I keď je rodený Pražan ku Košiciam má mimoriadny vzťah. Veď z tohto mesta pochádzali obaja jeho rodičia – jeden z najlepších československých futbalistov minulého storočia Andrej Kvašňák a úspešná basketbalistka Brigitta Polláková. Zhodou okolností obaja hrávali za Jednotu. Ako dieťa trávil časť prázdnin na vtedajšej Solovjevovej ulici /teraz Watsonova/ u rodiny zo strany otca a „na striedačku“ na Tomášikovej, kde bývala mamina rodina.

Odvtedy sa však v živote Jaroslava Kvašňáka zmenilo veľmi veľa. Dnes 53-ročný ekonomický inžinier po rozvode rodičov stratil na niekoľko rokov so slávnym otcom kontakt, i keď obaja bývali v Prahe. V pamäti mu však zostali cesty s mamou v otcovej malej fiatke. Je neuveriteľné, že takmer dvojmetrový Andrej Kvašňák sa vôbec do nej zmestil a mnohí jeho priatelia i známi nedokázali pochopiť, že v nej jazdil viac ako desaťročie! Teda čo sa týka automobilov bol tento futbalový velikán skutočne až priskromný.  Stávalo sa, že kam prišiel a predstavil sa, tak druhej strane nemusel nič vysvetľovať. Stačilo, keď na otázku či je synom Andreja Kvašňáka kývol súhlasne hlavou. V uplynulých rokoch boli aj jeho návštevy Košíc zriedkavejšie, veď počet príbuzných sa neustále znižoval /stále ich však v metropole východu má/, ale pozvanie na prevzatie ceny Športová osobnosť Košíc /ŠOK/ v kategórii legenda, udelenú jeho otcovi in memoriam si nemohol nechať ujsť. „Priznám sa, že som tak trochu nedocenil túto veľkolepú udalosť. Nie, to nebol spoločenský večierok, ako som očakával, ale bol to nezabudnuteľný slávnostný gala večer na vysokej úrovni. To už nehovorím o tom, ako si Košičania stále vážia pamiatku môjho otca a to i napriek tomu, že pred rodným mestom dal prednosť Prahe a jej Sparte“, povedal J. Kvašňák, tak veľmi podobný na otca, že v jeho prípade doslova platí „ako by mu z oka vypadol“...

Zakladateľ a hlavný manažér vyhlasovania ankety Športová osobnosť Košíc Branislav Koniar ešte pred príchodom J. Kvašňáka do dejiska slávnostného galavečera dostal vynikajúci nápad – pozvať na obed s pražským „krajanom“ tých, ktorí poznali A. Kvašňáka ešte z čias jeho pôsobenia v rodných Košiciach, alebo proti nemu hrávali. A tak do reštaurácie v srdci mesta, ktorej názov súvisí s Košickým zlatým pokladom, pozval Gejzu Csakváryho, Jána Gajdoša, Júliusa Kánássyho a Antona Švajlena.

Žiaľ, so staršími ľuďmi, i keď v minulosti vynikajúcimi futbalistami, je to už so zdravotným stavom niekedy problematické, a tak nakoniec na stretnutie s J. Kvašňákom prišiel z nich iba jeden – vždy čiperný 83-ročný J. Kánássy. Nechýbal ani nestor košickej športovej fotografie, ešte stále aktívny spolupracovník denníka Korzár Róbert Berenhaut. Ten fotografoval A. Kvašňáka už v začiatkoch jeho veľkej kariéry pred 60 rokmi!

Starší z dvoch synov A. Kvašňáka Jaroslav podotkol, že ani on, ani mladší Michal to, na rozdiel od slávneho otca nedotiahli vo futbale ďaleko – Jaroslav svoje futbalové roky strávil v Karlíne na škvárových ihriskách. Michal je známy najmä pôsobením v Kancelárii prezidenta ČR ešte z čias Václava Havla a v súčasnosti pôsobí ako diplomat v USA. Zdá sa však, že minimálne v dvoch ďalších generáciach Kvašňákovcov nebude nikto, kto bude kráčať v šľapajách veľkého Andreja. Výškou síce áno, ale futbalovým umením už nie...

