Nie je šoubiznis ako šoubiznis. Veď i stará pravda hovorí: „ak dvaja robia to isté, nie je to isté“... V prípade slovenského televízneho šoubiznisu s tromi celoštátnymi vysielateľmi dokonca v televíznej zábave platí stupňovanie:  zlé, horšie, trápne, úbohé... Medzi moje obľúbené patria relácie s využitím televízneho archívu. Nie kvôli nostalgii za starými časmi. Ani nie kvôli trápnej exhibícií „vtipálkov“, ktorí v roli komentátorov zosmiešňujú všetko čo pred nimi bolo.  Nedokážu prijať fakty doby, iba konštatovať a ukázať divákom realitu starých čias (lebo veď to čo bolo, to sa už nezmení)... Oni sa musia okato dištancovať, vysmievať sa, opľúvať, pošliapať život i prostredie, zvyky aj prácu svojich dedov či rodičov. Bohužiaľ, vysmiať sa sami zo seba či uťahovať si z absurdít dnešnej doby si netrúfajú. Na to ešte nedorástli, to im (celebritám) nepovolili! 

Zo všetkých tých archívnych relácii najviac obľubujem bývalú televíznu zábavu ČST. Televarieté, Možná přijde i kouzelník, Televisní legendy, Silvestr na přání aneb Čí jsou Kavčí hory?, Ktosi je za dverami.

A viete prečo? Lebo v nich spolu s populárnymi zabávačmi, akými boli Vladimír Dvořák s Jiřinou Bohdalovou, Miroslav Horníček, Milan Lasica s Júliusom Satinským, Vladimír Menšík, Jiří Sovák, Luděk Sobota, Petr Nárožný, Ivan Krajíček s Oldom Hlaváčkom,  Oldřich Kaiser s Jiřím Lábusom  účinkovali alebo v hľadisku sa prizerali (a tiež dobre zabávali) najväčšie osobnosti a najznámejšie tváre tej doby. Snažili sa a fakt aj robili ľudovú, no aj intelektuálnu a inteligentnú zábavu. Keďže sa vtedajšie gala šou vysielali po 20-tej hodine zábava bolo určená pre dospelých.      

Ak by si dnešný dospelý (a nebodaj náročný televízny divák!) mal vybrať niečo z relácii ako „Heslo“, „Inkognito“, „Haló“, „Sedem“, „Take me out“ , „2 na 1“, „Dobre vedieť“, „Kredenc“ , či  „Milujem Slovensko“, „Nikto nie je dokonalý“ či takú „Partičku“, asi by bol v rozpakoch. Možno by uvažoval o spáchaní lúpežnej samovraždy...

Lebo všade prevláda skôr lacná, hlúpa, pubertálna zábava – ako v pionierskom tábore, v ktorej sa údajné slovenské celebrity zabávajú primitívne – najmä, či skôr, iba medzi sebou. Ale pochopiteľne za vysoké honoráre. Smejú sa, škeria a rehnia  od ucha k uchu, predvádzajú svoje nosy, tetovačky, nevzdelanosť, často aj nevychovanosť... A ich svetovosť i vtipnosť živí a podporuje (licenciou požadovaný a produkciou zabezpečený) komparz „na povel“. Samozrejme - platený komparz - veď šoubiznis je o „prachoch“... Podľa Hollywoodskeho vzoru sa pred zrakom „človákov“ v štúdiu objaví príkaz: „potlesk!“ - tak tlieskajú. No sú aj pokyny: „smiech!“, „kričať, dupať!“ alebo „standing ovation!“.  Zábava ozaj „prirodzená, úprimná“, jednoducho svetová! Nikdy som nevidel ani nepočul vyjadrenia komparzistov, ako sa pritom cítili? No veď za peniaze sa dá predsa aj mlčať... A diváka, toho sa ani nik nepýta, ani nikoho z tých podenkových hviezdičiek  nezaujíma. Hlavná vec že ich tupo sleduje a nabíja ich peoplemetre.

Mimochodom, personálne obsadenie týchto tzv. zábavných relácií s uplatnením princípu „slanečky v sude“ by snáď mohol už preskúmať aj Protimonopolný úrad alebo Úrad boja proti korupcii. 

Neviem, či sa ešte dočkám pravej, pôvodnej slovenskej zábavy mladých talentov - povedzme s úrovňou „Fujarovej šou“, „Receptov na slávu“, „Rýchlo kurzu geniality“.  A ešte radšej intelektuálnej televíznej zábavy vyzretých osobností v modernej obmene „Ktosi je za dverami“, či napríklad „Kaviareň Slávia“.. Bez vulgárnosti, bez primitívneho politikárčenia, s vtipom a humorom, ktorý neuráža ľudskú dôstojnosť ani televízneho diváka.

Zatiaľ sa teším na sobotné večery, kedy ma naša a nami platená „ráčkujúca“ televízia (RTVS) ozaj dobre pobaví jediným slovenským formátom : “ZEM SPIEVA“. Lebo iba ona jediná vyčnieva v televíznej zábave medzi Dunajom a Vysokými Tatrami nad ostatné - po všetkých stránkach.

Ale i tak verím, dúfam a čakám, že možno raz na obrazovku príde v televíznom kabarete - fakt - nejaký nový kúzelník!