Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava
Vladimír Dobrovič
0915 798 909
mail: skrozhlad@gmail.com
ŠPORT: Gejza Šimanský – človek a športovec so srdcom na dlani – Peter Bzdúch
Kongresová sála hotela Dukla v Prešove žila v sobotu 28.9.2024 futbalom. Hlavnou témou bolo 100. výročie narodenia Gejzu Šimanského, skvelého kanoniera povojnovej éry. Po úvodnom prejave Jozefa Kuchára, predsedu Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov (KŠR ÚSN) a príhovore viceprimátora mesta Petra Krajňáka si prítomní pozreli prezentáciu so sprievodným slovom, ktorú pripravil spoluzakladateľ Klubu ligových kanonierov (KLK) Peter Bzdúch. KŠR ÚSN si uctil Šimanského osobnosť udelením Ceny Gabriela Zelenaya in memoriam, ktorú prevzal Gejza Šimanský ml.
Vyše 90 účastníkov podujatia sa prostredníctvom faktografie a osobných spomienok Jozefa Kuchára dozvedelo zo života a kariéry Gejzu Šimanského veľa nových informácii. Počítačová prezentácia Petra Bzdúcha dala podujatiu obrazovú podobu. Čo o kanonierovi odznelo, nebolo donedávna vôbec publikované. Gejza Šimanský to v živote často nemal jednoduché. Vyrastal bez otca. Mama, žijúca v Sečovciach, ho najprv zapísala do internátnej školy v Prahe a po vypuknutí 2. svetovej vojny do internátnej školy v Prešove. Vzťah ku školským povinnostiam a lásku k futbalu získaval mimo rodinného zázemia. Pôvodne nebol ani evidovaný v Klube kanonýrů, lebo mu v Prahe nepočítali 21 gólov zo samostatnej slovenskej prvoligovej súťaže, z rokov 1943 a 1944. V štatistikách sa uvádzalo iba 85 gólov z československej ligy. Všetko sa napravilo až v KLK, ktorý na Slovensku vznikol v roku 2013.
Gejza Šimanský mal viac prezývok: Šimi, Ščamba, Cverna, no najmä Šidlo sa mu pre svoj herný prejav hodila vari najlepšie. Každopádne išlo o poctivého futbalistu, ktorý si zodpovedne zastal úlohy na ľavom krídle. Bol natoľko príkladným hráčom, že ako prvý prešovský futbalista nosil kapitánsku pásku československého reprezentačného mužstva. A to pritom z Prešova bol poriadny kus do Prahy a nielen v počte kilometrov...
Ak mal v niečom Gejza Šimanský šťastie, tak v tom, že sa počas kariéry stretol so štyrmi skvelými trénermi. Emil Bihary dohliadal na jeho rast v doraste Slávie Prešov. Škót Thomas Sneddon, jeho prvý tréner v ŠK Bratislava, v ňom rozvíjal jeho prednosti, streľbu a výskok. Štart na loptu trénoval so spoluhráčmi cez krátke šprinty v tretrách na škvarovej atletickej dráhe. Tretím bol Ferdinand „Gandi“ Daučík, známy svojím individuálnym prístupom ku hráčom. A napokon Leopold „Jim“ Šťastný, výborný tréner po futbalovej i psychickej stránke, vďaka čomu dokázal udržať sviežu náladu v mužstve pri rešpektovaní disciplíny.
Ligová kariéra Gejzu Šimanského bola nielen bohatá, ale aj veľmi úspešná. Začal ju v materskej Slávii Prešov ešte v najvyššej slovenskej súťaži. Po vojne ho vysokoškolské štúdium oblieklo na päť a pol roka do belasého dresu. Bol členom mužstva, ktoré v roku 1949 ako prvé získalo pre Slovensko titul, ktorý ostal tri roky v Bratislave. Na jar roku 1951, po ukončení vysokoškolských štúdií a dvoch jarných zápasoch v belasom drese, sa vrátil do Prešova, čo však neznižuje jeho podiel na treťom titule. Stý ligový gól zaznamenal 18.9.1955 v zápase Tatran Prešov – Baník Kladno 3:1. Za tri roky pridal ešte ďalších šesť ligových gólov a po 15-tich prvoligových rokoch, v roku 1958 ukončil kariéru.
