Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Šestnásty máj 1916 – Arpád Popély

Autor týchto riadkov v žiadnom prípade nechce nikoho upozorňovať ani navádzať, ale uvedený dátum je z pohľadu dnešnej situácie na Blízkom východe rozhodujúci.

 

Je zaujímavé pozrieť aká priamka tvorí dlhú hranicu medzi Sýriou, Irakom a Jordánskom. Po zániku Osmanskej ríše začiatkom minulého storočia, víťazné mocnosti - V. Británia a Francúzsko a neskôr aj Rusko, mali totiž spoločný záujem zabrániť postupu a vplyvu Turecka v oblasti. Ich záujem bol totožný so záujmami šarifa Husajna, ktorý sa vyhlasoval za kráľa všetkých Arabov a veril myšlienke jednotného a nezávislého arabského národa. Bol to práve on, ktorý začal spolupracovať s V. Britániou v presvedčení, že ak počas arabského povstania pomôže Britom proti Turkom, tým získajú arabské kmene nezávislosť. Pripravovala sa aj dohoda s týmito cieľmi. Politika však je o nemožnom...

 

Medzitým v Londýne ešte v roku 1915 vznikol zvláštny výbor, ktorý sa zaoberal situáciou na Blízkom východe. Začal sa pripravovať iný plán, ktorý zahrňoval také rozdrobenie Osmanskej ríše, ktoré by vyvolalo jej dezorganizáciu. O tomto postupe sa dozvedeli aj Francúzi, ktorí nemienili prenechať prípravu nových hraníc iba Britom. A tak boli zapojení aj oni. Podľa tohto plánu vznikli dve zóny : pod vplyvom Francúzska bolo juhovýchodne Turecko, severný Irak, Sýria a Libanon, Británia kontrolovala oblasť od Stredozemného mora po rieku Jordán a Južný Irak. Rusku mali pripadnúť Istanbul, Turecké úžiny a arménske regióny bývalej ríše.

 

Na strane druhej, plán šarifa Husajna počítal s vytvorením veľkého uceleného arabského územia. Územie, ktoré teraz zaberá teroristická organizácia tzv. islamský štát , sa rozkladá asi iba na tretine územia, s ktorým pôvodne počítal šarif Husajn. Sen o arabskej jednote, o ktorom sa hovorí, po väčšine histórie bol naozaj len snom. A dokonca i jednota, ktorú dosiahol Mohamed vďaka novému náboženstvu islamu, sa narušovala postupnými spormi vo vnútri samotného islamu.

 

Francúzi a Briti pritom na rokovaniach s ním len nejasne naznačili, že „sú pripravení uznať a schváliť nezávislosť Arabské štátu, či Konfederácie Arabských štátov“. Lenže pod nezávislosťou oni chápali úplne iné ako šarif Husajn. Jeho veľkolepé plány anulovala tzv. Sykes- Picotova dohoda zo 16. mája 1916 , ktorá rozdelila územia po svojom /Sykes - britský politik, Picot – francúzsky diplomat/. Stojí za to pripomenúť, že dohodu ako prvý odtajil a publikoval po Októbrovej revolúcii Lenin. Čím rozzúril arabské obyvateľstvo, lebo Arabi sa cítili podvedení tými, ktorých považovali za svojich spojencov a ochrancov.

 

Mandátna forma vlády, ktorú veľmoci presadili v tomto regióne, sľubovala pripraviť jednotlivé arabské štáty na to, aby sa raz mohli osamostatniť na obraz európskych národných štátov. Ako je známe Turecko ako nezávislý štát vznikol v roku 1923, Libanon v r. 1943, Sýria v r. 1946 a Lýbia až v roku 1951.

 

Dnešná situácia na Blízkom východe dokazuje, že je utópiou presvedčenie niektorých západných komentárov i samotných politikov, že na B. východe by bolo možné vytvoriť nejaké „prírodné hranice“. Teda také, ktoré by rešpektovali realitu delenia v rámci islamu. Neublížili by ani šiítom, ani sunnitom. Uspokojili by aj Kurdov na území všetkých susedov. Také prosté to nikdy nebolo a asi ani nebude.

Realitou je ale to, ako tvrdia experti, že hranice, vytvorené po I. svetovej vojne, boli notoricky porušované.

 

Je jasné, že ústredným problémom na Blízkom východe je Sýria. Treba dodať, že v dlhoročných protisýrskych ťaženiach Západu zohral svoju úlohu aj fakt, že Sýria si zvolila tzv. cestu socialistického rozvoja a patrila k najvernejším spojencom ZSSR na Blízkom východe. A v roku 2013 len postoj Moskvy zabránil tomu, aby USA vojensky nezasiahli. A druhy - krát Moskva osudovo zasiahla v septembri 2015 na ciele islamských teroristov, aby ukázala koalícii vedenej USA, ako si predstavuje boj s teroristami. Avšak je otázne, či toto zasahovanie prinúti všetky zainteresované strany konečne sadnúť k rokovaciemu stolu a dohodnúť sa na ukončení krvavého konfliktu. K tomu ešte treba veriť, že 16.5. 2016 teroristi neprekvapia civilizovaný svet.