Prof. PhDr. Michal Belej CSc., pedagóg, popredný tréner a úspešný športovec v dobrom zdraví a uprostred rôznych povinností oslávil 15. októbra 2014 osemdesiatku.

Celý jeho plnohodnotný a činorodý život je spojený s výchovou mladej generácie a s výkonnostným a vrcholovým športom. Takmer päťdesiat rokov sa venoval pedagogickej, vedeckovýskumnej a publicistickej činnosti na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove a potom na Fakulte športu Prešovskej univerzity. Zaoberal sa predovšetkým motorikou a motorickým učením v telesnej výchove a športe. Jeho vedecké práce majú aj dnes kladný ohlas nielen na domácej pedagogickej a vedeckej scéne ale aj v zahraničí.

O sebe s príslovečnou skromnosťou hovorí, že jeho dlhoročná činnosť znamená neustále vzdelávanie a starostlivosť o výchovu pedagógov, trénerov a športovcov.

Vysoká profesionalita, otvorenosť a náročnosť v každej situácii, to sú charakteristické črty profesora Beleja. Vždy mal na zreteli, že život každého mladého človeka a športovca zvlášť predstavuje individuálny osud s rôznym riešením problémov. Ako aktívny športovec dosiahol mnohé úspechy. Bol vynikajúcim basketbalistom, obliekal prvoligový dres Lokomotívy OZKN Prešov a v sezóne 1964/65 sa stal hrajúcim trénerom mužstva, v ktorom okrem iných pôsobili poprední hráči Bombic, Kašper, Straka, Lux, Kurian, Benko, Tkáč, Molokáč, Gajdár, V. Nižník, J. Nižník, Janda, Malárik, Bavoľár aj  hádzanári Poliak, Murgoň, Baránek a predseda oddielu Tibor Vislocký. Práve ich zásluhou priaznivci basketbalu mohli v Prešove sledovať hodnotné zápasy s mužstvami ku ktorým patrili Slávia VŠ Praha, Orbis Praha, Sparta Praha, Slovan Liberec, KPS Brno, Slovan Bratislava a Iskra Svit.

Blízka mu bola aj hádzaná. Zaradil sa k priekopníkom tohto športu v Prešove a spolu so Šestákom, Ondrovičom, Murgoňom, Baránkom, Poliakom a Žigom prispel v rokoch 1955-1958 k jej prudkému rozvoju a popularite.

Jeho láskou bola kráľovná športu – atletika. Venoval sa jej s plným nasadením ako pretekár aj tréner. Pod jeho taktovkou v Prešove vyrástli úspešní pretekári, okrem iných Sopko, Mráz, Merkovský, Hanušovský a Hrubý.

My, čo sme mali tú možnosť a potešenie spolupracovať s ním, zavše pobudnúť pár hodín v jeho prítomnosti po rôznych rokovaniach a besedách o atletike, basketbale aj o činnosti športových oddielov na pôde bývalého Okresného výboru ČSTV v Prešove, ktorého bol dlhoročným členom, veľmi dobre vieme, že sa usiloval vidieť veci s perspektívnym pohľadom. V každej zložitej situácii sa riadil tým, čo už starí Rimania vraveli: „Tolerando non plorando omnes molestias superabis,“ – všetky ťažkosti prekonáš znášaním a nie plačom. Svojich zverencov znova a znova nútil do tvrdého tréningu a on sám sa púšťal do riešenia aj tých najpálčivejších problémov. Napríklad v čase keď pôsobil ako kondičný tréner v kolektíve prvoligových futbalistov Tatrana Prešov. Celkom zaslúžene získal titul Vzorný tréner aj Cenu fair play od Slovenského olympijského výboru.

Osemdesiat rokov v živote každého človeka, to je významná udalosť, ktorá oživuje spomienky a núti obzrieť sa späť. Náš jubilant môže tak urobiť s pokojným pocitom dobre vykonanej práce a úspešného zvládnutia rôznych problémov, ťažkostí a prekážok.

Nuž, milý náš jubilant, nesmúť nad tým, že aj tebe čas, ten večný bežec, do kroniky života pripísal ďalší rok. Život nie je taký, ako by sme ho chceli mať. To je osud všetkých, čo sa usilujú dosiahnuť maximum nie len pre seba, ale aj pre tých ostatných, pre ktorých žijú a s nadšením i veľkou obetavosťou pracujú v každom čase. Ty k nim patríš.

Napriek svojmu veku si obklopený povinnosťami a náročnými úlohami v oblastiach pedagogiky a vedeckého výskumu. Viem, že na oddych nepomýšľaš, lebo všetko, čo robíš, je užitočné a potrebné. Verím, že aj v ďalšej etape života sa Ti bude dariť. Želám Ti len to najlepšie, mnoho elánu, pokoj pre činorodosť, ktorý umocňuje aktivitu, zdravie a prináša pohodu v kruhu najbližších.

 Jozef Kuchár