Telesná výchova a šport sa na Slovensku dostali do mimoriadne vážnej situácie. Postupne strácali svoje dobré meno nielen vo veľkých mestách, ale aj na vidieku. Tu a tam ešte ako-tak prežíva vďaka úspešnej minulosti. Hľadiská zívajú prázdnotou, potvrdzujú to mnohé konkrétne fakty. Keď na tribúnu futbalového štadióna príde na ligový zápas vyše tisíc divákov, to sa pomaly a isto považuje za divácky úspech.

Futbalový odvar v ostatných rokoch produkujú na naše pomery nadštandardne platení profesionáli, ktorí takmer nikoho nelákajú. Svetlou a treba priznať veľkou výnimkou je Slovan Bratislava. Silu mužstva predstavujú profesionáli zo zahraničia. Lenže tí, čo vyrástli na Slovensku, sú radi, ak sa dostanú na lavičku náhradníkov. Pre žiakov a dorastencov základných aj stredných športových škôl už nie sú vzorom skutočné legendy slovenského futbalu. Adamec, Vencl, Kozák, Pavlovič...- tieto legendy už mladej generácii takmer nikto nepripomína. Žiaci aj dorastenci obdivujú aj fandia vždy tým najlepším, najpopulárnejším a toť nedávno takým bol Šponer zo Slovana a zrazu ich idol opustil klub, ktorý mu pomohol na výslnie, opustil svojich priaznivcov a čo je najhoršie, aj mladú generáciu.  Podobne je to aj v ďalších kluboch. Starostlivosť o mladých futbalistov je pomerne veľká, ale až na malé výnimky sa na európskej úrovni doslova vytratili. Aj preto v najvyššej súťaži ligové družstvá aj slovenskú reprezentáciu zastupujú hráči z iných krajín.

Futbal je hra, ktorá má byť potešením, vášňou aj pre jeho aktérov aj priaznivcov. Žiaľ, v terajších nežičlivých časoch túto, priam primárnu úlohu, neplní. V najvyššej súťaži chýbajú kvalitní hráči, doslova bojovníci a nadšenci pre skutočné zápolenia a hru. Chýbajú aj kvalitní tréneri, populárni, skúsení a vzdelaní. Mnohí sedia doma na predčasnom dôchodku. Na trénerských postoch v najvyšších súťažiach ich vystriedali aj chlapíci, ktorí vo vrcholovom futbale veľké úspechy nedosiahli. Svojim hráčom neustále zdôrazňujú, že v ligových zápoleniach musia uplatňovať veľký dôraz v osobných súbojoch, rýchlo zakladať útočné akcie a často strieľať. Viacerí tréneri odvážne tvrdia, že ich zverencom nechýba uvedomelá disciplína, zodpovedný prístup k povinnostiam, ani nadšenie s cieľom čo najviac dokázať a tak do hľadiska prilákať početnejšie návštevy. Takéto konštatovania sú v ostrom rozpore s realitou na prvoligovej aj druholigovej scéne. Mizerná úroveň jednotlivých zápolení to jednoznačne potvrdzuje. Je to aj preto, lebo hráči málo behajú, potĺkajú sa po ihrisku, chvíľu postoja, potom pobežia a lopta takmer vždy skončí za čiarou. Čas získavajú protestmi proti verdiktom rozhodcov, ktorí, žiaľ, svojou činnosťou často neprispievajú k zvyšovaniu úrovne slovenského futbalu, ale práve naopak...

Keď lopta končí v sieti, niektorí z hráčov ani nevedia, ako sa tam dostala. Vyzliekajú dresy a takto chcú upútať pozornosť. Neprekáža im, že ich „umenie“ sleduje iba hŕstka najtrpezlivejších a najvernejších divákov, ale často aj oni predčasne odchádzajú z prvoligových, podpriemerných zápolení  znechutení.

Nízky záujem o hru zvanú futbal potvrdzuje fakt, že aj väčšina verných fanúšikov tohto športu prestala veriť rôznym dlhoročným prognózam o zlepšovaní kvality futbalu. Podpriemerná úroveň viacerých zápolení spôsobila minimálny záujem o futbalové dianie. Nie je výnimkou, keď celé jedno prvoligové kolo sledovalo iba necelých sedemtisíc divákov a po ihriskách pobehovalo takmer 150 aktérov. Treba ľutovať futbalistov, ktorých na prvoligovom trávniku 90 minút sleduje o víťazstvo 567 ľudí a niekedy aj menej. Terajšie aj predchádzajúce moderné, vedecké programy postavené na hlinených nohách s nízkou zodpovednosťou kompetentných futbalu nepristanú. Návrat ku kvalite a zvýšenému záujmu napriek rôznym administratívnym a dokonca vlastným krokom z večera na ráno nášmu futbalu nepomôžu a na bohatú tradíciu nenadviažu. Slovenskému športu a futbalu zvlášť špekulácie nepristanú.