Bolo to úchvatné, režisér, hlavný hrdina a aj kameraman sa pri tisícej klapke, teda  keď bolo zrejmé že ide o dobrý film, pozvali celý štáb, každučičkého jeho člena na posedenie, na mnohých si spomínam samozrejme po mene, vládla samozrejme mimoriadna nálada, samozrejme na druhý deň režisér Paľo Bielik dal voľno, začína rozprávanie Juraj Sarvaš.

 

Film sa nakrúcal v roku 1957. V Československu bola hlavná téma sovietskych osloboditeľov a povstaleckých partizánov – a zrazu téma z prvej svetovej vojny – prečo?

Nedávno som mal besedu zo stredoškolákmi a mladým historikom v Banskej Bytrici, bola spojená s ukážkami z filmu Štyridsiaty štvrtý a spytovali sa ma na to isté – jednoducho nebolo to z nejakých politických dôvodov tabuizované, ale predsa len sa akosi na históriu Slovákov v prvej svetovej vojne zabudlo a zabúdalo pritom 3. júna 1918 popravili štyridsiatich štyroch chlapcov zo 71. pešieho pluku trenčianskeho takzvaného drotárskeho, drótušregiment ho nazývali, lebo to boli chlapci z Kysúc, od Trenčína, z drotárskeho kraja. A Paľo Bielik, ktorý bol taký štúraj v slovenskej histórii objavil túto tému, išiel do toho Kragujevaca...

 

...vtedy to bola cesta do zahraničia na osobitné povolenie, okrem toho len niekoľko rokov predtým bol pre nás hlavný juhoslovanský predstaviteľ Josip Broz Tito „krvavým psom“....

...a Bielik napísal o tom poviedku.  So zaujatím som ju čítal, vychádzala na pokračovanie v časopise Film a divadlo, ten bol vtedy vynikajúci...

 

....a Ty si vtedy bol mladý herec v Divadle Jozefa Gregora Tajovského v Zvolene...teda mimo Bratislavy....

....mimoriadne ma to zaujalo, nevedeli sme o tom, nehovorilo sa o tom, neučilo, pritom to bola najväčšia vzbura proti vojne v rokoch prvej svetovej vojny, vzbura vojakov. Možno sa o tom u nás nehovorilo aj preto, lebo na tom pomníku boli české mená, namiesto Bednárik tam bol Bednařík, bol Jan a nie Ján a bolo toho viac, mená boli v českom tvare...

A jedného dňa som ja, zanietený čitateľ tejto poviedky o Kragujevaci dostal telegram, aby som sa dostavil na filmové skúšky do filmu 44 do Bratislavy,  scenár mi poslali po vodičovi autobusu , ktorý prichádzal do Zvolena z Bratislavy o ôsmej večer. Skúšky boli na druhý deň ráno a rýchlik odchádzal o pol tretej nadránom! Ešte mi odkázali, že o ôsmej ráno ma na  bratislavskej hlavnej stanici čaká auto! Pozriem do scenára – a tam sú označené časti Viktor Kolibec, Viktor Kolibec, Viktor Kolibec, scén bolo dovedna päť až do poslednej strany – hlavná postava! Naštudoval som pokiaľ sa len dalo všetko, aby som vedel do čoho je vsadená postava. Od rána sa filmovalo a pustili ma až popoludní, keď mi išiel vlak do Zvolena, lebo večer som mal predstavenie.... Paľo Bielik sa do filmu dal s veľkou vervou, všetkých nás, mladých hercov strhol, film mal zelenú u vedenia Koliby, na jej čele bol dobrý chlap...

 

...spomínaš si na začiatky filmovania?

Akoby nie, bolo to 23. marca 1957, bol to môj prvý filmovací deň a filmoval som scénu návratu z Ruska, kde sa zarastený brodím močariskami, krovinami.... tie boli reálne, neboli to nijaké kulisy, nuž ale boli sme mladí a chceli sme ten film urobiť čo najlepšie, okrem toho išlo aj o iné okolnosti. Oproti pôvodnému zámeru filmovať priamo na mieste, kde sa historické udalosti odohrali,  sa kvôli medzištátnemu napätiu, opätovne sme mali, teda nie my, ale vtedajší režim,  nejaké nezhody s Juhosláviou J.B. Tita,  z toho zišlo. Bielik rozhodol:  všetko sa bude nakrúcať v Bratislave a okolí. Kto chce spoznať časti starej Bratislavy, napríklad  tie časti Podhradia, ktoré dnes nejestvujú alebo Kapitulskú ulicu, neveľký rozdiel medzi tým ako vyzerali vtedy a ako dnes, môže zábery z ulíc vidieť v tom filme, nimi sme šli v tom pochode smrti na popravisko, len sa vyvesovali nápisy v srbskom jazyku...

 

....teda Bratislava, kulisa jej ulíc ako vyzerali v roku 1957 „zahrala“ Kragujevac roku 1918, to hovorí za veľa...

