Ani on nedokázal presadiť stavbu kanálu

Organizovaná košická kanoistika prednedávnom oslávila svoje 65. narodeniny a jej najúspešnejší odchovanec životné jubileum – 60 rokov. Tak už to vyšlo, že Rudolf Forrai, oficiálne vyhlásený za „Osobnosť  storočia košickej kanoistiky“  slávil obe výročia s malým časovým odstupom. Odchovanec z Hornádu však svoje najúspešnejšie roky prežil v Armádnom stredisku vrcholového športu Dukla, najskôr v Brandýse nad Labem, neskôr v Prahe. Bolo to v časoch existencie federálnej republiky a vtedy Slováci vo vodnom slalome a zjazde v súperení s českými rivalmi ťahali za kratší koniec. Nie náhodou jediný elitný vojenský klub sa nachádzal v Česku a tamojší kanoisti v ňom mali aj početnú prevahu. Zo Slovenska sa doň dostávali skutočne iba tí najlepší.

Forraia si všetci zainteresovaní museli všimnúť v roku 1974, kedy ako 16-ročný sa stal dvojnásobným majstrom Československa v kategórii C 1 starších dorastencov v slalome i zjazde. Bolo to na „rodnom“ Hornáde v Košiciach a to už bol prvý významný krok k tomu, aby potom podstatnú časť dvojročnej vojenčiny strávil nie na náročných cvičeniach, ale v športovej lodi na rieke Labe. Tak sa potom aj stalo, i keď vojenskú službu si ešte dobrovoľne predĺžil o ďalšie roky. Ani s úctyhodným odstupom času mu toto jeho rozhodnutie nemožno zazlievať, naopak. Iba v tejto jedinej vodnoslalomárskej  Dukle vo vtedajšej ČSSR boli skutočné profesionálne podmienky a nevyužiť ich znamenalo urobiť veľkú chybu. Forrai sa vojakom odvďačil dvoma titulmi majstra Československa v slalome v rokoch 1980 a 1982 v kanoe jednotlivcov. Samozrejme, už za prvú domácu zlatú nasledovala nominácia do reprezentačného výberu. Na svetovom šampionáte 1981 v Bale /Wales/ skončil v zjazde na 11.mieste, i keď sa od neho očakávalo medailové umiestnenie. Slabou náplasťou bolo 6.miesto v hliadkach. O dva roky neskôr v Talianskom Merane sa situácia opakovala. Opäť skončil 11., hliadka síce bola na medailovej pozícii ale nedošla do cieľa, jeden z trojice sa v dravých perejách prevrátil...  V každom prípade R. Forrai bol  prvým odchovancom nielen košickej, ale celej východoslovenskej kanoistiky, ktorý štartoval na seniorských majstrovstvách sveta. V tých rokoch vodný slalom ešte nepatril medzi olympijské disciplíny a tak vrcholom bola účasť na svetových šampionátoch. Na divokú vodu v Merane však nemá zlé spomienky – ešte pred svetovým šampionátom tu vyhral najznámejší vodácky maratón v Európe.

Po skončení kariéry dostal príležitosť trénovať talenty v Prahe, ale ťahalo ho to domov. Kanoistika využila jeho schopnosti a jedno volebné obdobie /2000-2004/ vykonával funkciu viceprezidenta Slovenského zväzu kanoistiky na divokých vodách. Žiaľ, ani z tejto funkcie sa mu nepodarilo presadiť výstavbu umelého kanálu v Košiciach, s čím sa doteraz nevyrovnal. „Mal som doma na Hornáde veľmi dobrých trénerov, či už to bol Ľ. Haraszt, B. Pacek, L. Hospodár, ale najviac mi dal A. Čižmárik starší, prvý košický vodný slalomár – medailista z juniorských ME. V Lokomotíve bola vtedy vynikajúca kanoistická základňa. Dnes sa však celý problém budúcnosti košickej kanoistiky na divokej vode dookola krúti okolo výstavby vodného kanálu. Veď aj tie najlepšie nádeje z Hornádu keď prídu po prvýkrát do Čuňova, alebo na Liptov a uvidia vodu, aká tam je, tak sa im podlamujú nohy“, hovorí jubilant a košický vodák storočia.

V prípade R. Forraia jablko skutočne nepadlo ďaleko od stromu. Jeho syn Dušan, bývalý úspešný mládežnícky reprezentant SR, účastník juniorských svetových šampionátov, je dnes správca vodného areálu v Londýne, na ktorom sa v roku 2012 bojovalo o olympijské medaily. Na tohto košického rodáka s vďačnosťou spomínajú všetky hviezdy slovenskej kanoistiky na divokej vode, olympijskí víťazi M. Martikán, E. Kaliská, bratia Hochschonderovci a naposledy bratranci Škantárovci. Tí nám pochválili Dušana Forraia pred niekoľkými dňami, kedy ich vyhlásili za najúspešnejších športovcov Prešovského kraja v roku 2016. „Jeho pomoc je skutočne všestranná, dokáže poradiť aj v súvislosti s kanálom, teda so samotnými pretekmi i so všetkým čo s nimi súvisí“, hovoria slávni rodáci zo Spišskej Starej Vsi. Nuž, otec Rudolf má byť na čo pyšný...

Foto: archív