Situácia s cestovaním a vyslaním do zahraničia bola po februári 1948 zložitá, no napriek tomu sa Gejzovi Šimanskému podarilo ukázať sa v cudzine a nie hocijako. Za najúspešnejší zájazd slovenského klubu do zahraničia je považovaný zájazd ŠK Bratislava z augusta 1948 do Mexika. Išlo o obdobie tesne po februárovej politickej zmene v Československu, kedy už v mužstve nepôsobil najlepší slovenský kanonier Ladislav Kubala (202 gólov, hráč storočia FC Barcelona). Tesne pred odchodom sa funkcionárom klubu podarilo dotiahnuť prestup Emila Pažického zo Žiliny a mužstvo sa špeciálne posilnilo aj o Milana Malatinského z Trnavy. Na zájazde s ním boli aj jeho dvaja spoluhráči z materskej Slávie Prešov: Jozef Karel a Milan Danko. Z deviatich zápasov prehralo mužstvo iba raz, dva razy remizovalo a šesťkrát vyhralo s celkovým skóre 27:10. Gejza Šimanský bol s 9 gólmi najúspešnejší strelec mužstva a pritom nehral v každom zápase.
V československej reprezentácii debutoval v roku 1947 a hneď vo svojom prvom zápase v Bukurešti potvrdil vlastnosti kanoniera. Strelil 2 góly a oba dokonca hlavou. Prispel tak k vysokému víťazstvu proti Rumunsku v pomere 6:2. Na obdobie v reprezentácii si zaspomínal takto: „Kričali na mňa, pán lekárnik, prihraj, pretože som bol magistrom farmácie. Ale bolo to skôr z vtipkovania. V Bukurešti som mal premiéru. Vydarila sa. Ako typické ľavé krídlo som dal 2 góly, rovnako ako priateľ Kubala. Ľavých krídiel v tom čase nebolo veľa, tak som mal šancu hrať dlho v reprezentácii.“ V nej si zahral aj s Josefom Bicanom, najlepším československým kanonierom. Reprezentačnú kariéru ukončil v roku 1955 v zápase proti Belgicku s výsledkom 5:2, v ktorom zaznamenal gól. Vrcholom jeho kariéry bol zápas v roku 1953 na pražskej Letnej. V meste, kde sa pred vojnou začal prejavovať jeho futbalový talent v mládežníckych družstvách Rapidu Vinohrady. Pred 35 000 divákmi zvíťazila reprezentácia nad Talianskom 2:0 a Gejza Šimanský mal na ramene kapitánsku pásku. Kapitánom Talianska bol iný kanonier, Giampiero Boniperti, neskorší prezident Juventusu Turín.
Po skončení kariéry sa zameral na mládež. Trénoval ju vo východoslovenských kluboch v Prešove, Bardejove, Michalovciach a Spišskej Novej Vsi. Bol držiteľom trénerskej „dvojky“, ktorá mu postačovala pre prácu s ňou. Mal k nej vždy blízko. Bol pre ňu vzorom a príkladom, ako sa dá skĺbiť štúdium a šport. V Bratislave študoval na Farmaceutickej fakulte Univerzity Komenského a doma sa popri ďalšej futbalovej kariére v Tatrane venoval farmácii. Stal sa vedúcim lekárne, neskôr zastával aj post Okresného lekárnika. V rozhovore pri príležitosti svojich 70-tich narodenín a v rámci hodnotenia Majstrovstiev sveta 1994 v Taliansku sa vyjadril: „Šampionát presvedčil, že veľkým hráčom sa môže stať iba ten, kto má osobitné danosti a nesmiernu vôľu. Pokladám to za poučenie pre trénerov, aby podľa toho hráčov vyberali a s nimi pracovali.“
Gejza Šimanský sa nedožil vstupu do exkluzívneho klubu kanonierov. V čase, kedy si verejnosť pripomenula 100. výročie jeho narodenia, je už členom oboch klubov. Ako ho zaregistroval v roku 2013 KLK so 106-timi gólmi, začali aj v Prahe uvažovať nad zmenou pôvodných pravidiel z roku 1972. Výsledkom bol vstup viacerých kanonierov do Klubu ligových kanonýrů. Najznámejším bol Antonín Panenka, ktorému rovnako, ako viacerým nepočítali góly v zahraničí, konkrétne v drese Rapidu Viedeň. No nešlo iba o českých futbalistov dávnej histórie. Vstúpili doň aj Slováci, ktorí odohrali väčšinu kariéry vo federálnej súťaži a reprezentovali Československo. Nasledujúce riadky priblížia medializovanú informáciu z prostredia KLK z roku 2020: V piatok 7. augusta dostal riaditeľ KLK Tomáš Medveď sms-ku od Václava Tichého z Prahy: „Dovoluji si vás informovat, že naše komise přijala pány Luknára, Tegelhoffa a Šimanského za členy Klubu kanonýrů. Dnes při předávání odznaku Milanu Škodovi bylo toto oznámeno, tito kanonýři budou mít odznaky číslo 75, 76 a 77“.
