Položili ste si niekedy otázku: Aká si dnes naša slovenčina z úst politikov, pedagógov, žurnalistov, moderátorov, komentátorov hlavne našich elektronických médií? Tie verejno – právne nevynímajúc. Odpoveď nebude ďaleko od pravdy ak skonštatujeme, že jazyk náš materinský, teda slovenský jazyk, je obrazom duše každého, kto sa ním dohovára. Aby som bol ešte konkrétnejší, slovo Slováka – politika je občas šťastím, krásou, ale viac a čoraz častejšie tragikou. Je výrazom súčasného života. Súčasné slovo slovenské v médiách je odrazom našej slovenskej, dnes už takmer poroby. To Štúrom povedané: „Symbolom spojenia nášho je reč naša národná, heslo našej vôle,“ pôsobí pri načúvaní reči slovenskej tragikomicky.

Arcibiskup Ostrihomský, Alexander Rudnay, ktorý žil v rokoch 1760 – 1819 venoval počas svojho života úžasnú pozornosť katolíckemu školstvu. V jednej svojej kázni arcibiskup okrem iného povedal: „Slovákom som a keby som bol aj na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.“

Ďalšia pozoruhodná myšlienka a potreba národnej hrdosti, vlastenectva, hlavne však rodiny sa objavila v jednom čísle slovenského časopisu Svet športu, v ktorom pod titulkom „Desatoro po slovensky?“ autor okrem iného napísal: „...ak by platilo štvrté prikázanie - Cti otca svojho a matku svoju - aj v reálnom svete športu Štrbského Plesa, smelo by sme mohli spomínané prikázanie z Desatoro vynechať. Lenže my si otcov, matky nectíme, dedovizeň zahadzujeme, zatajujeme a tak sa nielen štvrté prikázanie, ale desatoro vôbec, objavuje v rôznych variantoch skoro vo všetkých náboženstvách sveta.“

Prečo to píšem a prečo tak píšem? Úžasnou snahou, hlavne v slovenskom jazyku kvalitne vzdelaných Slovákov, okrem nich predovšetkým slovenských poslancov v parlamente Národnej rady Slovenskej republiky, musí byť už v súčasnosti, ale aj do budúcnosti, ukazovať a orientovať cesty z teórie do praxe. Veľmi dôležité popri ekonomickej, sociálnej, rómskej a ďalších je práve tá v našom národnom jazyku v súvzťahu k iným.

Už 20 rokov spievajú slovenskí politici v parlamente rôznorodo verejnosti pesničku o potrebne vzdelávania sa v cudzích jazykoch. Náš národný, teda, slovenský jazyk, úžasne chradne! Silno. Som zástancom sústavného zdokonaľovania sa aj v cudzích jazykoch. Ale nie tak ako sme to pred vyše dvadsiatimi rokmi urobili. Namiesto ruského jazyka politici nadiktovali školstvu ako povinný anglický jazyk, podľa mnohých ako jazyk demokracie! Výsledok? Dnes nám v mnohých prípadoch vyučujú deti anglický jazyk v školách „rýchlokvasení vzdelanci“ z tohto jazyka so štátnicami z jazykových škôl a mnohí tí, ktorí ukončili  univerzitné vysokoškolské vzdelanie, jazykovo, metodicky a didakticky podkutí, okrem toho aj výborne ovládajúci materinský jazyk, odišli za prácou do zahraničia, za prácou podradnou, lebo my doma kvalitné mozgy nepotrebujeme!

Vravíte, že to nie je pravda? To môžu tvrdiť iba tí, ktorí chodia pre uvádzané  informácie na školské úrady k tým pracovníkom, ktorí sú od problematiky školstva na míle vzdialení. Alebo dokonca riadia niektoré metodicko – pedagogické školské zriadenia bez príslušnej praxe, kvalitných odborných vedomostí a tak, zrejme ani nepočúvajú neslovenskú reč z úst mnohých redaktorov, komentátorov ( česť výnimkám – pozn. autora) v elektronických médiách. A potom sa čudujeme, že nášmu školstvu chýba na mnohých miestach kvalita. Od viacerých pedagógov, zavše i od riaditeľov podaktorých škôl, či iných podobných ustanovizní dostávam do redakcie príspevky s hrubými pravopisnými chybami! Keď počúvam rozprávať podaktorých učiteľov zdá sa mi, že slovenský jazyk sa na vysokej škole ani neučili!

Kde hľadať chyby? Byrokracie sa v školstve nakopilo vyše hlavy, kvalitného vzdelávania v mnohých základných, stredných či vysokých školách ubúda.

