K svojmu rytierskemu stavu brnenie nepotreboval

Narodil sa v prvej štvrtine 20. storočia a vo futbale dosiahol na svoje možnosti a vtedajšie spoločenské pomery skutočne veľa. O čo by tých jeho úspechov bolo viac, keby sa ten dátum narodenia mohol posunúť o polstoročie dopredu. Môžeme si iba predstaviť: strieľal by góly za niektorý popredný a bohatý západoeurópsky klub, hral na majstrovstvách sveta či na olympiáde, na jeho konte reprezentačných stretnutí by svietila aj päťdesiatka a možno ešte vyššie číslo. Žiaľ, ani v živote a o to menej v športe však to „keby“ neplatí. V každom prípade však Gejza Šimanský, ktorý sa narodil 29. augusta 1924, a teda si pripomíname jeho nedožitých 95 rokov, mal byť na čo patrične hrdý. Napriek tomu, že v dejinách slovenského futbalu nie je až tak veľa takých osobností ako on, športoví publicisti i štatistici tak trochu nedocenili všetko to, čo pre naše najpopulárnejšie odvetvie urobil. Čo už, tak to predsa v živote chodí...

Rodák zo Sečoviec začal s futbalom netradične v Prahe. Do stovežatej krásavice na Vltave odišiel ešte ako malý chlapec do akéhosi ústavu, ktorý vlastnil bývalý ruský generál, emigrant po boľševickej revolúcii. Prečo práve chlapec vo veku osem rokov skončil tak ďaleko od domova, dnes už presne nevie nikto. Podľa Gejzu Šimanského mladšieho, ktorý zbieraniu rôznych artefaktov a informácií o svojom slávnom otcovi roky venuje nemálo času a energie, dôvodov na to bolo niekoľko. Predovšetkým slabé sociálne zázemie rodiny v Sečovciach. Otec budúceho futbalistu odišiel hľadať lepšiu životnú perspektívu až do Kanady, rodina zostala na Zemplíne a stratila s ním všetky kontakty a tak matke nezostávalo nič iné, len hľadať cestičky, kde sa postarajú o jej dieťa. Tak sa 8-ročný Gejza dostal až do Prahy. V zariadení ruského cárskeho generála sa asi nemal až tak zle, začal tam hrávať futbal za Rapid Vinohrady Praha, dokonca začal študovať na gymnáziu, ale... To, že ho mama „odložila“ ďaleko od domova do rúk úplne cudzích ľudí výrazne ovplyvnilo jeho vzťah k tej, ktorá mu dala život. Mal veľmi ďaleko k ideálnemu... Ako spomína syn, otec jej to nikdy nevedel odpustiť.

SKOK DO VEĽKÉHO FUTBALU

Rozbitie Československa a nič dobrého neveštiaca situácia v Čechách ho donútili vrátiť sa na rodné Slovensko. Bolo to v roku 1939 kedy už mal za sebou dokonca aj tri ročníky gymnázia. Našťastie, v Prešove sa dostal do rúk známeho futbalového odborníka a predovšetkým vyhľadávača a vychovávateľa talentov Emila Biharyho, ktorý veľmi rýchlo rozpoznal aký talent sa skrýva v tejto nenápadnej nevysokej postave. „Šimi“, ako ho volali spoluhráči, dostal príležitosť hrať za prvé mužstvo Slávie Prešov vo veku 19 rokov, teda v roku 1943. Prešovčania síce hrali vtedy v najvyššej  domácej súťaži, tá mala počas vojnových rokov  tak trochu amatérsky charakter, ale jej futbalová kvalita bola na patričnej úrovni.

