S jarným prebudením medveďov sa tatranské územie opäť stalo akýmsi vojnovým poľom. Bojuje sa tu o zvyšky potravín, „odložených“ v kontejneroch na odpadky.  Tohto roku sa problém na verejnosti pertraktuje s akousi potlačovanou hystériou. Medvede žijú v Tatranskom národnom parku v symbióze s ľuďmi  oddávna  a problémy spolužitia boli vždy. Od prelomu 70-tych a 80-tych rokov bol veľmi populárny statný maco Mišo, ktorého operačným priestorom boli bezmála celé Tatry, najčastejšie však vystrájal tam, kde boli pravidelne plné odpadkové nádoby. Svoje si vtedy užili turisti, ale najmä pracovníci Sliezskeho domu. Jedna medvedia rodinka pravidelne navštevovala Tri studničky pod Kriváňom a rabovala i demolovala kuka nádoby pri dnes už neexistujúcej Chate kpt. Rašu. Po požiari chaty sa medvede stratili, pretože neboli turisti, takže neboli odpadky ani pochúťky. Iná rodinka pravidelne ničila včelie úle medzi Tatranskou Lomnicou a chatovou oblasťou Stará Lesná, ďalší medveď navštevoval Tatranskú Lesnú. Tu už bol problém väčší, pretože v Tatranskej Lesnej je aj škola v prírode Detský raj, poväčšine plná školákov...

Dnešná intenzita „medvedieho“ problému sa vraj odvíja od premnoženia týchto huňáčov na území TANAPU. Vďaka „tatranskému kontajnerovému pásmu“, ktoré sa tiahne podhorím od Podbanského po Ždiar presne v tých istých vrstovniciach ako električková trať a sprevádzajúca ju cesta pre automobilovú dopravu majú macovia ľahko dostupnú stravu, preto ich domáci i turisti zahliadnu nielen za bytovkami či chatami a penziónmi klasickej tatranskej obytnej zóny, ale aj na stanici v Starom Smokovci či v Tatranskej Lomnici. Priama úmera dynamiky problému je tu jasná. Medveďom sa darí, pretože majú dostatok potravy.

Pred niekoľkými dňami sme si overovali situáciu nad Starým Smokovcom. Na turistických zariadeniach  od Hrebienka po Zamkovského chatu nikto medveďa ani nevidel. Po magistrále pokojne špacírujú turisti a žiadny z nich o medveďa nezavadil (alebo opačne?) Dôvod? Niet tu voľne dostupných odpadkov jedla, keďže odpad svorne znášajú dole samotní turisti (tí vzorní a chápaví) a vysokohorskí nosiči zásobujúci chaty. Riešenie medvedieho problému teda očividne chce dať dohromady hlavy zainteresovaných od úradníkov cez lesníkov, ochranárov a stálych obyvateľov našich veľhôr. Systém zberu a vývozu komunálneho odpadu je treba zmeniť, strieľaním  našich macov v rámci „povolených kvót“ (ktoré by mali byť akýmsi morálnym ospravedlnením silového riešenia situácie) sa určite tento problém nevyrieši.   Chce to iba chladné a múdre hlavy, ochotné spolupracovať a nie dokazovať svoju silu či nadradenosť alebo pevnosť stoličiek politických nominácií vo funkciách...

Presne opačný problém, ako je premnoženie medveďov, majú na Štrbskom Plese. V tamojšom jazere vraj už vyhynul vzácny druh rýb síh-maréna.  Síhy, prenesené sem z Poľska (ako záchranný akt tam vymierajúceho druhu)  tu boli vysadené ešte v roku 1929 spolu s jalcom. Okrem týchto dvoch druhov v Štrbskom plese žijú aj šťuky, pstruhy, sivone, ba aj hlavátky. V roku 1989 tu pribudlo asi 2 tisíc násad hlavátky podunajskej a v nasledujúcom roku ešte niekoľko dospelých jedincov tohto nádherného vodného dravca, ako „protihráča“ šťuky. Naviac, potápači v roku 1994, pri čistení jazera zistili aj prítomnosť ostriežov. Teda dravec vedľa dravca, nečudo, že síhov rýchlo ubúdalo. V roku 1986 to bola ešte druhá najpočetnejšia ryba v jazere, dnes jej už prakticky niet. A pritom, síh-maréna, to je vlastne prírodný poklad Vysokých Tatier (verme, že v tomto prípade ešte stále nemusíme minulý čas brať ako realitu), keďže išlo o vzácnu pôvodnú formu tohto druhu, prakticky už iba jedinú na svete. Dnes  pred rovnakým koncom stoja aj ostatné druhy, zatiaľ prežívajúce v jazere. Dôvod? Eutrofizácia (teda nekontrolované zariasovanie) jazera, prudká zmena kvality vody a zrejme aj jej zvyšujúce sa  prehrievanie nakoniec zabije všetku faunu.   

V roku 2001 bol síce spustený ochranársky projekt Optimalizácia vodného ekosystému Štrbského plesa do záchrany síh-marény, eutrofizácia a otepľovanie vody však boli proti týmto snahám. Dnes sa čaká na rozmrznutie ľadu po zime, aby bolo možné aspoň približne zistiť reálny stav života v najväčšom tatranskom plese. Čo odhalí voľná plocha jazera?  Jedno je isté, tatranská príroda si žije vlastným životom a vlastnými problémami, pričom človek je tu viac-menej na škodu. Pretože ešte stále o nej vie veľmi málo...