Demokraticky sme v demokracii nedali školám priestor na to, aby sa sústredili na výučbu tých jazykov a predmetov, pre ktoré majú ich deti chcenie. Nie, nemám patent na rozum. Zatiaľ, chvála bohu, dobre počujem a načúvam slovám múdrych. Aj preto píšem tieto riadky a aj preto som sa rozhodol rozšíriť rady tých, ktorí s prezentáciou slovenského jazyka v  školstve či oficiálnom úradnom styku, nie sú spokojní. Verím, že sa nám podarí nediktovať deťom nasilu výučbu dvoch cudzích jazykov takých, o ktoré oni samotné nemajú záujem, ale demokraticky im ponúkneme výučbu tých jazykov, po ktorých volá ich srdce, či tých predmetov, v ktorých sa chcú pod odborným vedením kvalitných pedagógov učiť zdokonaľovať, pripravovať na život. Ak tak nebudeme robiť, talentované deti skúpi za nemalé štipendiá múdry a šikovný svet. Už to robí. Dokonca aj v športe.

Slovenský jazyk, ak som už ním začal, predsa nemôžu vyučovať takí učitelia, ktorí majú problém s gramatikou, metodikou jeho výučby, hlavne motiváciou jeho výučby. O pedagogicko – psychologických prístupoch k žiakovi, študentovi ani nehovoriac.  Ak sa tak deje potom platí, že nie je lepšia škola života ako môcť zblízka dlhodobo sledovať hlupáka vo vedúcej funkcii, ktorý rozhoduje o smerovaní detí, školy, mnohých mladých (našťastie nie všetkých) mozgov. Dnes, síce, vidíme, ako by sa veci robiť nemali, ale platíme za to prenáramne veľa. Budúcnosťou našich vlastných detí, celým našim krásnym Slovenskom.

Toto o čom píšem, čo konštatujem a z čoho som si dovolil načrtnúť východiská nie je o  „izmoch.“ Domnievam sa, my nie sme tak bohatým štátom, aby sme mohli súhlasiť v dôležitých funkciách s tými, ktorí problémy poznajú iba z lietadla, pritom skúsených odborníkov len preto, že nenosia politické tričko tej – ktorej strany, sme z pozícií, kde sa vyžadovala a vyžaduje vysoká odbornosť – vyškrtli. Odborný a múdry svet mnohých hneď s radosťou zobral. Ľudia zaslepení politickou vernosťou k danej strane, mnohých dobrých odborníkov zo školstva, vedy, telesnej výchovy či výučby jazykov, náš materinský nevynímajúc, nasmerovali do zástupu v slovenských podmienkach nepotrebných. 

Čo vy na to? Kto nám dal právo, kto nás naviedol, naučil, hanobiť prácu kvalitného pedagóga? Kto toho nekvalitného stavia na piedestál slovenskej vzdelanosti? Kto a za čo takému dáva vysokoškolský diplom či funkcionársku kvalitu? Tých otáznikov v súvislosti s kvalitou výučby je mnoho. Sú objektívne a subjektívne. Mnohé do nebies volajúce.

Naši dedovia a otcovia si učiteľskú kvalitu veľmi dokázali vážiť, ctiť, vzdelávali, nenaháňali kredity, aby mali vyššie platy.

Viem, súčasní kvalitní pedagógovia si isto vyššie platy zaslúžia. Dokonca ešte skôr, než nekvalitní poslanci. Nuž, ale čo, keď dnes platí, že v  našom štáte sa kvalita od 1989 roku z roka na rok nosí menej. Keď som pred rokom 1989 raz do odvetvových novín celulózy a papiera na Slovensku, vtedajšej Slovcepy napísal, že na Slovensku sa nepohneme k lepšiemu, dokedy budeme krajinou rodinných spriatelených duší, podaktorí sa tomu smiali. Dnes si dovolím dopísať: Ľudské etické správanie by malo byť potom čo odznelo z rečníckych tribún v roku 1989 viac ako inokedy založené na pochopení, vzdelaní, sociálnych väzbách a potrebách; žiadny iný základ nie je potrebný. Obyčajný človek je na tom  dnes biedne ak sa strachuje o prežitie a dokonca mu zaživa berú materinský jazyk a sľubujú nereálne, nesplniteľné. Toto nie sú už slová o „izmoch“, ale o našom živote, ešte viac.

A celkom na záver? Prečo takto píšem o jazyku a o športe? Možno aj z dôvodu úžasného smútku. Neochoty mnohých predsedov politických strán (ešte šťastie, že nie všetkých) o pomoci slovenskému športu verejne hovoriť otvorene. Bez servítky na ústach. Máme tu u nás, v Slovenskej republike svetom vysoko uznávané športové osobnosti. Za ich pracovné výsledky i život vôbec. Zo skôr narodených dnes spomeniem len íverovite vo svete uznávaných docenta Jozefa Vengloša, vodnopólového odborníka Ladislava Bottlika, športového riaditeľa basketbalovej federácie (FIBA) Ľubomíra Kotlebu, z mladších, trebárs novinárskeho kolegu, viceprezidenta svetového biatlonu Ivora Lehoťana či športového riaditeľa svetovej bedmintonovej federácie (BWF) Petra Tarcalu z Prešova.

Prečo spomínam práve tieto celebrity svetového športu, ale spomeniem zo Slovenskej republiky i ďalších prostredníctvom praktických svetových výsledkov. Ale o tom v budúcich dvoch článkoch dvoch slovenských médií. Slovenského rozhľadu a časopisu Svet športu.   

Jozef Mazár, šéfredaktor časopisu Svet športu