Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a rektor Univerzity Komenského v Bratislave usporiadali v Bratislave za prítomnosti akademickej obce, médií a časti diplomatického zboru slávnostnú promóciu publikácie Dejiny Spiša od roku 1526 do roku 1918. Jedným z autorov je renomovaný historik – aj Literárnym fondom tento rok ocenenej publikácie o slovenských dejinách, riaditeľ Slovenského historického ústavu Matice slovenskej Ivan MRVA. SNN ho preto požiadali o malé priblíženie rozsiahleho ako aj obsiahleho, vyše tisícstranového diela, ktorého hmotnosť je bezmála štyri kilogramy, čitateľom.

n Ako ste sa zapojili do takého rozsiahleho medzinárodného projektu?

Ako historik bádateľ som so Spišom spätý dlhé roky. Už v roku 2002 bola prvá konferencia, na ktorej som ako špecialista na isté historické obdobie vystúpil, z konferencie vznikol zborník, potom Dejiny Spiša – Historia Scepusii I. Teraz slávnostne prezentovaná publikácia druhého dielu je v podstate, ak uvážime aj vydania v poľštine, už štvrtou publikáciou v rámci spoločného slovensko-poľského projektu. Druhý diel má dvoch editorov – zo slovenskej strany profesora Martina Homzu z Katedry slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a profesora Stanislava A. Sroka z Inštitútu dejín Jagielonskej univerzity v Krakove. Preto aj na prvých stranách sa v knihe uvádza Bratislava a Krakov. Podstatné je, že koncepcia publikácie bola vypracovaná spoločne oboma stranami a slovenský text vychádza ako prvý po vzájomnej dohode.

n Pri slávnostnej promócii jeden z vedeckých editorov knihy Dejiny Spiša prof. Martin Homza okrem iného ocenil, že ide o medzinárodný projekt, že je to dlhotrvajúci projekt a zázrak je už to, že sa s poľskou stranou podarilo dohodnúť, napokon, je to jediná takáto spolupráca, s maďarskou stranou je zamýšľaný projekt o dejinách zatiaľ stále len na papieri...

Základom je vytvorenie slovensko-poľskej  komisie humanitných vied a z jednej strany je, okrem vedeckých pracovísk garantom tak slovenské ako aj poľské ministerstvo školstva. Prvá dohoda o cezhraničnej  spolupráci vznikla v roku 1994, ale konkretizovala sa až v roku 1998, až vtedy sa začalo reálne pracovať a praktickým začiatkom tak bola, ako som už povedal, konferencia v Levoči. Medzinárodná konferencia niesla názov Stav bádania o dejinách Spiša v roku 2002. Neraz v mnohom záležalo, ako to odznelo aj na slávnostnom uvedení knihy do verejnosti, na zdatnosti, zapálenosti a podpore inštitúcií i jednotlivých predstaviteľov, aby komisia, ako aj celý obrovský tím spolupracovníkov úspešne zavŕšili prácu. Veď len autorov je vyše tridsať, okrem editorov slovenských a poľských textov prešli práce cez vedeckých recenzentov z oboch strán i jazykovým spracovaním textov a spracovaním cudzích jazykov – latinčiny, nemeckého, anglického, maďarského a poľského jazyka. Išlo teda o veľký kolektív  a množstvo práce nielen textovej, ale aj v spracovaní máp a grafickej úpravy. Príprava trvala, ak sa nemýlim, sedem rokov. Mimoriadnou prednosťou publikácie – ako tiež zaznelo na jej promócii – je množstvo unikátnych reprodukcií historických ilustrácií. To všetko prispieva k tomu, že celé dielo je podľa názoru editorov čítavé a prístupné nielen pre vedeckú a vysokoškolskú verejnosť, ale i pre mnoho iných záujemcov.

n Významným faktorom je však aj osobná kontinuita práce historikov a inštitúcií...

... Áno, zo slovenskej strany je dôležitý fakt, že komisiu a práce od začiatku nepretržite vedie, zastrešuje prof. Martin Homza, ako aj fakt, že katedra slovenských dejín spolu s katedrou všeobecných dejín  a katedrou archívnictva  a pomocných vied historických je najstarším profesionálnym pracoviskom historikov na území Slovenska a vlastnú vedeckú prácu vykonáva, ako sa zdôrazňuje v publikácii, nepretržite od roku 1919. Zasa z poľskej strany Inštitút dejín na Jagielovskej univerzite v Krakove datuje svoje začiatky do prvej polovice 15. storočia.

n Na uvedení diela často zaznievalo, že ide o monumentálne dielo. Podľa vydavateľstva Post Scriptum dielo podáva „komplexné, ucelené a systetizujúce dejiny Spiša, regiónu v mnohých ohľadoch špecifického, jedinečného i komplikovaného. Popri úvodných syntetizujúcich kapitolách Ivana Mrvu (1526 – 1770), Františka Žifčáka (1770 – 1849) a Artura Patka (1849 – 1918) kniha obsahuje podrobne analyticky spracované parciálne témy súvisiace s dejinami správy Spišskej stolice, s cirkevnými dejinami, s rozvojom umenia a materiálnej kultúry“. Vaša stať má vyše dvesto strán a na ploche tohto rozhovoru sa nedá vymenovať ani len obsah strhujúceho textu o prelomových udalostiach.

Ide o veľmi zaujímavé obdobie. Spiš zvyčajne nevnímame ako Európu, keďže je takpovediac na jej okraji, ale vývoj v ňom je nesmierne zaujímavý. Dnešným jazykom by sme mohli povedať, že Spiš zápasil za svoje záujmy a ak chcete aj identitu, v zložitom geopolitickom tlaku – z juhu to boli vtedy Turci, teda Osmanská ríša. Zo západu nastupovala Habsburská ríša, zo severu Poliaci, máme tu jedenásť spišských kráľovských miest a dve slobodné mestá – Levoču a Kežmarok. Kto kontroloval Spiš, strategicky ovládal hranicu s Poľskom.