Už som tu spomínal, ako odhaľovali súsošie partizána a dvoch žien v nadživotnej veľkosti na námestí v centre hlavného mesta. Premenovali ho na Slovenského národného povstania, lebo krátko predtým to bolo Stalinovo námestie. Takmer súčasne davom prešumela veta: Hľa, rozhnevaná rodina. Dominantná mužská postava so samopalom je v popredí, dve ženské v úzadí, jednoducho každý inde, nuž preto rozhnevaná rodina...

Bratislava tých čias mala inú atmosféru, ale citlivosť na pozície Slovákov bola nemalá. Keď pradávno, v roku 1961, sa stal Jozef Lenárt predsedom československej vlády, vtedy ešte nebola federácia, teda keď sa stal naším Slovákom v Prahe, do nadšenia priam národného zaznela žartovná otázka, ktorá ešte aj dnes hovorí za mnohé. Otázka znela: Čo sa zmení, keď príde panna do verejného domu? Bordel sa zmení na ctihodný dom alebo sa z panny stane radodajka...

Aj teraz na prahu koronavírusu sa populárny stal predvolebný inzerát: Hľadám Číňana, ktorý za päťdesiat eur kýchne v slovenskom parlamente. Nehovoriac o tom, že populárna sa stala veta jedného z bývalých politikov známeho prerieknutiami: Čo tí ľudia majú stále s tým krovinorezom?

Je to dlhá reťaz ľudových múdrostí, veď keď sme kedysi v čase druhej svetovej vojny vypovedali vojnu Spojeným štátom americkým, vraj do Bratislavy došiel telegram od amerických Slovákov s otázkou: Máme sa vrátiť domov alebo napadneme Američanov z tylu? Samozrejme, len v našich terajších pomeroch sa môže stať senzáciou veta prezidenta Slovenskej republiky, ktorého div nežalovali za prezradenie štátneho tajomstva, keď povedal, že máme tri letuschopné bojové stíhačky. Len v našich pomeroch sa mohlo úplne vážne rozoberať, ako je postihnuteľný prezident za prezradenie štátneho tajomstva? A či vôbec to je tajné, že máme toľko stíhačiek! Dnes, keď sa verejne rozoberá, za koľko a kedy budeme nakupovať hneď štrnásť stíhačiek, naozaj nikomu pritom nie je do smiechu, ba ani do plaču, lebo je to skôr na zlosť, keďže tajomstvom je, prečo ich vôbec toľko kupujeme...

V tom mediálnom chaose, ktorý tu máme, je veľké šťastie, že jestvuje vytrvalý vydavateľ, skvelý organizátor a usilovný výtvarník Milan Stano, pôvodca časopisu Kocúrkovo. Jeho Kocúrkovo je priam bibliou pre mnohých, ktorí sa nepoddávajú zlobe dňa, frflaniu, nadávaniu a škandalizovaniu, ohováraniu a udávaniu a v neľahkých pomeroch aj tej kríze, ktorú prekonávame, udržuje atmosféru, ak už nie veselosti, tak dobrej vôle. Už samotný názov Kocúrkovo nám navráva, čo všetko v našich slovenských dejinách máme na rováši.

Počas tejto krízy sa zrodili aj poriadne medzinárodné škandály a nikomu nebolo do smiechu. Francúzska televízia uverejnila akoby vtipný šot, v ktorom taliansky pekár pri vyberaní z pece kýchne na pizzu, „dôkaz“, ako Taliansko šíri nákazu do okolitých štátov. Jedna talianska ministerka to označila za neprípustné škandalizovanie talianskeho národného jedla, iná ministerka za urážku talianskej kultúry a celého talianskeho národa. Francúzskeho veľvyslanca v Ríme demonštratívne pozvali na pizzu, v tomto konkrétnom prípade na neapolskú, a za prítomnosti kamier musel s nadšením a chválením spratať pizzu a medzi jednotlivými zahryznutiami v mene dobrých vzťahov medzi Talianskom a Francúzskom oceňovať chválospevmi to, čo mu naservírovali. Pravdaže, francúzska televízia okamžite nahrávku poburujúcu Talianov stiahla z vysielania.

Samozrejme, v tejto ťažkej chvíli, keď vidíme, ako je ľudstvo prepojené a zraniteľné, keď sa nádejame, že pohroma masovo nezasiahne populáciu a nespustoší značnú časť nášho zdravotníctva, nejde o to, aby sme si robili žarty či veselosťou ničili vírus. Ide skôr o to udržať si dobrú vôľu, ústretovosť, trpezlivosť a zodpovednosť. Aby aj na Slovensku bola možná taká výzva ako v Taliansku, kde oznam o najprísnejších opatreniach predseda vlády skončil zvolaním: Urobme to pre dobro nášho Talianska!

Sme schopní v mene Slovenska vyjsť z tejto krízy poučení alebo opäť nastane Kocúrkovo - len v inej podobe?