Syn Jaroslav sa veľmi zaujímal o otcove roky v rodnom meste, chcel počuť rôzne historky o jeho správaní sa v šatni i mimo ihriska. Žiaľ  ani taký Matuzalem, akým je Ďusi Kánássy nedokázal uspokojiť jeho zvedavosť. Tínedžerské futbalové roky síce prežili spolu, ale potom už dres rovnakej farby spolu nikdy neobliekali. „Andrej narukoval do Pardubíc a keď sa po dvoch rokoch vrátil tak ja som už bol v bratislavskom Slovane. Na trávnikoch sme už boli tvrdí súperi, ale po každom zápase sme si našli niekoľko minút na rozhovor. Potom som sa ja vrátil domov, ale on už bol v Prahe a opäť sme boli rivalmi. Vždy sa zaujímal o dianie v Košiciach. V každom prípade bol to vynikajúci futbalista, strelec, hlavičkár i dirigent celého mužstva...“. Róbert Berenhaut pridal niekoľko spomienok na to ako Kvašňák na ihrisku dokázal naraz komunikovať nielen so spoluhráčmi, ale aj so súpermi a dokonca i s rozhodcami. Spomínal aj na jeho príchody do Košíc na tradičné stretnutia Herci  - Novinári, samozrejme vždy nastúpil za „siedmu veľmoc“ a v hľadisku vtedy bolo až 12 000 divákov! Jednoducho s Andrišom, alebo Fules /z maďarčiny – s veľkými ušami, ušatý/ bolo všade a vždy veselo. To vedel každý, kto s ním aspoň raz prišiel do styku. Košická strana pri tomto stretnutí jednoznačne tvrdila, že nebyť jeho toľko skloňovaného prestupu do Sparty tak by pravdepodobne nikdy nedostal toľko príležitostí stať sa úspešným a slávnym čs. reprezentantom. Nebol by si z premiérových majstrovstiev Európy v roku 1960 vo Francúzsku priviezol bronzovú medailu, o dva roky ešte cennejšiu – striebornú zo svetového šampionátu v Čile a nebol by sa stal „Sparťanom storočia“, teda najslávnejším hráčom v bohatej a úspešnej histórii tohto veľkoklubu. O to viac je nepochopiteľné, že v žiadnych filmových archívoch sa nezachoval jeho hlas. Veľká škoda. Často sa v televízii premietajú zábery ako strieľa nádherné góly, ako ho fanúšikovia na rukách odnášajú z ihrísk... Koľko vtipných a duchaplných poznámok pritom vyslovil!

KVAŠŇÁKOVA TRIBÚNA

Syn Jaroslav pochopil čo je veľký futbal až vtedy, keď ho otec vzal so sebou už dospelého medzi starých pánov Sparty. Až tam, v šatni, počul z úst otca rôzne, takmer neuveriteľné historky z rôznych zájazdov, veselé i dobrodružné a sám nevie, čo na nich bolo pravdy a čo nie. Andrej Kvašňák ich však vedel podať tak, že mu každý veril na slovo. Jaroslav si v každom prípade na otcovi vážil jednu vec: i keď bol a zostal stále verný Sparťan, medzi jeho priateľov patrili aj hráči konkurenčnej Slavie či Bohemians...

Samozrejme, farbám Sparty fandí aj Jaroslav. Až pred dvoma rokmi si však uvedomil, čo pre ich rodinu znamenajú. Vtedy slávnostne krstil najdôležitejšiu tribúnu sparťanského svätostánku na Tribúnu Andreja Kvašňáka. Na takéto významné chvíle v živote sa jednoducho zabudnúť nedá.

Ani na jeho otca, ktorý miloval futbal, ale hral ho predovšetkým nie pre seba, ale pre divákov. Asi preto mnohí chodili na štadióny najmä kvôli nemu. Keď potom odišiel hrať ako legionár do Belgicka tak vraj na Sparte klesla návštevnosť...