....malo to však výhodu, Bielik dosiahol miliónovú úsporu na rozpočte, to bol nepochybne úspech, to sa dá oceniť ešte aj dnes, možno najmä dnes. O Okrem toho pomohla aj armáda, pri masových scénach ktoré sa nakrúcali v okolí Stupavy hrali s nami tri roty čs. armády oblečené do uniforiem rakúsko uhorskej armády, dodnes sa mi stáva, že stretnem niektorého z týchto „spolubojovníkov“.

 

Bol film prelomový, ako si to prežíval, ako tvorcovia, ako verejnosť?

Premietalo sa to v decembri 1957 a potom v kinách v roku 1958, bolo to odtabuizovanie témy, všade sa o tom hovorilo, písalo, dostávali sme množstvo listov,  v Bratislave sa hral šesť týždňov trikrát denne a stále bolo vypredané! Obrovský úspech. Kritiky hovorili o prvej lastovičke svojbytného slovenského filmu. Keď film  Štyridsať štyri šiel do zahraničia dostávali sme veľa listov odtiaľ, napríklad aj z dnešných štátov vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Dostali sme cenu FIPRESCI na filmov festivale v Karlových Varoch. Úspech sme mali všade. Na Slovensku, na Morave, v Čechách. Kiná boli plné, v celom vtedajšom Československu. Film zaujal. Ale to hlavné – začali sa opravovať mená na pomníku popraveným v Kragujevaci, pomník bol síce udržiavaný, ale celková renovácia sa urobila iba pred pätnástimi rokmi!  Teda až po roku 1989! Napokon aj dokument kragujevackých tvorcov vznikol až po roku 1989, aj oni cítili potrebu vypovedať o udalosti, ktorá sa tam odohrali. Je to veľká vec, veď napokon asi kilometer od tohto miesta je pamätník postrieľaným srbským študentom, obetiam nemeckej zvôle v druhej svetovej vojne. V tom barbarstve postrieľali študentov niekoľko tried!

 

Dnes už je dostatok literatúry, matičiar Laco Zrubec zasvätil svoju prácu správnym nápisom na pomníku v Kragujevaci, máme historickú prácu historika M. Hronského, má to ešte stále ohlas aj v zahraničí?

Ale áno, v Srbsku vznikol nedávno dokumentárny film o tom, ako sa poprava odohrala, tvorcovia boli aj za mnou kvôli spomienkam na nakrúcanie a príbeh filmu 44, takže som si bôľne povzdychol, že oni tomu venujú viac pozornosti, že si pripomínajú nielen históriu, ale konkrétne priamo to pole, kde sa poprava konala, teda nielen v prenesenom slova význame, ale doslova tú pôdu, ktorú zmáčala slovenská krv, krv mladých slovenských chlapcov, mužov...

 

....myslíš si, že by sme sa mali predsa len venovať dejinám histórii väčšmi, veď taká masová poprava a 3. jún myslím si nie je ani len pamätným dňom Slovenskej republiky...

Nemôžem zabudnúť na príbehy spojené s filmom Štyridsať štyri, po premiére v Bratislave, bola premiéra v Trenčíne a tam sme sa stretli s účastníkmi 71. trenčianskeho pluku, ešte v roku 1958 sme stretli nielen tých čo prežili z drotárskeho pluku, ale ja osobne aj s pani Kolibíkovou, vo filme ju hrá Elena Pappová,  teda ženou hlavného hrdinu vo filme 44! Samozrejme filmová postava sa menuje Kolibec, má zvučné a znakové meno Viktor Kolibec. V skutočnosti sa volal Kolibík, v trenčianskych kasárňach sa odhaľoval pomník a títo vojaci, vtedy už starí ľudia, plakali. Vdova Kolibíková na otázku Paľa Bielika povedala, juj veď ten môj bol oveľa menší, nebol taký urastený ako tento filmový. Boli to dojímavé chvíle. Ukázali sme verejnosti čo za krutosti nám priniesla prvá svetová vojna. A ja osobne si  myslím si, že to bola udalosť, ktorá sa zapísala do dejín nielen slovenských, ale do dejín Uhorska. Verím, že pri storočnici vypuknutia tej hroznej vojny, v ktorej padli desaťtisíce Slovákov si to nielen dôstojne pripomenieme, ale azda nájde aj priestor na televíznych obrazovkách aj onen dokument srbských tvorcov z Kragujevaca....

 

Vidno, že pre Teba to nie je len minulosť ani ako pre človeka a ani ako pre tvorcu, umelca a pedagóga na banskobystrickej akadémie umení...

Rozpovedal by som príbeh z besedy v Banskej Bystrici. Mladá pracovníčka Štátnej vedeckej knižnice našla pani Babjakovú a tá jej priniesla denník vojaka 72. pešieho pluku, bratislavského Adama Štúra, písal si ho od narukovania až dovtedy kým nepadol do ruského zajatia, ako ruské zajatie prežil a ako sa po vojne vrátil. Štyri roky rodina nevedela čo s ním je, denník je pekne čitateľný, isteže je v trenčianskom nárečí, je v rukopise, pre pani Babjakovú je to dodnes, do roku 2014 cenná rodinná pamiatka - bol to totiž jej starý otec.

