Dodnes si pamätám kedy a kde vstúpila do môjho života, ako podporila iovplyvnila moje vlastenectvo. Bolo to na celonárodnej púti na Bradle 6. mája 1968, kam som s rodičmi, ako školák, pricestoval z horúceho a národnostne zmiešaného južného mestečka. Byť matičiarom v Dunajskej Strede neznamenalo len na recitačných súťažiach prednášať verše Sama Chalúpku či Jána Botta. Stopäťdesiat tisícový dav, monumentálna Štefánikova mohyla s československými aj slovenskými vlajkami, hymnická pieseň „Kto za pravdu horí“, delostrelecké salvy a ohlušujúci nízky prelet vojenských stíhačiek... V ovzduší nad Brezovou poletoval po 20-tich rokoch vzkriesený duch národa. Srdce ôsmaka mi splašene poskakovalo, no prekvapivo ho upokojili slová. Na travertín pomníka generála dopadali ako liečivé makové zrnká verše z hrdla recitátorky s havraními kaderami. Ľubozvučná slovenčina Evy Kristínovej bola opojná.

Odvtedy pretieklo korytom Dunaja množstvo vody, dejiny leteli ako splašené kone, no herečku Evu Kristínovú som spolu s Marínou Kráľovičovou vnímal vždy ako výnimočné drahocennosti nášho všedného slovenského bytia. Ako členka činohry Slovenského národného divadla stvárnila nespočetné množstvo postáv na javisku i na obrazovke. Najmä v preslávených televíznych pondelkových inscenáciách.  Eva Kristínová bola herečkou predurčenou na postavy so silným vnútorným nábojom, jej rolevoňali „človečinou" i tragikou. Presvedčila o tom ako Lady Macbeth, Matka Guráž, Bačova žena, Kleito v Atlantíde alebo ako Balladyna. Ja som si zamiloval jej herecké zobrazenie energickej Bičianky z doliny. Vážil som ju si ale najviac ako recitátorku a vlastenku. Jej prednes ľudových balád, Hviezdoslava, štúrovskej poézie, staroslovienskych textov, Proglasu bol  fascinujúci. Od roku 1990 sa aktívne zapájala do činnosti Matice slovenskej. Organizovala i moderovala matičné zhromaždenia na podporu slovenčiny a samostatného Slovenska. Nečudo, že je dnes, tak ako aj v minulosti, pre mnohých tŕňom v oku. Ľudia jej typu boli a sú zväčša nepohodlní, pretože v srdci mali zaštepené zásady a lásku k rodnej zemi. Tak ako ich vzor – „najväčší Slovák“ – Milan Rastislav Štefánik. Vlas­tenectvo sa však u nás nenosí, svetobežníci a liberáli ho hanlivo nálepkujú ako škodlivý nacionalizmus. Evu Kristínovú to neodradilo. Naopak dodávalo jej to energiu a upevňovalo v húževnatom nasmerovaní. V rozhovore pre Extra plus k povedala: „Byť vlastencom je povinnosť každého človeka, ktorá je podľa mňa obsiahnutá už v Desatore: Cti otca svojho i matku svoju. Keď bol v televízii rozhovor s princom Charlesom, na otázku, čo si váži na svojej kráľovnej matke, odpovedal: Naučila ma byť hrdý na to, že som Brit. Ako by asi nazvali princa Charlesa niektorí naši novinári z istých nemenovaných periodík?“

Nesedel som v riaditeľskom kresle v Mlynskej doline v roku 2008 ešte ani mesiac, keď ma prišli s hereckými kolegyňami Idou Rapaičovou, Marínou Kráľovičovou, spolu s dramaturgičkou Jankou Liptákovou prehovárať na obnovenie „Nedeľnej chvíľky poézie“ vo vysielaní Slovenskej televízie. Nemuseli prehovárať, boli sme naladení na rovnakú strunu...

Aj o dva roky neskôr bolo milé stretnutie s Evou Kristínovou, Jozefom Šimonovičom, Jurajom Sarvašom a Drahošom Machalom na nádvorí Bratislavského hradu pri odhalení jazdeckej sochy kráľa Svätopluka. Na umelecké slovo i na inšpiratívne stretnutia  s najznámejšou slovenskou recitátorkou Evou Kristínovou, ktorá odišla vo veku 91 rokov do umeleckého neba, nezabudnú isto ani členovia Únie slovenských novinárov, s ktorými do posledných chvíľ nestratila kontakt. Ani v posledných rokoch, keď im na semináre a konferencie posielala z lôžka v domove seniorov priateľské pozdravy.

Mimoriadnou cťou mi bolo a je, milá Evička, že som sa spolu s Tebou i ďalšími významnými Slovákmi ocitol v januári 2018 (pri príležitosti 25.výročia vzniku SR)  vo vybranej spoločnosti ocenených Cenou Extra plus za Prácu v prospech našej vlasti.

Česť Tvojej pamiatke!

FOTO TASR - Radovan Stoklasa