Na Facebookovej stránke KLK v ten deň uverejnil člen Výkonného výboru KLK a jeho zakladateľ Peter Divéky nasledujúci status (KLK založili traja futbaloví nadšenci): „Český KLK v snahe zosúladiť svoje štatistiky s naším KLK (i keď majú svoje odlišné pravidlá), prijal za nových členov slovenských kanonierov z obdobia 40. a 50. rokov minulého storočia Jozefa Luknára, Viktora Tegelhoffa a Gejzu Šimanského. Jozef Luknár bol vôbec prvý slovenský futbalista, ktorý dosiahol hranicu 100 ligových gólov“.
Člen Výkonného výboru KLK a jeho zakladateľ Peter Bzdúch (pozn. zakladateľom KLK je aj moderátor a fanúšik športu Gregor Mareš; piatym členom VV KLK je športový publicista Peter Šurín) sa pre zmenu rozpísal o sedmičkách Gejzu Šimanského: „Za československú reprezentáciu odohral 15 zápasov, v ktorých strelil 7 gólov. Bol prvým prešovským futbalistom na poste kapitána československého reprezentačného mužstva. Na Slovensku mu patrí Certifikát KLK č. 7, nakoľko ako siedmy slovenský futbalista v poradí dosiahol métu 100 ligových gólov. V Česku mu pridelili Odznak č. 77. Verím, že spomínané „sedmičky“ prinesú šťastnejšie chvíle pre prešovský futbal. Minimálne tie, keď bol k neudržaniu súperových obrancov ligový kanonier Gejza Šimanský.
Božin Laskov, kapitán ŠK Bratislava a rovnako člen KLK si na Gejzu Šimanského vo svojej knihe takto zaspomínal: „Výborné ľavé krídlo. Nebol vysoký, meral iba 162 cm, ale mal obrovskú výhodu v rýchlosti. Rýchlejšieho v našom mužstve nebolo. Šimiho úniky boli brilantné, takmer vždy znamenali ohrozenie súperovej brány. Z jeho centrovaných lôpt som dal hlavou nejeden gól. Kvalitnou hrou sa prepracoval až do reprezentácie a pre obdivuhodné osobné vlastnosti sa stal i jej kapitánom. Inteligentný človek a hráč, akých nikdy nebolo a nie je dosť.“
Pre predstavu o športovej atmosfére na podujatí stačí vymenovať. Kolegyne Gejzu Šimanského z lekárne: Lenka Gelská, laborantka, Emília Hrešovská, laborantka. PhMr. Marika Verčimáková, vedúca lekárne.
Futbalisti: Pavel Andrus, hráč a hokejista, hokejový tréner, ktorého rukami prešli hráči ako Igor Liba, či Milan Staš. Stanislav Baran, Jozef Bičkoš, odchovanec Gejzu Šimanského, Jozef Bubenko, československý reprezentant do 23 rokov, Tréner roka 2000, 2-násobný majster Slovenska s Interom Bratislava, reprezentačný tréner do 21 rokov, Jozef Dudič, hráč a učiteľ angličtiny a tréner na letných mládežníckych kempoch v USA. Jozef Dvorský, Jozef Džubara, internacionál, Marek Fabuľa, internacionál, tréner, prevádzkový manažér Futbal Tatran Arena, Vladimír Gombár, hráč a tréner Lukáš Hricov. Milan Laca, správne odpovedal, že jedným zo 7 kanonierov, ktorí pôsobili v Tatrane bol Jozef Obert, starý otec dnešného reprezentanta Adama Oberta, za čo dostal knihu KLK. Jozef Kekeľ, Milan Mochnay, ktorého otec hrával za Sláviu Prešov do roku 1938, Ján Molka, československý reprezentant do 18 rokov, Marek Mryglot, Pavol Suško, Ján Šoltýs, Ladislav Štefan, Florián Štefančin, dlhoročný kapitán Bardejov, hral aj za Duklu Banská Bystrica a Duklu Praha. Jozef Talášek, Štefan Tarkovič, reprezentačný tréner Slovenska r. 2020 – 2022, Kirgistanu r. 2023 – 2024, internacionál a tréner.
Futbaloví rozhodcovia: Štefan Czetö, pôvodne aj brankár Dukly Prešov, Jozef Jenča.
