Naši západní susedia si občas spomenú na múdrosť z truhlice predkov: „dobrá hospodyně pro pírko i plot přeskočí“... Prečo by nemohol tiež slovenský novinár? Zvlášť, ak západný vietor privieva od Vltavy čoraz absurdnejšie chýry.

Z novoročných prejavov ma zaujali myšlienky známeho svetového rybára z Čiech Jakuba Vágnera. Lebo na sociálnych sieťach nepísal a nehovoril o rybolove, no o tom, čo ho trápi: o slobode slova, o migrantoch a o úpadku západnej civilizácie. Nečudo, že trhá rekordy. Prečítalo si ho státisíce ľudí a ocenili jeho názory. Prevzali ho tiež niektoré médiá.

„Precestoval som svet a videl veci dobré i zlé. Často i veci, keď som si znovu a znovu opakoval, aký som šťastný, v akej malebnej a bezpečnej krajine to vlastne žijem. Rovnako tak som ale vďaka svojmu dedkovi vedel, že to náš národ nedostal zadarmo. Bolo to vykúpené  potom, drinou, krvou  a životmi množstva odvážnych ľudí, ktorí nám odovzdali takto prekrásnu a pokojnú zem. Bol a je to ten najväčší dar, ktorý sme od našich predkov dostali. Čím viac som cestoval, tým mi bolo jasnejšie, že Česká republika je skutočným rajom na zemi. Na svojich cestách vidím iba pomalý, no úplne zreteľný kolaps našej ´vyspelej´ západnej civilizácie,“ napísal na Nový rok Jakub Vágner. Zažil vraj kolaps nielen v ďalekých krajoch, ale i na cestách po Európe. Podľa neho si pomaly, ale isto nechávame ukradnúť svoju identitu, kultúru, históriu, tradície a dovolíme extrémistickým menšinám či ľuďom bez rešpektu k ľudskému životu rozhodovať o väčšinovej populácii. A tiež o našich osudoch, našich rodinách, o našej  budúcnosti. „No vôbec nechápem prečo. Prečo musíme tolerovať niečo, čo bude celkom isto ohrozovať budúcnosť nášho národa?“ kladie si otázky mladý Vágner, podľa ktorého je to pľuvanec do tváre našich predkov. „Rozumiem, asi máme mlčať. Má nám byť  jedno, že sa dnes na území Európy bežne znásilňujú mladé ženy, že sa ubližuje deťom   na uliciach a každý, kto sa  ozve je ihneď označený za rasistu a xenofóba. To je potom meradlo normálnosti? Chceme mať naozaj násilie v týchto podobách ako bežný kolorit našich životov? Chceme, aby sa podobné činy  oslavovali, aby sa považovali za možné príklady a prenášali aj do našej kultúry a dejín? Ja by som si totiž veľmi želal, aby Česká republika bola neustále tak krásnou, pokojnou a bezpečnou krajinou, ktorú nám môže ešte stále závidieť celý svet.“

Niektorí novinári z liberálneho spektra napísali k tomu svoje glosy, kde legendu českého rybárstva skritizovali. Následne sa spustila evidentne koordinovaná mediálna poľovačka s hejtovaním neoliberálnych aktivistov na sociálnych sieťach. Medzi komentármi som našiel i riadky známeho trabantového cestovateľa Dana Přibána. Ten sa do Jakuba Vágnera obul s obvineniami, že sa stal nástrojom „kolaborantov, dezinformátorov, klamárov či obchodníkov so strachom.“ 