Do skutočne veľkého futbalu sa dostal až počas štúdia na Lekárskej fakulte, odbor farmácia v Bratislave. Bez problémov sa stal hráčom vtedy ešte ŠK Bratislava. Vďaka Gejzovi Šimanskému ml. sa nám podarilo dostať do rúk otcovu prvú profesionálnu zmluvu z 1.marca 1947, v ktorej sa mu klub zaviazal platiť mesačne „služné“ vo výške vtedajších 1500 Kčs. V ročníku 1947/48 belasí v Čs. celoštátnej lige, ako sa vtedy najvyššia súťaž volala, skončili na 3. mieste za dvomi pražskými „S“, teda za Spartou a Slaviou.

Dôležitejšie však bolo to, že sa dostal do tímu, v ktorom hrali také osobnosti futbalu ako Luknár, Schubert, Vičan, J.Arpáš, ale predovšetkým Ladislav Kubala. Schubert skončil v AC Turín, Arpáš hrával za Juventus a Kubala sa dostal až do Realu Madrid. Teda do mužstva, ktoré dlhé roky bolo keď nie najlepšie, tak rozhodne jedno z najkvalitnejších v Európe a Kubala sa v Španielsku zaradil medzi najjagavejšie hviezdy futbalového neba.

V roku 1947, teda v tom, v ktorom podpísal už spomínanú prvú zmluvu, na základe ktorej mal dostávať pravidelné mesačné „služné“ a ktorá mala platiť tri roky, dostal aj pozvánku do reprezentácie. Až nečakane úspešnú premiéru absolvoval v Bukurešti pred vyše 30 000 divákmi. Hostia vyhrali presvedčivo 6:2, pričom o góly čs. mužstva sa rozdelili Cejp, Kubala a Šimanský /všetci po 2/.

V MEXIKU BOL JEDNOTKOU!

Nemenej dôležitý ako úspešný reprezentačný krst bol pre „Šimiho“ zájazd do Mexika a USA v roku 1948. Bolo to už po februárovom prevrate a preto vznikali problémy na oboch stranách. Mexičania uvažovali, či prijať výpravu z komunistickej krajiny a tá pre zmenu vážne rozmýšľala nad tým ako mužstvo už pod novým názvom Sokol NV Bratislava nepustiť do ďalekého kapitalistického sveta. Nakoniec všetko dobre dopadlo a v každom prípade išlo o najvýznamnejší zájazd slovenského futbalového klubu v prvej polovici 20.storočia. Belasí túto cestu za Atlantik brali veľmi vážne, o čom svedčí doplnenie mužstva tromi vynikajúcimi hráčmi – Antonom Malatinským z Trnavy, Emilom Pažickým zo Žiliny ako aj reprezentantom Vlastimilom Preisom z Čechie Karlín. Len pre zaujímavosť – tohto nezabudnuteľného zájazdu sa zúčastnili ešte dvaja východniari – Jozef Karel a Milan Danko. 

Napriek tomu, že v každom stretnutí hral aj Kubala, mexická tlač najväčšiu pozornosť venovala práve Šimanskému. Svedčia o tom aj denníky, ktoré vo svojom archíve vlastní Gejza Šimanský mladší. Na mnohých stranách v nich dominujú fotografie Šimiho. Nečudo, veď v deviatich stretnutiach dal 9 gólov a bol najúspešnejší kanonier Bratislavčanov. Ich celková bilancia bola skutočne úspešná: z 9 zápasov 6 vyhrali, dva remizovali a iba jeden prehrali s celkovým skóre 27:10. S množstvom zážitkov i darčekov sa výprava vrátila domov, ale tam ju už čakala tvrdá realita: takmer všetky dary, vrátane oblekov či rôzneho textilu im štát jednoducho znárodnil, alebo požadoval také vysoké clo, že ho nikto nebol schopný zaplatiť.

To všetko sa už udialo v čase, kedy Šimanský dostal veľmi lákavú ponuku hrať za AS Roma, ale samozrejme, v novej politickej a spoločenskej situácii na ňu musel veľmi rýchlo zabudnúť. A tak sa musel uspokojiť s tým, že sa mu podarilo úspešne absolvovať náročné vysokoškolské štúdium farmácie, azda ako jedinému zo všetkých slovenských futbalistov, ktorí túžili po akademickom vzdelaní a titule. Samozrejme, spokojný bol aj s pôsobením v najobľúbenejšom slovenskom klube i v reprezentácii a musel sa zmieriť aj s tým, že musí absolvovať vojenčinu. Tú, našťastie, prežil pri futbale v prvoligovom tíme Tankista Praha.

