DIPLOMACIA V MALEJ KRAJINE V SRDCI EURÓPY

V súvislosti so vznikom samostatnej Slovenskej republiky sa pri okrúhlych výročiach vždy hovorí a píše hlavne o rokovaniach premiérov Václava Klausa a Vladimíra Mečiara v Brne, či o prijatí Federálnym zhromaždením ČSFR ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky dňa 25.novembra 1992. V tomto zákone sa hovorilo o zániku ČSFR uplynutím 31. decembra 1992 s tým, že od 1. januára 1993 sú Česká republika a Slovenská republika jej nástupníckymi štátmi...  Definitívnu bodku za Česko – Slovenskom dalo prijaté uznesenie Federálneho zhromaždenia ČSFR zo dňa 17. decembra 1992 k ústavnosti procesu zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky a vzniku nástupníckych štátov ako aj ústavný zákon o delení majetku federácie. Akosi však nikto nevenoval pozornosť otvoreniu symbolického okna do sveta, teda nadviazaniu diplomatických stykov samostatného Slovenska v tzv. plienkovom veku s jednotlivými krajinami našej planéty, teda jeho uznania de jure. V tomto smere rodiaca sa slovenská samostatná a nezávislá diplomacia dosiahla nečakané úspechy. Už v prvých hodinách jej existencie, teda 1.januára 1993 ju medzinárodne uznalo 89 krajín /!/ a do konca januára sa ich počet zvýšil o 13, vo februári ešte o jednu viac...

Neobyčajne významný deň pre novú Slovenskú republiku bol 19.január 1993, kedy ju na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN v New Yorku prijali za člena tejto najvýznamnejšej medzinárodnej organizácie. Svoje priestory otvárali Slovensku i ďalšie významné svetové a európske organizácie, ktorým záležalo na tom, aby sa čo najskôr stalo ich členmi:  12. apríla na 89. zasadaní Medziparlamentnej únie v Dillí prijali našu republiku za jej člena, 30. júna sa SR stala riadnym členom Rady Európy, 4. októbra v Luxembursku sa podpísala asociačná dohoda o pridružení k Európskemu spoločenstvu.

SKLAMANÍ SKEPTICI A NEPRAJNÍCI

Za prvých deväť mesiacov existencie nášho samostatného a zvrchovaného štátu ho uznalo až 122 krajín sveta. Diplomatické styky so Slovenskou republikou nadviazalo 106 štátov. Za tento necelý rok sa podarilo zriadiť  zastupiteľské úrady Slovenskej republiky v 53 štátoch sveta. Okrem tých na úrovni veľvyslanectiev začali pôsobiť aj Generálne konzuláty v Mníchove /SRN/, Istanbule /Turecko/ a Miláne /Taliansko/. V Limassole /Cyprus/ a Calgary /Kanada/ otvorili honorárne konzuláty SR. Stále misie Slovenska už za necelý rok od vyhlásenia jeho samostatnosti začali pracovať pri najvýznamnejších medzinárodných organizáciách – v New Yorku pri hlavnom sídle OSN, pri jeho európskych filiálkach v Ženeve a Viedni, kde sídlila Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe /KBSE/, ktorej sa SR stala členom už 1. januára 1993 a v Bruseli pri sekretariáte Európskeho spoločenstva. Za toto obdobie, teda za tri štvrtiny roka 1993, Slovenskú republiku prijali do 45 najvýznamnejších medzinárodných organizácií, akými okrem OSN sú Medzinárodný menový fond /IMF/, Svetová zdravotnícka organizácia /WHO/, Medzinárodná organizácia pre civilné letectvo /ICAO/, Svetová poštová únia /UPU/, atď.

Na oboch stranách rieky Moravy tí, ktorí si nepriali samostatnú a zvrchovanú Slovenskú republiku ešte pred 1. januárom 1993 tvrdili, že po jej vyhlásení zostane v medzinárodnej izolácii, uznajú ju iba krajiny s nestabilnými politickými režimami /Mjanmarsko, Kambodža, Horná Volta, Benin, atď./  Ako však vidieť aj z tohto skromného pohľadu, opak bol pravdou. Veď už 1. januára našu krajinu uznali také krajiny ako Spojené kráľovstvo, USA, Francúzsko, Nemecko, Japonsko, Švajčiarsko, Taliansko, Svätá Stolica, Ruská federácia, Kanada, Čína, India... Želania nepriateľov Slovenska a Slovákov tak zostali iba v ich mysliach a na papieri...  

