Tak, máme za sebou ďalší svetový šampionát v hokeji, konkrétne jeho elitnej skupiny. Pre slovenskú reprezentáciu veľmi neúspešný. Z pohľadu umiestnenia i samotnej hry. Pre väčšiu časť národa doslova tragédia. Reakciou na ňu sú v médiách mnohé komentáre zainteresovaných, teda predovšetkým novinárov, trénerov, hráčov súčasných i bývalých, v našich pomeroch dokonca aj politikov. O hokeji sa však najviac hovorí v pohostinstvách pri pive a prímestských vlakoch a autobusoch. Veď čo už, stále sa – aspoň väčšina z nás – považujeme za národ hokejových odborníkov, veď ľadový hokej je podľa obľúbenosti u nás šport číslo jedna. Áno, futbal je /nielen/ na Slovensku najrozšírenejší a na rozdiel od hokeja sa nie tak dávno súťažne hrával na takmer každej dedine, ale... Počty návštevníkov na stretnutiach najvyššej domácej súťaže často nepredstavujú ani päťsto, nieto tisíc divákov a tieto čísla hovoria za všetko. Samozrejme, iná sledovanosť platí pre medzištátne zápasy, predovšetkým vtedy, keď slovenská reprezentácia zápolí na svetových, alebo európskych majstrovstvách, či o účasť na nich, ale to je už o niečom inom...

ŽIADNA TRAGÉDIA SA NEKONÁ

Od roku 1996, kedy sa Slovensko ako už samostatný štát zaradil medzi svetovú hokejovú elitu, sa máme čím pochváliť. Titulom svetových šampiónov z roku 2002, ziskom strieborných medailí v rokoch 2000 a 2012, tretím miestom /2003/, tzv. zemiakovou medailou, teda štvrtým poradím /2004/. Zároveň však nemôžeme nespomenúť, že hokej nepatrí medzi svetové športy. V podstate sa hráva iba v severnej časti Ameriky a v Európe. Doterajšie pokusy o rozšírenie tejto najrýchlejšej kolektívnej hry v Ázii, konkrétne v Japonsku a Číne, napriek vloženým investíciám nepriniesli /zatiaľ/ očakávané výsledky. Takže s tým titulom majstrov sveta to nie je až také, ako sa na prvý pohľad zdá. Nakoniec, ani s tým hokejom u nás na našom rodnom Slovensku z pohľadu masovosti to vôbec nie je ružové. Jeden z najlepších čs. hokejistov vôbec, pražský rodák, žijúci už vyše štyri desaťročia v Košiciach Bedřich Brunclík neustále pripomína, že Kanada má viac umelých ľadových plôch než Slovensko registrovaných hokejistov! Čo už k tomu dodať? Možno iba to, že ani !javorovým listom“ sa nepodarí zvíťaziť v každom stretnutí a ani na každých majstrovstvách sveta získať prvenstvo. Takže, stáva sa niekedy, že sme dokonca lepší než kolíska hokeja.

Obrovské sklamanie, nedôstojné výkony, veľká tragédia, hanba – to je iba niekoľko výrazov prevzatých z našich médií, ktoré uverejnili v súvislosti s hrou, výsledkami a umiestnením našej reprezentácie v skupine tohtoročných MS. dva zápasy /Dánsko, Nemecko/ však prehrala po samostatných nájazdoch, a to je naozaj lotéria. Dvakrát dostala výprask /Rusko 0:6, USA 1:6/, so Švédskom zohrala vyrovnanú partiu /2:4/, bolieť môže aj prehra s Lotyšskom 1:3. Zásluhou bojovnosti a šťasteny sme však nakoniec vyhrali nad Talianskom 2:1. Ako vieme tak aspoň polovica Talianov, ale takmer všetci od Florencie po Sicíliu si ani neuvedomila, že ich reprezentačné mužstvo hrá v A-skupine svetového šampionátu. Alebo to možno počuli, či čítali, ale veľmi rýchlo túto informáciu vypustili z hlavy – bola pre nich celkom nedôležitá a nezaujímavá. Asi tak ako pre našincov výsledky majstrovstiev sveta v krikete. Nie, rozhodne to nie je žiadna tragédia, veď aj tí najlepší športovci na svete po nevydarenom šampionáte, napriek svojim výkonom, do ktorých vložili všetky svoje sily a schopnosti zvyknú hovoriť: „Pokiaľ nejde o život, nejde o nič...“ Jednoducho, stále je to iba šport.