V rodinnom archíve je aj pozvánka veľvyslankyne Talianska v Prahe Vittorie Assettatiovej na recepciu k štátnemu sviatku jej krajiny, ktorá sa mala uskutočniť  25. apríla 1953. Ťažko povedať prečo jej adresátom bol „iba obyčajný smrteľník“, i keď v tom čase už kapitán čs. futbalovej reprezentácie. Práve pod jeho vedením Československo, ešte v tom istom roku, vyhralo nad Talianskom pred 35 000 divákmi 2:0. Sám netušil prečo sa mu ušla takáto česť, jedno je však isté, že na toto pozvanie nereagoval. Dobe si uvedomoval, koľko problémov by si tým narobil, koľko vypočúvaní by musel absolvovať na Štátnej bezpečnosti...

V reprezentácii bol, na tie časy, pomerne dlho: od roku 1947 do roku 1955. Veď v tom období už tridsiatnikov zvykli posielať do futbalového dôchodku, alebo do dedinských mužstiev v ktorých sa hralo za párky a pivo. Jeho rozlúčka s reprezentáciou bola skutočne dôstojná. Uskutočnila sa v Prahe v medzištátnom stretnutí Československo – Belgicko s výsledkom 5:2 a Šimi v ňom zaznamenal svoj posledný reprezentačný gól.

V Prešove ešte hrával až do roku 1958, potom sa chcel vážne venovať povolaniu lekárnika. Nakoniec sa ním stal, dokonca takým, ktorý riadil všetkých ostatných v okrese Prešov. Ešte predtým však trénoval. Chodili za ním funkcionári z mnohých oddielov na východnom Slovensku aby trénoval ich celky mužov. Nie náhodou, veď sám prešiel rukami takých doslova futbalových mágov, akými boli v Bratislave Leopold „Jimmy“ Šťastný, Thomas Sneddon až z ďalekého Škótska, či Ferdinand Daučík, ale nemožno nespomenúť ani prešovského Emila Biharyho, ktorý dokázal talent nielen objaviť, ale aj urobiť z neho skutočne kvalitného hráča.

Tak teda trénoval ako najlepšie vedel, ale najradšej predsa len pracoval s mládežou. Viedol mužov Bardejova, Michaloviec, Spišskej N. Vsi, ale aj Tatrana Prešov, od ktorých ďaleko neodišiel, iba k jeho ligovému dorastu. Futbal pozorne sledoval aj keď s trénerstvom skončil. Vedel vždy správne a nezištne poradiť, zodpovedná funkcia si však vyžadovala od neho čas i energiu.

DOMA NEBOL PROROKOM...

