Z jesenného lesa som si priniesol košík obťažkaný hubami, tri tašky nazbieraných odpadkov a veselý zážitok. V dubovo-borovicovom poraste ma oslovila nastajlovaná blondína akoby vystrihnutá z lajfstajlového plátku z Londýna... Žltý trojštvrťový módny plášť stiahnutý v štíhlom drieku opaskom, čierne džínsy, fialové gumáky, na hlave ružový baret a béžová kabelka od Vuittona zavesená krížom cez chrbát na úzkom koženom popruhu. Už viem, o ktorých ženách tvrdil jeden z najnovších prieskumov, že pred zrkadlom strávia až 15 rokov života. Okrem Zuzany Čaputovej isto aj o tejto. „Fúha, rozmaznaná panička sa rozhodla svojmu milionárskemu pupušovi v uzučkom a skrátenom saku uvariť večeru. Možno poslednú...“ pomyslel som si, no v tom ma už spozorovala medzi stromami.    

 

– Vyznáte sa v hubách?! – vystrelila otázku namiesto pozdravu.

– Jasné, inak by som ich predsa nezbieral – odvetil som pobavene. Pristúpila k svojmu o dve generácie staršiemu sprievodcovi v montérkach a vytiahla mu z koša hríb s tmavohnedým zamatovým klobúkom, s červenkastou nohou i podhubím. Natrčila ho ku mne. Otázka len v očiach. 

– To je modrák – označil som jej ho a otrávene som sa chcel vzdialiť.

– A je dobrý?

– Výborný! Napríklad na hubový tatarák alebo so smotanovou omáčkou na kyslo... Udivene a pozornejšie sa mi zahľadela pod šiltovku, či ma náhodou nevidela u Kamily v kuchárskej šou. Na Pospíšila sa nepodobám, na veste mi nežiarila ani len jediná Michelinská hviezdička, tak vyzvedala ďalej.

– Ale veď zmodrel, keď sme ho rozkrojili.

– Niektoré hríby to robievajú, nevedia sa červenať od hanby...

– Modrák to neny! – namietol zrejme dôchodca z neďalekej osady, kým som skúmavo nakukol do jeho poloprázdneho koša.

– Viem. Vy Záhoráci nazývate modrákmi tieto Suchohríby hnedé a vybral som mu ho z jeho zbierky. My Paštikári tak nadávame Hríbu zrnitohlúbikovému alebo Hríbu sinému. Ale toto by som si do koša nedával – povedal som a vyhodil mu spomedzi uložených plodníc Podhríb žlčový (tzv. horkáč). Bezradne sa na mňa pozrel a pokrčil ramená. „Ktovie, či aj tebe zaplatil objednávateľ dvadsať eurovou bankovkou so škatuľkou marlboriek, ak mu vyvetráš túto jeho buchtu?“ pýtal som sa v duchu.

A na chalupe, pri čistení húb, som si šťavnato zanadával, keď som v spravodajskej televízii podvečer videl a počul, že na piatkových klimatických štrajkoch Fridays For Future sa aj na Slovensku nazbieralo v Bratislave, v Trnave, v Žiline, v Banskej Bystrici a v Košiciach zopár tisíc študentov. Piatky za budúcnosť vraj mobilizujú všetkých, ktorým nie je ukradnutý osud našej planéty a namiesto do práce či školy vedú ich kroky na ulice a námestia, aby upozornili na vážny problém. „K štrajku sme sa pripojili, pretože nám záleží na prežití planéty. Závisí na ňom totiž budúcnosť nášho prežitia,“ vyjadril sa pre Startit UP jeden z organizátorov protestov Jakub Hrbáň. Každý piatok by mohli namiesto námestí zamieriť do najbližších lesov v okolí a vyzbierať odpadky po svojich rodičoch, súrodencoch, spolužiakoch a nevychovaných susedoch. Cigaretových ohorkov, plastových aj sklenených fliaš, plechoviek od energetických nápojov i konzerv, igelitových tašiek a ostatných „cenností“ domového odpadu je neuveriteľné množstvo.

Po každej jednej prechádzke v lesoch sa znovu a opäť presviedčam, že sme národom hlupákov a ignorantov. Pohoršujúce je, že v lesnom chráme nechávajú žlté plastové bandasky od motorového oleja i litrové fľašky od slivovice, rumu či vodky aj pracovníci lesného hospodárstva – pilčíci alebo drevorubači. A pod nejedným posedom by ste bez problémov určili celé meníčko nočného nimróda s puškou...

Neželám týmto bordelárom nič zlého, no úprimne by ma potešilo, ak by sa stromy v lese naučili kopať ich do zadku. Greenpeace Slovensko by sa mohlo namiesto nakrúcania PR spotov zamerať na zrušenie webových stránok pozývajúcich hlupákov a bezohľadných zberačov do zeleného kráľovstva. Veď taký portál Nahuby.sk by namiesto hromadnej agitácie nevychovancov k zberu húb mohol radšej ponúkať len užitočné mykologické poradenstvo, návod na správanie v lese, či recepty s hríbovými „šmakocinkami“.    

Jasné, že každý z tých tisícok štrajkujúcich ochrancov lesa, prírody a modrej planéty by nemohol mať svojho vlastného objednaného a zaplateného miestneho sprievodcu, aby sa v zeleni nestratil. No osobne by mi neprekážalo, ak by sa hoci každý piatok zopár stoviek do nedele večera nevrátilo. Bol by som presvedčený, že konečne splynuli s prírodou, ktorú túžia tak hlasno na uliciach a na námestiach chrániť.