 

Zaujalo to mladých ľudí?

Myslím si, že mladí dnes nepoznajú ani najnovšie dejiny, ale práve takéto podujatia vyvolávajú záujem, je to príbeh a práve táto príbehovosť  je metóda ako nielen vyvolať záujem, ale aj všeobecné povedomie o našich dejinách. Veď to nebola jednoduchá doba, kto písal proti vojne v tých časoch bol zradca, hneď ho brali, takže nikto neriskoval, skvelé Hviezdoslavove Krvavé sonety poznáme alebo o nich sa vo všeobecnosti vie, ale nemohli vyjsť v čase, keď ich Hviezdoslav napísal, ale až po vojne až v roku 1919...

 

...pravda medzi výnimkami nájdeme Rázusa...

...to je zaujímavé, Rázus písal proti vojne, keď mu to neuverejnili v jednom časopise našiel si druhý, písal do novín, má veľkú produkciu protivojnovú, napokon vyšla aj zbierka Hľa vojna, Ce est la guerre, výborná poézia, z nich najväčšmi dominuje báseň Matka, zrejme to mohlo byť v Hodžovom Slovenskom týždenníku. Rázus má veľa poézie, protestov proti vojne. Bol v tom najväčší. Bol to výnimočný kňaz. Je to len zdanlivý paradox, že potom, po rozpade Rakúsko – Uhorska,  po oslobodení, po vzniku Československa sa stal ostrým kritikom pomerov, ktoré poškodzovali Slovensko. Označovali ho za vlastizradcu, dokonca súdili ho – a to v Banskej Bystrici. Aké sú ľudské osudy! On, ktorý tak bol proti vojne, ktorá spôsobovala Slovákom utrpenie, boril sa za slovenskú vec, bol napokon súdený v meste, kde študoval akoby vlastizradca. To hovorí veľa o osudoch Slovákov vôbec. Oslavy 125. výročia Rázusovho narodenia boli veľmi pôsobivé a povedal by som najmä užitočné oslavy, boli pred rodným domom vo Vrbici, 18. októbra – tam som robil prvé pásmo o Rázusovi a potom v poetickom štúdiu v Bratislave....

 

....pripomeňme, že počet  Tvojich poetických večerov presiahol už číslo 180 – a všetky tie ojedinelé  produkcie a tie roky  sú spojené s Tvojim menom, priam je to do niekoľkých kníh rekordov...

.....človek sa neustále učí, stále nachádzam príbehy našich literátov, poéziu často aj zabudnutú, ale aj osudy, s Rázusovými poslaneckými prejavmi, kusom jeho života som sa zoznámil až teraz. Brojil proti tomu, že na občana v Čechách a na Morave a Sliezsku bolo na hlavu občana vyčlenených asi 850 korún a na Slovensku 200, nechcem robiť česko – slovenské  rozbroje, ale toto sú fakty, tým, argumentoval Rázus pred mnohými desaťročiami!  Rázus hovoril veľmi presne – a to nás prepája s atmosférou Slovenska počas prvej svetovej vojny s tým, čo sa udialo potom. Tieto súvislosti, toto prepojenie – teraz, osemdesiat rokov po smrti  hovorí veľa. Mladí výtvarníci vyhrali súťaž pôsobivého pamätníka, prvého, ktorý Rázus v Bratislave má. Odhalili ho nedávno, je veľmi pôsobivý, na očiach vo dne i svietiaci i v noci na nábreží Dunaja, má tvar pylónu akoby kníh s názvami miest, kde pôsobil

 

....a vyčítame tam aj jeho príbeh počas prvej svetovej...

...hej, táto vojna veľmi, veľmi zasiahla Slovensko, rovnako ako jej dôsledky, spomínam, ako Anton Habovštiak z Oravy spomínal, že spoznal otca až keď mal desať rokov...koľko ostalo osamotených žien, sirôt, koľko rodinných tragédií,  ťažko zasiahli dôsledky vojny predovšetkým slovenský vidiek....

 

....veď sa to týka aj Tvojho osudu...

...no ja som svojho otca nepoznal, som pohrobok, otec sa vrátil z prvej svetovej ranený, zanechalo to na ňom riadne stopy, a narodil som sa ako šieste dieťa už keď ho nebolo. Predstav si, doma sme opatrovali, teda mama opatrovali fotografiu otca, volal sa Pavel,  portrét vo vojenskej uniforme, uniforme rakúsko – uhorského vojska keď tiahlo do vojny. A v takej istej uniforme som potom hral v filme 44, keď som si takú istú uniformu obliekal Zrejme tak ako mnohí iní chlapci na filmovačke, som si nemohol nespomenúť na otca a na to, čo zrejme zažíval, veď mnohé scény vojenského života museli byť v živote v podstate také isté ako vo filme...

 

Za rozhovor ďakuje Dušan D. Kerný