Slávu a uznanie, ktoré si rozhodne zaslúžil, si vôbec neužil. Pretože mu k tomu zainteresovaní ani nedali príležitosť. Veď na Slovensku sa tvrdošijne uvádza, že odohral 15 oficiálnych medzištátnych stretnutí. Ešte bývalý Čs. futbalový zväz, do kompetencie ktorého to patrí, však eviduje až 21 takýchto zápasov. V Prahe mali o ich počte asi určite lepší prehľad než v Prešove. Reprezentácia Československa na začiatku 50-tych rokov minulého storočia hrávala dva – tri medzištátne zápasy ročne. Napríklad v roku 1951 odohrala iba dva  a roku 1954 tri zápasy. Pritom bol prvým futbalistom Slovákom, ktorý za čs. reprezentáciu odohral viac ako dvadsať oficiálnych súbojov. Veď, napríklad, 20-gólovú hranicu neprekonal ani Štefan Čambal, prvý slovenský futbalista na majstrovstvách sveta v roku 1934, z ktorých sa vrátil so striebornou medailou. Ani Ferdinand Daučík, účastník posledných predvojnových MS 1938 vo Francúzsku, neskôr jeden zo Šimanského trénerov v Bratislave. Dlhé roky sa ho nikto zo zodpovedných nesnažil zaradiť do Klubu ligových kanonierov, i keď tam zaslúžene patril. Po rozdelení ČSFR na dva samostatné štáty naši západní susedia okamžite futbalovým strelcom zarátali aj góly, ktoré hráči dosiahli v rokoch 1938-1944 vo svojej najvyššej súťaži. U nás o podobný krok akosi nebol záujem, možno aj preto, že si nikto nezrátal góly možných kandidátov na členstvo v tomto prestížnom klube. Až v roku 2013 skupinka nadšencov z občianskeho združenia Klub ligových kanonierov v Bratislave si dala tú námahu a prišla k záveru, že Gejzovi Šimanskému členstvo medzi ligovými stovkármi právom patrí. Potvrdzujú to jednoduché počty: v Slovenskej lige za Sláviu Prešov v rokoch 1939-1944 dal 21 gólov, potom v Bratislave 48, počas vojenčiny za Tankistu Praha 14 a za Tatran Prešov 23. Dohromady 106 ! Pretože G. Šimanský zomrel v roku 2007 tak sa nedožil ani toho, aby sa stal členom elitného Klubu ligových kanonierov.  Nuž, kto si už dnes spomenie na to, že za mužstvo Československa dal oficiálne 7 gólov a okrem toho bol prvým Slovákom, ktorému sa dostalo tej pocty stať sa kapitánom čs. reprezentačného výberu. Túto skutočnosť nepoznali ani jeho vekovo mladší prešovskí priatelia, ktorí sa profesionálne venovali futbalu.  Aj to svedčí o jeho skromnosti, že o tom nikdy nehovoril, napriek tomu, že išlo o jeden skutočne dôležitý medzník v slovenskom športe. Pritom bol kapitánom československého mužstva v časoch, kedy aj zastúpenie slovenských hráčov v ňom bolo skôr symbolické – ako sa hovorí – do počtu. Aj to je jeden z dôkazov ocenenia nielen jeho hráčskych schopností, ale aj jeho autority a v neposlednom rade i rešpektu zo strany spoluhráčov.

SKUTOČNÝ RYTIER

Na olympiáde nikdy nemohol hrať, pretože mužstvo ČSSR sa na nej po prvýkrát zúčastnilo až v roku 1964, kedy G. Šimanský mal už 40 rokov. Napriek tomu bol medzi prvými našimi športovcami vyznamenanými Cenou Fair – Play Čs. olympijského výboru. Dostal ju „za rytierske činy na ihriskách a za výchovu mladej generácie“. Prišli mu ju odovzdať dokonca zástupcovia Medzinárodného olympijského výboru z jeho sídla vo švajčiarskom Lausanne. Nemôžeme nespomenúť ešte jedno, i keď neoficiálne ocenenie. V októbri 1989 slávny Ladislav Kubala prvýkrát po svojom úteku z Československa navštívil Bratislavu. Vtedy medzi jeho prvoradé želanie patrilo stretnutie s bývalým spoluhráčom v belasom i reprezentačnom drese G. Šimanským. Obaja priatelia sa aj stretli a Kubala, svojho času obdivovaný ako dnes Messi, mu podaroval drahé náramkové hodinky. Ako znak úcty k človekovi, jeho ľudským i futbalovým kvalitám...

O to viac prekvapuje, že v Prešove, v ktorom prežil prevažnú časť svojho aktívneho života sa zatiaľ nenašiel nikto, kto by ho navrhol na mestské vyznamenanie, napríklad – Cenu mesta. Keď sa mu už takéhoto ocenenia nedostalo počas života, tak aspoň In memoriam...