Šustri propagandy podbíjali čižmy

Lov na lovca bol však len jemnou predohrou k tomu, čo sa strhlo v Kladne, ktoré na Nový rok angažovalo slovenského hokejového brankára z KHL: Júliusa Hudáčka. Tvrdé jadro fanúšikov predposledného klubu českej extraligy Rytíři Kladno s označením „Haldaři“ tento „nákup“ (či novoročný darček) neomalene odsúdili a vedeniu klubu s majiteľom Jaromírom Jágrom vyhlásili bojkot. „Od nedeľného domáceho zápasu s Hradcom nebude na štadióne visieť naša vlajka a naše miesta v kotle ostanú prázdne,“ uvádza sa vo vyhlásení. Síce sa vraví (donedávna to aj platilo), že politika do športu nepatrí. Nie ale v Čechách! „Nehodláme podporovať človeka, ktorý si po invázii jazdí po ľade s ruskou vlajkou a verejne deklaruje svoju túžbu zarobiť si v súťaži, ktorá je propagandistickou výkladnou skriňou vojny. Zároveň vyjadrujeme jasný nesúhlas vedeniu klubu s týmto krokom, ktorý nebol absolútne vysvetlený, komunikovaný, nič...,“ neskrýva svoju nespokojnosť časť najoddanejších fanúšikov Kladna. Neprekvapilo, že do odsudzujúcich postojov proti Hudáčkovi sa zapojilo alebo médiami dalo vtiahnuť viacero hokejových osobností. V ČR najmä politický aktivista Dominik Hašek, ktorý zarobil milióny počas svojho športového pôsobenia priamo v Moskve. V priebehu hokejového prenosu sa ku kritikom pridal aj český expert Jakub Koreis: „Nedokážem si predstaviť, ako môže ísť niekto hrať dobrovoľne hokej do krajiny, ktorá ohrozuje našu západnú civilizáciu jadrovými zbraňami. Je to pre mňa nepochopiteľné!“ Nuž áno, takýto duševný maloroľník totiž nevidí ani rozdiel medzi Ruskom a Kazachstanom (kde Hudáček chytal v KHL za klub Barys Astana). Takéto vymyté mozgy protiruskou propagandou dlhé roky zjednodušene tvrdili, že v roku 1968 nás napadli a okupovali Rusi. Nikdy sa nezmieria s pravdou, že väčšina vojakov i funkcionárov vtedajšej verchušky ZSSR boli Ukrajinci. V čajovej šálke zo súpravy karlovarského porcelánu je politika už tak koncentrovane vylúhovaná, že normálny človek by si z toho blenu ani len neusrkol.

Ustúpil napokon aj legendárny Jágr (hrávajúci s číslom 68) a 35-ročnému gólmanovi Hudáčkovi po dvoch dňoch radšej vyplatil tučné odškodné (15 000 eur) a poslali ho z Kladna preč. Na celom tomto zbytočnom galimatiáši ma najviac mrzelo, že strieborného medailistu z MS 2012 Júliusa Hudáčka sa nijako nezastalo vedenie slovenského hokeja. Hokejových funkcionárov zastúpil na Slovensku ako prvý - vždy pohotový - Eduard Chmelár. „Som zdesený, že nikto zo Slovenska sa ho nezastal. Naopak, kadejaké občianske iniciatívy a opozičné strany vydávali nadšené zdravice za to, že ho vyhodili, ako vystrihnuté z päťdesiatych rokov minulého storočia. Chýbajú už len podporné stanoviská kolektívov pracujúcich, mládeže a umelcov…“ A po ňom sa vyjadrili i naši dvaja najvyšší ústavní predstavitelia. „Je to neúprimné, je to pokrytecké. Nikomu nenapadne, žeby Spojené štáty podporovali ruskú agresiu, ale pritom v tomto roku hrá v NHL viac ako 50 Rusov. Priatelia, prosím, preberme sa. Vráťme sa k triezvemu pohľadu na svet. Hľadajme pravdu. Žime dôstojne a prosím, neničme životy nevinných ľudí. Neničme ich zbraňami, ale neničme ich ani slovami“  - reagoval predseda slovenského parlamentu Peter Pellegrini. Štvornásobný premiér Robert Fico sa k tomu vyjadril v snemovni počas hodiny otázok : „Je mi ľúto, čo sa stalo známemu športovcovi. Ja principiálne odmietam takéto zaobchádzanie. Nikdy by som nevťahoval športovcov do špinavých politických hier. Pán Hudáček, aj ja sa ospravedlňujem!“

„Hudy“ na západ, kritici ostali na východe...

Kauza Hudáček – podľa mňa - nekončí. Zamieril síce do Nemecka, kde mu vo Frankfurte hokejové Levy ponúkli zmluvu do konca sezóny. Hneď v prvom zápase najvyššej nemeckej súťaže pomohol (po desiatich prehrách) domácim k víťazstvu a celý štadión skandoval jeho meno. Nechcem byť zlým prorokom, no poznajúc mentalitu zosieťovaných prenasledovateľov z liberálnych kaviarní, nenávisť a hlúposť nepozná hranice a nerešpektuje ani brehy... Vlna aktivistického teroru sa môže čoskoro vybrežiť z koryta rieky Mohan a natiecť až medzi mantinely tamojšej Eissporthalle. Uvidíme vo februári a v marci...

