročníkov bol aj kapitánom mužstva. V historickej tabuľke patrí do dvanástky hokejistov, ktorí za Duklu, resp. VSŽ Košice odohrali aspoň 400 stretnutí v najvyššej čs. súťaži. Kolláth ich má na svojom konte presne 417 a jeden gól mu chýba aby sa mohol zaradiť medzi tých, ktorí prvoligových brankárov prekonali aspoň stokrát.

Vráťme sa však k jeho hokejovým začiatkom. Kolláth býval neďaleko Tehelného poľa, teda vtedy aj dnes športového srdca Bratislavy. „S hokejom som začal v deviatich rokoch v krasokorčuliarskych topánkach. Tie som dostal od sestry, ktorá sa venovala tomuto športu“, spomína Fero Kolláth, alias Šulo. Ako sa vlastne dostal k takejto netradičnej prezývke? „Ako chlapec som bol malý, dosť pri tele – tak teda ako nejaký šulo“, vysvetľuje pôvod mena, ktoré v styku s ním používajú priatelia. Nuž, výšku do vienka rozhodne nedostal, meria iba 172 cm, na hokejového útočníka teda dosť málo. „Tento môj tak trochu hendikep som dokázal nahrádzať rýchlosťou, na ktorú obrancovia súperov nestačili“, vysvetľuje Kolláth svoje prednosti i slabé stránky z aktívnych hráčskych rokov.  Až do odchodu na vojenčinu do Litoměříc prešiel v Slovane všetkými mládežníckymi celkami až po béčko mužov, účastníka II.ligy.

Reprezentačná kariéra tohto skvelého útočníka bola priskromná.  Kolláth pri spomínaní svojich medzníkov počas aktívnej činnosti o nej vôbec nehovorí. Pritom v B-mužstve Československa odohral desiatku stretnutí, medzi nimi aj s Kanadou v roku 1966, nad ktorou rezerva ČSSR vyhrala 4:1!

ROZLÚČKA BEZ KAMIER

S aktívnou činnosťou sa rozlúčil po sezóne 1976/77. Pôvodne sa hovorilo, že rozlúčku bude mať naozaj dôstojnú – pred televíznymi kamerami. Mal si zostaviť mužstvo zo svojich bývalých spoluhráčov, či už z Dukly, alebo VSŽ a jeho súpermi by bol vtedajší káder oranžovo-čiernych. V jeho tíme by sa objavilo niekoľko osobností, napr. Eduard Novák, ktorý odohral v I.lige 560 stretnutí a dal v nich 306 gólov, Zdeněk Nedvěď /obaja z Kladna/ 545 stretnutí a 203 gólov a Štefan Kordiak /Slovan/ s 522 súbojmi. Žiaľ, nakoniec z rozlúčkového stretnutia nebolo nič. Jednoducho nemal ho kto pripraviť, rozposlať pozvánky, nájsť peniaze na cestovné a pobyt. Veď celý sekretariát hokejového oddielu TJ VSŽ tvorili dvaja ľudia – tajomník a sekretárka.

František Kolláth sa ihneď pustil do trénerskej práce, začal so žiakmi z tzv. hokejovej školy na Škultétyho ulici, potom ho povolali k prvoligovému tímu mužov, pri ktorom bol asistentom trénera Juraja Ferenca. V Michalovciach dva roky viedol tamojšiu Duklu, tam zužitkoval aj svoje skúsenosti z pôsobenia vo vojenskej telovýchovnej jednote. Po návrate domov sa začal podieľať na výchove najmladšej generácie košického hokeja. Mladší žiaci VSŽ sa pod jeho vedením stali majstrami Slovenska. Jeho rukami prešli aj tí, ktorí patrili medzi prvých odchovancov železiarov v ich prvoligovom tíme, napr. Ján Bačo, Štefan Onofrej a Vladimír Šandrik.

Z Bratislavčana sa málokedy stane skutočný východniar a k tomu ešte Košičan. Šulo Kolláth sa ním však stal. Čo to vlastne spôsobilo? Predovšetkým to množstvo priateľov a obdivovateľov, ktorých si získal už počas vojenčiny v Dukle. V neposlednom rade svoju úlohu tu zohrala aj životná láska- pred dvomi rokmi oslávil zlatú svadbu, teda so svojou manželkou Annou už v Košiciach prežil úctyhodných 52 rokov.

Na majstrovské stretnutia HC Košice chodí iba sporadicky, i keď vedenie klubu naňho s permanentkou nezabudlo. Vďaka priateľom a bývalým spoluhráčom i odchovancom však veľmi dobre vie, čo sa v košickom hokeji deje. V uplynulom období mal dosť dôvodov nad mnohými vecami nechápavo krútiť hlavou. Našťastie, v klube sa blýska na lepšie časy. Sám vie dobre, že sa musí menej kupovať a viac vychovávať...  V každom prípade si váži to, že SZĽH nezabudol na tých veteránov, ktorí už pred desaťročiami niečo pre slovenský hokej urobili a umožní im sledovať zápolenia na tohtoročných majstrovstvách sveta priamo v ich dejisku.