KÁDROVANIE NA PROGRAME DŇA

Od roku 1996 po tohtoročné majstrovstvá sveta v Nemecku a Francúzsku sa pri slovenskej reprezentácii vystriedali ôsmi tréneri. Štyri roky za sebou sa pri reprezentácii udržali iba František Hossa a Vladimír Vujtek, s prestávkou Ján Filc /2000-2002 a 2009/, trikrát s pauzou Július Šupler. J. Filc bol zo všetkých kormidelníkov najúspešnejší – jeden titul, 2., 7. a 10.miesto. Azda sa nenašiel ani jeden z reprezentačných trénerov, na ktorého by sa nezvalila vlna kritiky. Aj na spomenutého Fica. I na skúseného Kanaďana Hanlona /2010 -12. a 2011 10.miesto/. Samozrejme tieto dve umiestnenia považovali hokejoví fanúšikovia za veľký neúspech a vinu mal podľa nich tréner s pôsobením v NHL ako hráč i kauč predovšetkým preto, lebo bol iný a nerozumel slovenskej  mentalite. Po ňom sa nespokojnosť preniesla aj na jeho nástupcu Vujteka. Pri svojej trénerskej premiére najskôr oslavovaný /2012- 2.miesto/, potom rýchlo kritizovaný za tri 9.miesta /2012- 2015/ a tak po ňom prišiel Zdeno Cíger. Ten už skončil po dvoch rokoch s doteraz najhorším umiestnením mužstva SR na MS – 14.priečkou. Hráči, ale najmä média a verejnosť Cígerovi vyčítali toho dosť. Novinári predovšetkým to, že v kabíne a ani na striedačke nemal potrebnú autoritu, alebo to, že nedokázal pohotovo zmeniť systém hry mužstva na základe priebehu zápasu, jednoducho pokuľhávala taktika, chýbali mu potrebné skúsenosti... Nuž, keď už pred Cígerom nemali hráči dostatočný rešpekt, tak pred kým by ho mali? Veď mužstvo bolo bez slávnych osobností a s množstvom nováčikov. Okrem toho asistentom Zdena Cígera bola skutočná trénerská osobnosť – Július Šupler, prvý náš kauč, ktorý po rozdelení Československa vyviedol našu reprezentáciu z hokejového suterénu, viedol mužstvo Slovenska počas jeho premiéry v A-skupine MS v roku 1996 /10. miesto/ a potom ešte v rokoch 2007 a 2008 /6. a 13. priečka/. Cíger však vie svoje, čo potvrdzuje aj jeho veta: „Zlom bol vlaňajšok! Jeden rok bojkotujeme, druhý zasa sabotujeme...“. Aj preto tým, ktorí v Nemecku hrali, nemožno nič vyčítať. Hrali ako vedeli, nič nebojkotovali ani nesabotovali a za tie peniaze, za ktoré hrali, by ich futbaloví reprezentační kolegovia /cca 30 eur na deň/ asi ani nevstali z postele.