Všetci tí farizeji, ktorí mediálne lynčujú Hudáčka alebo aj iných hokejistov, hrajúcich profesionálne v KHL z podporovania Putinovho režimu alebo dokonca z priamej podpory vojny na Ukrajine, by si mali nakresliť jednoduchú tabuľku a do nej si poznačiť, o koľko vzrástla ruská ekonomika i priemysel od roku 2022 - vďaka nezmyselným protiruským sankciám. Hospodářske noviny je dostať v Prahe, kúpiť sa isto dajú v Brne, Liberci, v Kladne aj v iných mestách. Vývoz ruskej ropy a plynu do Číny vzrástol za ostatný rok o 30%.  Na exporte plynu, ropy a uhlia zarobilo Rusko 550 miliárd eur. Najviac Rusom zaplatila Európa, Čína, India a Turecko. Vývoz plynu len do Číny dosiahol vlani úroveň 22,7 miliardy metrov kubických (m³). Propagandisti ako Hašek, Handzuš, Radosa a ďalší, ktorí sa odvážili kopať do brankára Hudáčka, si zrejme nedovolia ukázať na Ursulu  Gertrudu von der Leyenovú, Jensa Stoltenberga alebo Christine Lagardeovú, Petra Pavla, Petra Fialu, Zuzanu Čaputovú, Eduarda Hegera, Emmanuela Macrona, Olafa Scholza, Joa Bidena a ostatných euroatlantických potrimiskárov- ako na adeptov pre najvyššie kremeľské vyznamenania.

V kráľovstve krivých zrkadiel

To, čo sa odohralo v Prahe 22.decembra 2023, keď šialený strelec – 24 ročný študent František Kozák - postrieľal na Univerzite Karlovej 14 osôb a v liste (čo zanechal) sa priznal aj k vražde otca i vraždám v Klánovickom lese, ostáva ešte kadečo zahalené utajovaním. Ako si mohol študent za polroka obstarať 8 drahých útočných zbraní, aby to nevzbudilo pozornosť a podozrenie? I za tým je len a len politika. Lebo mimo akejkoľvek kontroly bolo napr. tolerované (podporované?) vyzbrojovanie a odchody mladých legionárov na Ukrajinu. Potľapkávali ich po ramenách, ako hrdinov.  Český prezident Petr Pavel počas svojho doterajšieho pôsobenia vo funkcii povolil 20-tim Čechom bojovať v ukrajinskej armáde. Ďalších 56 žiadostí zamietol. Pavel do úradu oficiálne nastúpil 9. marca. Od začiatku toho mesiaca požiadalo o povolenie bojovať v ukrajinskej armáde 76 Čechov. Predchádzajúci prezident Miloš Zeman riešil 477 takýchto žiadostí a potrebné povolenie udelil 132 ľuďom. A kým na diplomatickom poli Taliani navrhujú v polovici januára 2024 Ukrajine začať rokovania s Ruskom, v krbe u českej ministerke obrany Jane Černochovej potichučky podkuruje slovenský modroknižkár Jaroslav Naď. Vraj pôsobí ako „odborný“ poradca. „Som rada, že môžem využiť jeho neoceniteľné skúsenosti,“ povedala česká Amazonka. Isto sa ale vojnový štváč (z neúspešnej jednorazovej strany „Demokrati“, ktorú pochovali hneď po voľbách 2023) teší z podobnej štedrosti za neoceniteľné služby, ako poradkyňa generálneho riaditeľa RTVS Miloslava Zemková, ktorá si na účet mesačne pripisuje eurotisícky! 

Na západe nič nové

V prílive novoročných informácií, s trpkým pocitom na jazyku z toho, čo sa u našich priateľov na druhom brehu vylievajúcej sa rieky Moravy deje, spozornel som pri neobvyklej správe: „15-ročný chlapec z Česka odišiel bojovať proti Rusom! Prekročil poľsko-ukrajinskú hranicu.“ Pripomenulo mi to povinné čítanie na gymnáziu, keď som  hltal knihy svetových spisovateľov. Erich Maria Remarque v románe „Na západe nič nové“ opísal príbeh Paula Bäumera z chudobnej nemeckej rodiny. Ten mal 19-rokov, keď sa ho zmocnila túžba stať sa hrdinom na bojiskách 1.svetovej vojny. Jeho súčasný český mladý školáčik si doma zbalil cestovný pas a vydal sa smerom na Ukrajinu, aby bojoval proti agresorom z Ruska. Údaje o ňom českí policajti odovzdali svojim poľským kolegom slúžiacim na pobočke v českej Chotěbuzi. Poľskí policajti mladého chlapca vypátrali podľa polohy telefónu. Zistili, že sa nachádza v Poľsku v meste Przemyśl neďaleko hraníc s Ukrajinou. Podarilo sa mu dokonca prekročiť poľsko-ukrajinskú hranicu, kým ho nechytili. O výzbroji nič. Rovnako, ako som vo vystúpeniach českých politikov, policajných dôstojníkov ani vyšetrovateľov nepočul ani „ň“ o ukrajinskej stope... Nekonšpirujem, no pri všetkom tom politickom „Absurdistane“  s každodenným masakrovaním pravdy a morálky, neviem sa akosi ubrániť pochybnostiam. Ešteže ma upokojuje citát Bertranda Russella: „Smutné je, že blázni sú takí sebaistí, zatiaľ čo múdri ľudia sú vždy plní pochybností.“ Faktom ostáva, že ani v roku 2024 na západe nič nové.