Najskôr niekoľko pohľadov do minulosti slovenských zimných športov. Kedysi v roku 1965 podalo vtedajšie Československo svoju kandidatúru na usporiadanie Majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní FIS 1970 s tým, že tento zimný športový sviatok sa uskutoční v priestore Vysokých Tatier. Centrom diania sa malo stať Štrbské Pleso. Zároveň bolo prezieravo odštartované územné plánovanie a projektovanie nových športovísk, ubytovacích kapacít, zásobovania, dopravných tepien a ďalšej infraštruktúry i operatívneho spojenia s okolitým či vzdialeným svetom. To všetko v duchu známej ľudovej múdrosti – a čo keď motyka vystrelí?

A o dva roky neskôr skutočne aj vystrelila, kongres FIS v máji 1967 schválil práve Vysoké Tatry. Po tomto úžasnom víťazstve sa všetky organizačné a stavebné práce okamžite rozbehli naplno. Všetko na krátky čas síce pribrzdili smutné udalosti pohnutého a nešťastného roka 1968 a okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Športový duch zvíťazil nad politickým a príprava na zimné majstrovstvá sveta pokračovala s dovtedy (na československé pomery) nevídaným spôsobom.

Úloha - predísť dopravnému kolapsu

V rámci modernizácie dopravného spojenia Vysokých Tatier  a predovšetkým centra diania – Štrbského  Plesa – boli postavené nielen na vtedajšie časy u nás nesmierne rozľahlé parkoviská a široké cesty, ale došlo aj na výstavbu elektrickej ozubnicovej koľajovej dráhy zo železničnej stanice Tatranskej Štrby  priamo do  centra športového diania na Štrbskom Plese. Ešte v roku 1968 bola síce organizovaná celonárodná zbierka na nový ultramoderný dopravný systém ALWEG, ktorého vozne sa mali pohybovať  na vzduchovom vankúši obrovskou rýchlosťou, ale z tejto „nadštandardnej alternatívy“  po augustových udalostiach roka 1968 veľmi rýchlo zišlo. A za vyzbierané peniažky od lyžiarskymi majstrovstvami  nadšeného obyvateľstva krajiny sa vraj kdesi postavila nejaká škola či čo...!

Zmetenie projektu ALWEG zo stola a jeho nahradenie „obyčajnou“ zubačkou bolo možno finančne i časovo múdrym riešením, ale národ bol z toho všetkého akosi smutný. Podstatné však bolo to, že „zubačka“ vyšla na svoju prvú verejnú jazdu z obslužnej haly železničnej stanice Štrba už rok a nejaký mesiac pred začiatkom lyžiarskych majstrovstiev sveta.  Dňom D bola v tomto prípade streda 12. februára 1969.  

Elektrická ozubnicová dráha slúžila odvtedy verne bez ohľadu na  drsné poveternostné podmienky a politické vplyvy dlhé desaťročia. A veľmi rýchlo sa stala obľúbenou dopravnou tepnou. Možno aj preto, že výškový rozdiel medzi koncovými stanicami dráhy bol a je úctyhodných 455 metrov! Koľko stoviek tisíc ľudí z celého sveta odviezli jej tri vozňové jednotky po strmom svahu od prvej jazdy do dnešných dní, to asi nevie nikto.

Má poriadne nadslúžené

Tohtoročný 27. týždeň sa napokon stal jej posledným v činnej službe. Na sklonku cyrilo-metodejskej nedele sa „zazubila“ na  svojich posledných bezmála 5 kilometroch z plesa na Štrbu. A po odslúžených 51 rokoch a piatich mesiacoch odišla na zaslúžený odpočinok. Možno aj trochu pyšná, veď  počas svojho posledného pracovného týždňa bola  fotografovaná viac, ako všetky slovenské pseudo celebrity dohromady.  Zaslúžene. Kým tie ostatné sa občas zaškerili do objektívov pri svojom „leháru“, ona do poslednej chvíle poctivo makala. A doteraz možno ani nevedela, koľkí ľudia ju majú radi a preto si je zvečňujú do svojich aparátov či telefónov. Avšak, aj keď veľa našincov, ktorí prežili vyše pol storočia v spoločnosti zubačky, bude teraz smutných, tešiť sa budú členovia Klubu priateľov východoslovenských železníc, ktorí súpravy štrbskej zubačky zoberú do svojich rúk, zrekonštruujú a obnovia. Aby túto horskú pomocníčku našich dní zachovali nielen pre terajšiu, ale aj budúce generácie.

A čo bude ďalej?

Keďže sme na Slovensku, nikdy nič nie je isté. Povráva sa síce, že zubačku na dôchodku nahradí nová, opäť švajčiarskej proveniencie. Darmo, tento alpský štátik doslova oplýva extrémne strmými a technicky i bezpečnostne spoľahlivými „zubačkovými“ traťami a ľuďmi, ktorí ich vedia konštruovať. Ba dokonca, že to má byť až sedem súprav.  Je však pre ne potrebné rekonštruovať  koľajovú trať a reálne  tieto práce sa vlastne už začali. Na otázku, kedy bude nová zubačka nasadená do riadnej poctivej služby verejnosti, sa zatiaľ dá odpovedať iba takto: Keďže sme na Slovensku nikdy nič nie je isté! Ale mala by to byť streda...

Ešte jeden pohľad do minulosti

Viete, že naša obľúbená štrbská zubačka nebola v týchto končinách prvá? Jej staršia sestra (alebo to bola mama?) začala vyvážať turistov a rekreantov zo Štrby na Štrbské pleso už  od 29. júla 1896 (neuveríte, ale tiež to bola streda), doteraz fungujúca FIS zubačka vlastne využívala z veľkej časti pre ňu vybudované teleso trate. A keďže vtedy ešte v Tatrách elektrina nebola, prepravu zabezpečovali dve parné lokomotívy  (dnes by sme povedali že minilokomotívky) rakúskej výroby, ktoré mali na ťahanie či tlačenie k dispozícii 4 osobné a 2 nákladné vozne pochádzajúce z budapeštianskej vagónky. Tento svojho času tiež veľmi obľúbený horský dopravný systém ukončil svoju prevádzku 14. augusta 1932. Príčiny? Nová módna vlna automobilovej a autobusovej dopravy, ktorá očarila aj strednú Európu, takže ČSD nahradili čmudiacu a dychčiacu zubačku (postupne čoraz nerentabilnejšiu) novými autobusmi, pre ktoré „vyrobili“ aj novú cestu na Štrbské Pleso. K poklesu záujmu o zubačku však prispelo aj vybudovanie Tatranskej elektrickej železnice z Popradu cez Starý Smokovec na Štrbské Pleso. Verme, že situácia sa opakovať nebude.

A teraz úplne vážne

Železničiari však nenechávajú ľudí, ktorí vystúpia na Štrbe z rýchlikov či osobných vlakov nezaopatrených. Od pondelka 6. júla 2020 začne fungovať náhradná autobusová preprava medzi  železničnými stanicami  Štrba a Štrbské Pleso na celú dobu výluky zubačky. A tá je plánovaná až do mája 2021. Potom by sme sa mali dočkať otvorenia zrekonštruovaného „zubatého“ dopravného systému. Snáď nám to všetko nepokazí „doba kovidia“...

Text a foto: Milan Országh