Škoda iba, že niektorí naši hokejisti, ktorí boli na týchto majstrovstvách sveta, vidia riešenie situácie v slovenskom hokeji veľmi svojrázne. Vraj by sa ňou mali zaoberať všetci, počnúc prezidentom republiky! Nuž, prezident nedokázal vyriešiť ožehavejšie záležitosti, než je slovenský hokej a i keď je Podtatranec, má k hokeju určite pozitívny vzťah, ale... Najskôr by malo všetko fungovať v popradskom hokeji – a to zrejme ešte dlho nebude. Okrem toho hráči, ktorí samotní pôsobia v zahraničných európskych kluboch, kritizujú to, že v našich domácich elitných celkoch hrá tak veľa legionárov. Je to pravda, a pritom je zaujímavé, že slovenské kluby, ktoré sa sústavne sťažujú na nedostatok financií si môžu dovoliť kupovať zahraničných hráčov. Chýba bude aj niekde inde“ solventnejší rodičia detí, ktoré hrajú hokej, teda zároveň sponzori, často doslova rozkazujú mládežníckym trénerom kto má hrať a kto nie! To je asi to najhoršie v našom hokeji. Chlapci vo veku 10-12 rokov už vidia, že nie kvalita ich hry, ale peniaze rozhodujú o tom, kto sa dostane do zostavy a kto nie. Nečudo, že keď sa po rokoch niekto z nich dostane až do reprezentácie, ťažko bude mať rešpekt pred trénerom, ktorý sa, napríklad, ujme tejto funkcie ako držiteľ Stanleyho pohára!

Slovná prestrelka, žiaľ v médiách, začala aj medzi Zdenom Cígerom a generálnym manažérom reprezentácie Róbertom Švehlom na jednej strane a prezidentom SZĽH Martinom Kohútom na druhej. To už po tom, čo šéf slovenského hokeja dal jasne najavo, že s touto dvojicou v budúcnosti neráta. Švehlu by mal nahradiť Miroslav Šatan – teda človek s patričnými skúsenosťami i charizmou a aj s potrebným rešpektom. Ale ani taká osobnosť, akou Šatan bezosporu je, nevyrieši problémy reprezentácie i celého slovenského hokeja. To, že tých problémov je skutočne veľa, svedčí aj zvolanie odborného seminára o zlepšení pomerov v slovenskom hokeji, ktorý sa uskutočnil v čase, kedy už reprezentácia bola v dejisku MS, teda v Kolíne. Samozrejme aj s trénerom Z. Cígerom...

VÝCHODISKO?

Aj taký skúsený harcovník ako Košičan Igor Liba, majster sveta z roku 1985, reprezentantov a ani trénera s gen. manažérom neodsudzuje. „Buďme radi, že tam tento tím išiel a zachránil slovenský hokej v elitnej kategórii. Teraz sú oni tí najhorší, ale mali by sme im byť v prvom rade vďační“, konštatoval tento odborník, svojho času hokejista patriaci do svetovej extratriedy.

Čo pomôže slovenskému hokeju?  Možno aj vybudovanie dostatočného počtu krytých štadiónov. Že sa to dá, potvrdzuje aj príklad z košickej mestskej časti Sídlisko KVP. Stačilo nadšenie jedného jediného fanatika a jeho výsledkom bolo vybudovanie „zimáku“ so všetkým čo k nemu patrí. To je príklad pre primátorov a starostov v celej republike. Máme doslova množstvo kvalitných mládežníckych trénerov, ale mnohí z nich nemajú do čoho „pichnúť“. Ministerstvo školstva, vedy a športu by si mohlo vziať za svoju úlohu vytváranie školských stredísk pre hokejové talenty a vybavenie dotácií na zakúpenie hokejového výstroja. V neposlednom rade sa zainteresovaní a zodpovední musia obzrieť do minulosti, veď ešte pred takými 15 rokmi to u nás fungovalo tak ako malo, tak prečo ba to nemohlo aj teraz? Igor Liba tvrdí, že sa musíme vrátiť na overenú a spoľahlivú cestu, nie kopírovať tú kanadskú, na ktorú jednoducho nemáme predovšetkým peniaze.

Tí škodoradostní majú predsa len jeden dôvod k spokojnosti. Keď už šampionát nevyšiel nám, tak sa nevydaril ani nemeckým organizátorom. Kde zostala ich povestná precíznosť? Keby sme im odpustili všetky nedostatky v doprave a kvalite ľadu, tak by sme im – napriek ospravedlneniu – nemali odpustiť to, že nám neumožnili vypočuť si hymnu pre víťaza stretnutia. Veď sme mali na to iba jednu, jedinú príležitosť, ale aj o ňu nás obrali. Po prvom víťaznom, ale zároveň aj poslednom úspechu v súboji s Talianskom...