Kedysi dávno podnikal generálny riaditeľ novoformovanej Tlačovej agentúry Slovenska cestu po juhu Slovenska zväčša po území, o ktoré po novembri 1938 prišiel najprv československý štát, potom Slovensko a ktoré bolo okupované horthyovským Maďarskom. Presnejšie Maďarským kráľovstvom, ako sa tento štátny útvar v rokoch 1920 – 1946 nazýval.

TASR hľadala najvhodnejšie zázemie pre spravodajcov. V jednom veľkom meste mi hostiteľ v návale srdečnosti povedal: „Dušan, my sa tu nedelíme na Slovákov a Maďarov, iba takých, čo majú menej ako päť miliónov medzi seba nepúšťame.“ Bol to prejav nových pomerov po páde starého režimu. Pragmatizmus taký typický aj pre pomery na juhu – u Slovákov, ako aj u priateľov Maďarov. Vtedy môj dobrý známy sa z mládežníckeho časopisu, vydávaného v maďarčine ÚV SZM, stal korešpondentom štátnej maďarskej tlačovej agentúry so sídlom v Šamoríne. Keď niečo vybuchlo pri dome Bélu Bugára, ako prvá o tom informovala MTI, maďarská tlačová agentúra. Ani my sme na tom neboli zle, TASR mala v Budapešti jedného z najrozhľadenejších a multijazyčných zahraničných korešpondentov Michala Stasza. Začal v srbskej Vojvodine, bol v pražskej četke, ako rozhlasák v USA a OSN a potom ČSTK v Budapešti. Keď po prvý raz prišiel maďarský prezident do Bratislavy, o. i. vyznamenal aj spravodajcu štátnej maďarskej MTI, čo sa nám v opačnom garde v prípade Michala Stasza nepodarilo, naopak, tomu bratislavská nestabilizovaná centrála len osladzovala život.

Pragmatizmus sa na slovenskom juhu udržuje doteraz, nedávno som bol v dobre zabezpečenej obci u starostu už v treťom volebnom období. V obci i v levickom okrese sa predstavitelia SMK a Mosta – Híd navzájom nerozprávajú, ale starosta je volený nielen tými dvoma konkurenčnými stranami, ale vždy kandiduje aj za SMER-SD, ako aj za – KSS! Starosta nevešia nikomu na nos, ako to robí, je to typický svojráz. Pripomína mi to časy dospievania, keď môj otec obnovoval na prinavrátených územiach po roku 1945 československé bankovníctvo v Nových Zámkoch, vo Vrábľoch a v Leviciach. Čas prevratných zmien kolektivizácie, povinného nástupu diev a žien do zamestnania, aby nedostali do občianky pečiatku „príživník“, ale aj pomoc rodinám priateľov, ktorí sa v rámci vtedajšej oficiálnej československej politiky vysťahovali do novovznikajúceho Izraela, lebo ich rodiny mali na pamäti, čo sa dialo i na území okupovanom Maďarskom nielen v rokoch druhej svetovej vojny, ale aj po prvej svetovej vojne pri vpáde maďarských červených gárd. Československý štát bojoval za túto medzinárodne uznanú hranicu a aj Maďarskom uznanú nezávislosť nielen Česka a Slovenska, ale v roku 1920 aj prináležitosť Podkarpatskej Rusi k novému československému štátu.

Oficiálna politika pamätníkmi v krízových rokoch chcela zdôrazniť prináležitosť tohto územia k československému štátu. Milan Hodža preto odhaľoval v roku 1937 pamätník legionárom, ktorí v Nových Zámkoch a okolí za presadenie medzinárodne uznanej hranice československého štátu bojovali – a aj umierali. Cintorín nedávno „upravovali“ buldozérom. V roku 2013 som o tom napísal toto: „Toto je len vrchol ľadovca – na celom juhu Slovenskej republiky sa množia rôzne pamätníky, ktoré majú jednoznačne vytlačiť kľúčové skutočnosti z československých a slovenských dejín. Prípad Nové Zámky by mal byť začiatkom trvalého záujmu verejnosti, nevládnych organizácií a úradov, ako to vlastne je na juhu Slovenska.“

Dnes nejde len o spev maďarskej hymny na štadióne v Dunajskej Strede, ide o prudko rastúcu propagáciu maďarského štátu. Pritom sa v Budapešti odstraňujú všetky sochy, ktoré tam neboli do roka 1944. Dosadzuje sa tam Horthy! Všetko má byť tak, ako bolo do roka 1944! Lenže pre nás propagácia maďarského štátu v takých pomeroch znamená niečo iné. Preto Štúr v Štúrove je symbol štátu, toho štátu, kde žijú rozličné národnosti, ale žijú v XXI. Storočí v EÚ. Za nijakých okolností sa nechceme vracať do roka 1944. V tom je a mala by byť aj pre obyvateľov Štúrova deliaca čiara na slovenskom juhu, a nie v tom, kto je akej národnosti.