VO VIEDNI ICH MÁME NAJVIAC

Zaujímavá je v súčasnosti situácia v súvislosti so zastupiteľskými úradmi cudzích štátov na Slovensku, resp. tými, ktoré majú tzv. slovenskú agendu v rámci svojich veľvyslanectiev v zahraničí. V Bratislave pôsobia veľvyslanectvá 44 krajín, ale v neďalekej Viedni je až 64 tých, ktoré majú vo svojich kompetenciách zároveň zastupovanie v Slovenskej republike, v Berlíne je ich „iba“ sedemnásť. Nie je to nič neobvyklé, veď udržiavanie diplomatického úradu na úrovni veľvyslanectva či generálneho konzulátu v niektorej krajine si vyžaduje vysoké finančné náklady. Preto nielen krajiny tretieho sveta, ale aj tie bohatšie, napr. Švédsko, Nový Zéland, Kanada, Luxemburské veľkovojvodstvo majú svoje veľvyslanectvá v hlavnom meste Rakúska s poverením byť zároveň aj veľvyslanectvami pre SR. Na rozdiel od ostatných Kanada má vysunutú kanceláriu svojho veľvyslanectva vo Viedni priamo v Bratislave.

Ďalšie veľvyslanectvá, ktoré sú zároveň zastupiteľskými úradmi najvyššej kategórie pre Slovensko majú niektoré krajiny v Ženeve, Paríži, Prahe, Moskve, Bruseli, Belehrade, Varšave, Ríme a Budapešti.

Samostatnú kapitolu v systéme zastupiteľských úradov majú honorárne konzuláty. Na Slovensku je ich skutočne hojne, podľa našich údajov až 75, pričom niektoré krajiny ich majú po dva, Poľská republika tri /Lipt. Mikuláš, Prešov, Košice/. V Bratislave je ich 47, teda viac ako polovica. Nachádzajú sa aj v krajských mestách, konkrétne v Nitre, Žiline, Košiciach, Prešove a v B. Bystrici,  ale i tam, kde by ich nezainteresovaný nehľadal – v obciach Zálesie - Litva, Tureň – Bosna a Hercegovina /obe okr. Senec/, Šamorín /okr. Dunajská Streda/ - San Marino, Trstenej /okr. Tvrdošín/- Bielorusko, Pov. Bystrici – Gruzínsko, Martin – Francúzsko a Island a vo Vranove nad Topľou – Ukrajina. Honorárni konzuli sú predovšetkým občania Slovenskej republiky, známe osobnosti z kultúrnej a spoločenskej sféry, ale predovšetkým úspešní podnikatelia. Prečo? Z jednoduchého dôvodu: aj honorárne konzuláty si vyžadujú na svoju prevádzku, keď už nie reprezentatívne, tak aspoň solídne priestory, honorárni konzuli za svoju prácu nedostávajú z krajín, ktoré zastupujú a reprezentujú, žiadne odmeny, naopak, všetky náklady na ich činnosť idú z ich vlastných peňazí.

Existuje však ešte jedna kategória krajín, ktoré medzinárodne uznali Slovenskú republiku, niektoré z nich už 1. januára 1993, napr. Island a Malta, ale nezriadili si svoje zastupiteľské úrady v Bratislave, ani nemajú tzv. slovenské oddelenie pri niektorom svojom veľvyslanectve v inom štáte. Spoliehajú sa na svoje honorárne konzuláty /Island a San Marino/, priamo na svoje ministerstvo zahraničných vecí /Singapur a Malta/.

EPILÓG

Samostatnú kapitolu by si zaslúžili spomienky na prácu prvých slovenských diplomatov na našich veľvyslanectvách v zahraničí. Napriek tomu, že počas existencie spoločného štátu slovenskí diplomati v porovnaní s českými kolegami boli vo výraznej menšine, po 1. januári 1993 sa veľmi rýchlo vytvoril slovenský diplomatický zbor, ktorého členovia zo dňa na deň získavali nevyhnutnú odbornú prípravu i potrebné skúseností. Našinci sa začali uplatňovať  nielen na slovenských zastupiteľských úradoch, ale dokonca aj v takých inštitúciách ako OSN, KBSE, UNESCO a v mnohých ďalších, neskôr dostávali významné pracovné miesta i v Európskom parlamente  a Európskej komisii. O nich však niekedy nabudúce...