Hádzanárky: Božena Mažgútová Bírošová, strieborná medailistka majstrovstiev sveta 1986, (manželka futbalistu Pavla Bíroša, majstra Európy 1976), Alena Damitšová Závodná, strieborná medailistka majstrovstiev sveta 1986. Viera Fojtíčková (manželka Vladimíra Fojtíčka, futbal Tatran). Mária Korpášová (manželka Karola Korpáša, futbalového brankára Tatrana), Štefánia Priščáková.
Basketbalistky: Daniela Dzubajová, Andrea Sabolová, Martina Tarcalová Gregorová (matka hokejového reprezentanta Martina Gernáta).
Lekári: MUDr. Anton Kopčák, bývalý lekár futbalistov VSS a Lokomotíva Košice a dorastu SR, MUDr. Kamil Pilarčík, MUDr. Ján Kovaľ, MUDr. František Németh.
Medzi účastníkmi okrem iných aj: Viktor Čop, Július Fabuľa otec Mareka Fabuľu, venoval sa svojím športovým záľubám, futbalu i hokeju, Jozef Chalupa, manžel trénerky modernej gymnastiky, Jozef Kertés, syn bývalého prešovského stolného tenistu, Mária Onuferová, podnikateľka so vzťahom ku parkúrovému jazdectvu, sponzorka seminára s dvojičkou – Alžbeta Sabolová, Peter Rokošný hokejový obranca, Vincent Rubický, Peter Senko, klasické lyžovanie, Iva Šimanská, vnučka Gejzu Šimanského, Vladimír Varga, bývalý futbalový funkcionár Tatrana.
Medializované ohlasy na seminár:
FB stránka Klubu ligových kanonierov 2. októbra 2024:
„Gejza Šimanský - hráč a človek akých nikdy nebolo dosť“
Kongresová sála hotela Dukla v Prešove žila v sobotu 28.9. futbalom. Hlavnou témou seminára bolo 100. výročie narodenia Gejzu Šimanského, skvelého kanoniera povojnovej éry. Po úvodnom slove Jozefa Kuchára, predsedu Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov a príhovore viceprimátora mesta Petra Krajňáka si prítomní pozreli prezentáciu k 100-ročnici, ktorú pripravil spoluzakladateľ KLK Peter Bzdúch. Klub športových redaktorov si uctil Šimanského osobnosť udelením Ceny Gabriela Zelenaya in memoriam.
Spomínalo sa nielen na slávne časy niekdajšej bašty futbalu, ale aj na úspechy prešovského športu vôbec. Medzi vyše 80 prítomnými boli mnohé známe tváre, okrem iných bývalý reprezentačný tréner Štefan Tarkovič, MUDr. Ladislav Pavlovič, bývalý lekár národného mužstva a syn ďalšej legendy prešovského futbalu Ladislava Pavloviča, Jozef Bubenko, bývalý vynikajúci hráč Tatrana a neskôr úspešný tréner, či strieborné hádzanárky z MS 1986 Božena Mažgútová a Alena Damitšová.
Vydarenú akciu spoluorganizovali Klub športových redaktorov ÚSN a Klub ligových kanonierov, poďakovanie za pekné futbalové popoludnie patrí pánom Jozefovi Kuchárovi, Petrovi Bzdúchovi, Gejzovi Šimanskému ml. a tiež klubu ŠK Slovan Bratislava, ktorý venoval podujatiu suveníry.
Peter Divéky, spoluzakladateľ KLK, status na FB 3. októbra 2024:
Klub ligových kanonierov to nie sú len gólové štatistiky. Je najmä o ľuďoch, preto je dôležité nezabúdať na osobnosti, ktoré preslávili náš futbal. Jednou z nich bol aj Gejza Šimanský, 100. výročie jeho narodenia si pripomenuli v sobotu na vydarenej akcii v Prešove. Ďakujem Petrovi Bzdúchovi, s ktorým sme spoluzakladali KLK, že sa podieľal na organizácii podujatia a prispel tak aj v našom mene k peknej spomienke na legendárneho kanoniera Prešova, ŠK Bratislava a čs. reprezentácie.
Foto: Milan Kaľavský
Za predsedníckym stolom zľava Ing. Peter Bzdúch, Mgr. Gejza Šimanský, Mgr. Peter Krajňák a PhDr. Jozef Kuchár.
| ||
Účastníci seminára
|
Účastníci seminára
|
Gejza Šimanský ml. a Jozef Kuchár
|
Gejza Šimanský ml. a Jozef Kuchár
| ||